Pôst od Trumpa Predsavzal som si, že budem až do Veľkej noci ignorovať Oranžového

Som jedným z deviatich miliónov obyvateľov Rakúska a zo siedmich miliónov tu registrovaných kresťanov a moslimov. Podľa prieskumu sú nás dva milióny, ktorí sa snažíme pôst nejako dodržiavať.

Nie je to žiadna sláva, ale zase je to príliš veľká masa ľudí na to, aby museli krajania zo mňa a z môjho pôstu odpadávať.

Minimom a základom môjho pôstu je, že tradične nejedávam mäso ani morské plody.

To nie je až taká veľká výzva: som fanúšikom tofu, humusu, falafelu, levantských predjedál a vegetariánskych jedál všetkých druhov najmä ázijského pôvodu a aj mimo pôstu jem živočíšne výrobky len každý druhý deň.

Rozhodol som sa preto, že okrem pôstneho umývania riadu musím ešte v pôste hmatateľne pridať.

Pôst od alkoholu v mojom prípade nemá zmysel, lebo pred jarným otvorením našich vinárskych viech a pred sezónou detských futbalových turnajov, kde ako fanaticky vykrikujúci tato potrebujem dva-tri striky na upokojenie seba samého, tak či tak nemám kde, kedy a s kým piť.

To by bolo príliš ľahké.
Ako priveľké sústo sa mi na druhej strane zdá odriekanie sladkostí, cukroviniek aj pridaného cukru v akejkoľvek forme.

Sľubujem, že to niekedy v budúcnosti dám, ale teraz sa ešte necítim zrelý na to, aby som sa vzdal aj posledných pôžitkov.

O svojom najinovatívnejšom predsavzatí som uvažoval už dlhšie.

Na Popolcovú stredu a Veľký piatok vôbec nejedávam a teraz v stredu som si všimol, ako sa počas tohto jedného dňa mučím.

V príkrom rozpore s evanjeliom Popolcovej stredy som nasadil kyslý ksicht, až kým ma nenadchli deti, ktoré bez najmenšieho odporu išli so mnou na večerný popolcový krížik, lebo sa tam chystali aj ich kamaráti, ultrakatolícki ultras z nášho futbalového dorastu.

V tej krásnej chvíli s popolom na čele som si predsavzal, že si budem každý pôstny týždeň opakovať mučenie nejesť vôbec.

Jeden deň v týždni, kým nezažiarim od radosti.

Je to v tomto roku nepraktické, lebo čoskoro pôjdem do Afriky a takmer polovicu pôstneho obdobia musím každodenne po sýtom jedle brať tabletky na profylaxiu malárie, ktoré by podľa slov milého bradatého bratislavského epidemiológa mohli spôsobiť vracanie.

Netrúfam si tieto farmaceutické bomby požívať bez jedla, ale nechcem ani cúvnuť pred svojím predsavzatím.

Logisticky to nejako vyriešim. Ak v pohode prežijem tú Afriku, môžem sa po návrate natvrdo postiť každý druhý deň.

O svojom najinovatívnejšom predsavzatí som uvažoval už dlhšie.

Nestálo by za pokus – pre vlastné psychické zdravie a možno aj pre duševný pokoj čitateľov –, ak by som nejaký čas nijako nereagoval na slová a činy 45. a 47. prezidenta USA?

Najlepšie tým, že si o ňom nič neprečítam a následne sa nič o jeho vyčíňaní ani nedozviem.

To bude ten najnáročnejší pôst.

Praje mi, že The Donald tento mesiac podáva nezvyčajne slabý výkon.

Ako sa už pred znepokojivo mnohými dňami opýtal glosátor Frankfurter Allgemeine Berthold Kohler: „Čo sa to, do pekla, deje s Donaldom Trumpom? Už niekoľko dní márne čakáme, kedy opäť urobí rozruch, ak nie s najväčšími a najkrajšími bojovými loďami, aké kedy svet videl, tak aspoň s najväčšou a najkrajšou hubou, akú kedy svet počul.“

Jasné, Trump nezlenivel úplne.

