KULTUREVUE: Katolíci a nacisti. Úloha náboženstva v Tretej ríši

Aj keď vnútri raného nacistického hnutia bol prítomný silný katolícky element, po nevydarenom puči v roku 1923 nastal masový exodus katolíkov z hnutia. Excesy nacistického režimu sa tak uskutočnili napriek – a nie kvôli – akémukoľvek katolíckemu vplyvu, konštatuje vo svojej knihe Katolicizmus a korene nacizmu Derek Hastings.

Cirkev býva často kritizovaná za to, že dostatočne neodporovala Adolfovi Hitlerovi. Počas apoštolskej návštevy Anglicka a Škótska využil Benedikt XVI. príležitosť prezentovať aj druhú stranu mince poukázaním na protináboženskú povahu nacistického režimu. „Taktiež pripomínam postoj režimu voči kresťanským pastorom a duchovným, ktorí hovorili pravdu v láske, postavili sa proti nacistom a zaplatili za to svojimi životmi,” povedal pápež kráľovnej Alžbete II. a ďalším na štátnej recepcii v škótskom Edinburghu.

Nacizmus ako sekulárne náboženstvo

Avšak nie všetci prijali pápežovo vykreslenie nacistov ako ateistov, ktorí chceli vymazať Boha zo spoločnosti. Andrew Copson, výkonný riaditeľ Britskej humanistickej spoločnosti, v tlačovej správe zo 16. septembra 2010 odmietol tvrdenie, že ateizmus viedol nacistov k extrémnemu správaniu.

Kniha Katolicizmus a korene nacizmu (Catholicism and the Roots of Nazism: Religious Identity and National Socialism, Oxford University Press, 2009) vrhá svetlo na problematiku náboženstva a jeho spojenia s nacistami. Autor Derek Hastings dokazuje, že vnútri nacistického hnutia bol v jeho prvých rokoch prítomný silný katolícky element. Tiež uisťuje, že existovali ostré rozdiely medzi povahou nacistického režimu v 30. a 40. rokoch a v ranom hnutí v Mníchove po Prvej svetovej vojne.

„Napriek občasnému udržaniu si zmierlivej tváre je nepochybné, že nacistická strana prejavila výrazný odpor voči Katolíckej cirkvi – a mnohými spôsobmi všeobecne voči kresťanstvu – počas väčšiny trvania Tretej ríše,“ komentoval Hastings. Poznamenal, že mnohí historici presvedčivo argumentovali, že po tom, ako nacisti získali moc v roku 1933, strana sa stala istým druhom politického náboženstva a ako konkurenčná forma sekulárnej nábožnosti, sa snažila vytlačiť kresťanskú či katolícku identitu.

Nacistická strana bola založená v roku 1919. V období od roku 1919 do nevydareného puču v pivárni v Mníchove v roku 1923, sa nacisti otvorene uchádzali o katolíkov. Ich otvorenosť voči katolicizmu umožnila nacistom získať mnoho podporovateľov a vystúpiť z iných ľudových hnutí. Po nepodarenom pokuse o prevrat v roku 1923, keď bol Hitler nakrátko uväznený, bolo nacistické hnutie znova založené v roku 1925 takým spôsobom, ktorý nechával len veľmi málo priestoru pre prvotnú katolícku orientáciu.

Dôvody sympatií katolíkov k nacistickému hnutiu

Hastings vysvetlil, že táto katolícka linka vedúca k nacistom bola počas prvých rokov kvôli niektorým lokálnym faktorom netypická pre zvyšok Nemecka. Podpora pre Bavorskú ľudovú stranu (BVP) bola výrazne nižšia v Mníchove a okolitom regióne horného Bavorska ako v akejkoľvek inej katolíckej oblasti v krajine. Namiesto toho skôr podporovali ľudovo založené hnutia s národnejšou orientáciou.

Inou odlišujúcou charakteristikou medzi katolíkmi v Mníchove a okolitými oblasťami bola ich nevraživosť voči tomu, čo chápali ako excesívny ultramontanizmus BVP a biskupov Cirkvi. Ultramontánske hnutie, vysvetľuje Hastings, sa objavilo v 18. a 19. Storočí, keď sa katolíci čoraz väčšmi upriamovali k pápežovi, ktorý býval “za horami” (ultra montes).

Desať rokov pred Prvou svetovou vojnou jestvovalo katolícke reformné hnutie v regióne okolo Mníchova, ktoré obsahovalo tlak na novú formu náboženskej identity, ktorá bola verná Katolíckej cirkvi v duchovnom zmysle, ale otvorenejšia k radikálne nacionalistickému, politickému a kultúrnemu smeru, pozoruje Hastings. Nacisti boli schopní využiť tieto lokálne tendencie, spájajúce sa so všeobecným znechutením, ktoré nasledovalo po Prvej svetovej vojne, aby oslovili katolíkov v prvých štádiách vývoja.

