Čudná definícia Ako nás WizzAir nechal hladných – a vraj mohol

Bezpečnostnou kontrolou sa všetko mení.

V ústrety sú už len chodby zaplnené davmi ľudí, lemované tými najhoršími nástrahami komercie, aké si možno predstaviť. Či chcete, alebo nechcete, musíte prejsť priamo stredom radov obchodov ponúkajúcich všetko od predražených sladkostí cez predražené voňavky až po predražený alkohol.

Pre mnohých pasažierov je to jediná možnosť, ako si podaktorý – najmä tekutý – sortiment z krajiny odniesť, preto si tieto obchody svoj monopol plne užívajú. A ešte benefitujú z mýtu o výhodnosti týchto takzvaných duty-free shopov.

Ak sa vám podarí pasciam konzumu vyhnúť, preštrikujete sa cez regály a statočne odoláte zvodom šarmantných predavačiek, dostanete sa do čakárne, a ak máte šťastie, nájdete si miesto na sedenie.

Niektoré letiská sú znesiteľnejšie, iné sa snažia k peklu priblížiť všetkými možnými spôsobmi – schválne majú minimum zásuviek, kde by si mohli pasažieri nabiť mobil, a ak ich aj majú, tak pri nich nie sú žiadne miesta na sedenie.

Alebo na záchodoch schválne z kohútika tečie iba teplá voda, aby vám nenapadlo nabrať si pitnú vodu do fľašky, keď si predsa môžete vodu kúpiť.

Ste vítaní využiť služby letiskového bistra s priemernými službami a cenami na úrovni trojnásobku toho, čo je v krajine štandardom. Alebo môžete ostať hladní a smädní.

Či letíte lacnou nízkonákladovkou, či na drahú dovolenku charterom, alebo na medzikontinentálny let, na hodinu-dve ste rukojemníkom vykorisťovateľskej inštitúcie s názvom letisko, odkiaľ niet úniku.

Niet divu, že sa mnohí ľudia snažia svoj pobyt na letisku obmedziť na nutné minimum, a ja sa v tomto neodlišujem.

Žiaľ, niekedy sa však stane, že let mešká. Vtedy sa pobyt v pekle môže natiahnuť na hodiny.

V nedávnom čase pribudli nové spojenia bratislavského letiska s netradičnými, no zaujímavými destináciami na Balkáne, Kaukaze či Blízkom východe. Príležitosť ísť sa pozrieť do krajín ako Moldavsko, Arménsko či Bulharsko. Aj sa som sa takto vybral vďaka WizzAiru do bulharského Plovdivu.

V krajine, ktorá sa pretĺkaLev bez boja neodíde

Jakub Lipták

Tamojšie letisko je však so svojimi približne dvomi letmi denne iba slabým odvarom hrôz, ktoré sa dajú zažiť na iných európskych letiskách. Je to také malé zlaté letisko s iba trochu predraženým obchodíkom a tromi východmi v jednej čakárni.

Z tohto hľadiska sa na plovdivské letisko nijako nesťažujem, menej príjemná skúsenosť nás však čakala s aerolinkami.

Keďže naše lietadlo do Bratislavy malo odlet o 17.10, poslušne sme boli v čakárni v dostatočnom predstihu, keď na tabuli – a niektorým do esemesiek – vyskočil oznam, že let hodinu mešká.

Hodina prešla a opäť ďalší oznam – v tomto prípade sa však informácie na tabuli a v mobile rôznili. Na tabuli svietil nový čas odchodu 19.45, v esemeske 19.05 – teda bez piatich minút dve hodiny po plánovanom odchode.

Letisko však zjavne dostalo inú informáciu ako my, ako sa neskôr ukázalo, presnejšiu. Letiskoví zriadenci sa presunuli k pultíku, doniesli tam akési lajstrá a do hlásiča nám oznámili, že vzhľadom na viac ako dvojhodinové meškanie sú povinní informovať nás o našich právach.

„Vo WizzAire je našou prioritou vaša bezpečnosť a komfort spoločne so zabezpečovaním najlepšieho ,Wizz Experience‘ pre každého pasažiera,“ píše sa v hárku, ktorý nám rozdali.

Podstatná informácia sa nachádza naspodku papiera v časti o meškaniach. Je to tam čierne na bielom: ak je dĺžka letu do 1 500 kilometrov a meškanie viac ako dvojhodinové, každý cestujúci má nárok na občerstvenie a jedlo na letisku „v rozumnej miere vo vzťahu k času čakania“, ako aj na dva telefonáty, ďalekopisy, faxy či e-maily.

Oba tieto predpoklady situácia v Plovdive spĺňala, okrem papierov s našimi právami som čakal, kedy sa objaví vozík s bagetami, ktoré nám rozdajú.

Márne som sa nádejal, prešla ďalšia takmer hodina a na žiadne občerstvenie to nevyzeralo. „Čakáme na poukážky od WizzAiru. Ak ich dostaneme my, dostanete ich aj vy,“ povedala mi pracovníčka letiska. Aplikácia tentoraz ukazovala ako plánovaný čas odletu 19.08.

Až po takmer dvoch hodinách od pôvodného odletu v Plovdive iba pristálo lietadlo, na ktoré sme čakali. Trvalo ďalšie desiatky minút, kým vystúpili ľudia a vyložili batožinu a kým sme sa konečne dostali dnu. Reálny čas odletu bol 19.47, pôvodná informácia na tabuli bola teda takmer presná.

Čo však značil ten tajuplný čas 19.08, ktorý na aplikácii ostal aj vo chvíli, keď sme sa už naloďovali? Podľa vysvetlenia stevarda sa totiž čas meškania letu definuje ako čas od momentu, keď sa navracajúce sa lietadlo dotkne zeme.

Či teda odlet mešká dve a pol hodiny, alebo aj viac, ak stroj na letisku stihne pristáť do dvoch hodín, bagetu od WizzAiru nedostanete.

Na druhej strane aspoň vám – oproti svojej konkurencii – v lietadle nevnucujú stieracie žreby.