Trump mi veľmi pomohol s výchovou detí.

Tuším len včera inauguroval pod vlajkou akýsi Donald Trump Institute of Peace a v prítomnosti dvoch desiatok orientálnych potentátov svoju vlastnú OSN.

Zháňal tam z titulu svojej doživotnej a neodvolateľnej funkcie 14 miliárd eur na obnovu Pásma Gazy (podľa svojej hovorkyne Karoline Leavittovej 5,5 miliardy eur) a zhromaždil v okolí Iránu toľko vojsk, že americká vláda je podľa spravodajského portálu Axios „bližšie k veľkej vojne, než si väčšina Američanov uvedomuje“.

Pri každom normálnom prezidentovi by sme to označili za rušný týždeň, pri Trumpovi však máme obavu, že zneistený upadol do nebezpečnej depky.

Starší medzi nami si možno ešte pamätajú, akým ohňostrojom začal Trump nový rok 2026: dal uniesť hlavu iného štátu z prísne strážených kasární, o vlas rozdrvil najsilnejšiu vojenskú alianciu sveta, nechal svoje nové gestapo v Minneapolise veselo strieľať Američanov a povzbudil Iránske revolučné gardy varovaním, že ide strieľať, ak oni strieľajú na demonštrantov, aby páchali najväčší masaker v histórii islamskej republiky.

Oproti tomu je vo februári fakt nečinný. 

Vyskúšal som si pôst od Trumpa minulý týždeň, išiel som bez notebooku a bez prístupu k správam na štyri dni do južného Talianska.

Ráno štvrtého dňa som sa ženy plný obáv opýtal: „Čo máš v smartfóne? Nie sú tam samé správy o Trumpovi?“

Žena na to, že sa nič nedeje.

Spätne som to už neskúmal. Možno Trump medzi 12. a 15. februárom aj niečo bombastické vyhlásil.

Nechcem znieť nevďačne.

Trump mi počas prvého roka svojho druhého mandátu veľmi pomohol s výchovou detí.

Ani cez týždeň nebudem klikať na nič, kde sa vyskytuje jeho meno.

Majú šesť a osem rokov, sú príliš malé na komplexné súvislosti národnej a medzinárodnej politiky, nepoznajú ani rakúskeho kancelára, ani slovenského premiéra.

Iba Oranžovému rozumejú: bezchybne citujú jeho výroky, hľadajú v novinách jeho fotky a s radostným chichotaním ich vymaľovávajú.

Trump mi obzvlášť uľahčuje výchovu syna. Náš prvák trpí príliš veľkými svalmi a príliš veľkým sebavedomím a tak sa pýtam: „Ty sa čuduješ, že Trump chce ukradnúť Grónsko? On ho chce, lebo je to najväčší ostrov sveta. Ja, ja, ja, chcem, chcem, chcem, najväčší! najväčší! najväčší! – nepoznáš to náhodou?“

Syn na to nehovorí nič.

Ale v jeho očiach vidím, že Trumpovej politike rozumie.

Odteraz to bude iné.

Pôst od Trumpa znamená pôst od správ: to sa pri práci novinára veľmi nedá dodržiavať, ale platí železné predsavzatie, aby som si aspoň od piatka do pondelka nepustil žiadne správy.

Ak Trump do Veľkej noci nájde svoju starú formu, predstavuje už len toto odriekanie nadľudskú námahu.

Polnočné bombardovanie Iránu Midnight Hammer, to bola nedeľa.

Krvavý únos Madura, to bola sobota.

A to nie je všetko: pôst od Trumpa, to znamená predovšetkým, že ani cez týždeň nebudem klikať na nič, kde sa vyskytuje jeho meno.

Uvidíme, či mi to očistí dušu.

Držte mi palce.