Do roku 1923 nacisti získali podporu mnohých tisícov katolíkov v Mníchove a jeho okolí, tvrdí Hastings. Po prvé, BVP ignorovala novú stranu, možno motivovaná tým, aby jej nedávala ešte väčšiu publicitu. Koncom roka 1922, vidiac rastúci počet príslušníkov nacistickej strany, BVP sa rozhodla zamerať na kampaň upozorňujúcu Bavorov na nebezpečnú povahu nacistov.

Ani to neodradilo nacistov od získavania katolíkov a podľa Hastingsa bol rok 1923 vrcholom ich snáh. V tomto roku začali kampaň na prilákanie katolíkov do strany. Ich pokusy boli úspešné, dokonca získali mnohých katolíckych kňazov. Vo vtedajších prejavoch Hitler otvorene odkazoval na svoju katolícku vieru a vplyv, ktorý mala na jeho politický aktivizmus. V roku 1923 nacistické noviny Beobachter dokonca začali publikovať časy nedeľných svätých omší a vyzývali čitateľov, aby si plnili náboženské povinnosti.

Odchod katolíkov z hnutia

Blízkosť medzi katolíkmi a nacistickou stranou sa dočkala skorého konca – ešte toho roku pučom v pivárni. Hitlerov pokus o získanie kontroly nad bavorským štátom sa skončil fatálnym fiaskom a nacistické hnutie vstúpilo do obdobia rozdelenia a úpadku, objasňuje Hastings.

To kolidovalo s náhlym vzostupom ostatných ľudových hnutí v Mníchove, ktoré takisto ovplyvnili časť nacistickej strany. Podľa Hastingsa v tom období mnohí katolíci opustili nacistickú stranu a tí, ktorí ostali, tak urobili za cenu obetovania svojej katolíckej identity. Katolícki kňazi, ktorí tiež vstúpili do strany, odišli rovnako. Na jeseň 1923 arcidiecéza Mníchov-Freising zakázala kňazom účasť na zhromaždeniach nacistickej strany.

Keď bola strana znovuzaložená, jej katolícka orientácia sa stala minulosťou a vo väčšej časti nahradila kresťanstvo vlastná zostava mučeníckych postáv pochádzajúcich z nepodareného puču. Odvtedy už Hitler nikdy nepredstavoval seba ako veriaceho katolíka alebo dokonca obhajcu kresťanstva, uvádza Hastings.

Postupne začínalo byť nacistické hnutie čoraz zjavnejšie antikatolícke až do momentu, keď nacisti tvrdo brojili proti ustanoveniu konkordátu medzi Bavorskom a Vatikánom. Boli takisto otvorene kritickí voči pápežskému nunciovi, arcibiskupovi Eugeniovi Pacellimu, budúcemu pápežovi Piovi XII. Nemeckých biskupov často urážali v nemeckých periodikách, zvlášť kardinála Michaela von Faulhabera, ktorý ešte pred pučom v roku 1923 vystupoval na obranu Židov.

Hitler ako nový mesiáš

V otázke nacistického antisemitizmu a vplyvu katolíkov Hastings spozoroval, že v počiatkoch nacistické hnutie využívalo obrazy Nového zákona, napríklad ako Kristus vyhnal peňazomencov z chrámu, vo svojej propagande. Na tomto stupni nacistická ideológia ešte nebola plne definovaná, najprv prevzala skôr obrannejší postoj, neskoršie sa stala jasnejšou a otvorene sekulárnou formou antisemitizmu. Do 30. rokov 20. storočia, zvlášť po oficiálnych cirkevných odmietnutiach sa vzájomná rozdielnosť katolíckeho a nacistického svetonázoru dostala do jasnejších obrysov, konštatuje Hastings.

Na záver autor uviedol, že je nevyhnutné pochopiť skutočnú úlohu katolíckeho kléru a laikov v ranom nacistickom hnutí, na druhej strane nie sú príčiny na obžalobu katolicizmu ako inštitúcie alebo súboru myšlienok. Navyše, spolužitie medzi katolíckou a nacistickou identitou zaniklo v tom, čo Hastings označil za „záplavu antikatolíckych invektív, ktorá sa prevalila ponad rozdelené hnutie ako následok nevydareného puču“.

Toto spolužitie sa stalo skorou obeťou Hitlerovej vzrastajúcej mesiášskej ambície. Z Hastingsovej knihy i z iných zdrojov je zrejmé, že strašné excesy nacistického režimu sa uskutočnili napriek – a nie kvôli – akémukoľvek katolíckemu vplyvu.

Článok vyšiel na stránkach agentúry Zenit. Publikované s jej súhlasom. Perex a medzititulky redakčne doplnené.
Preklad: Matúš Demko

Foto: beardface.com, walmartimages.com, massthink.wordpress.com