Trumpova letecká podpora Diskusia o bezpečnostných garanciách vedie do slepej uličky

Stretnutie Donalda Trumpa s európskymi lídrami a ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským sa skončilo prekvapivým návratom diskusie o bezpečnostných garanciách pre Ukrajinu ako súčasti dohody s Ruskom.

Hoci sa o možných garanciách diskutuje už od začiatku vojny, diskusia v posledných mesiacoch ustala, keď USA javili neochotu sa na takejto misii zúčastniť a garantovať podporu európskym vojakom, ktorí by zaistili budúce prímerie.

Táto pozícia Washingtonu sa zjavne pomaly znovu začína meniť. Trump v utorok spresnil, že Američania sa nebudú podieľať na pozemnej misii, ale mohli by poskytnúť leteckú podporu. „Pokiaľ ide o bezpečnosť, (Európania) sú ochotní poslať ľudí na zemi. Sme ochotní im pomôcť s vecami, najmä, pravdepodobne... letecky,“ povedal americký prezident.

Je úplne logické a pochopiteľné, že Ukrajinci hľadajú nejakého garanta, ktorý by zaistil, že ich Rusko o pár rokov nenapadne po tretíkrát. Táto diskusia však vedie do slepej uličky. 

Hoci Európania znovu raz hovoria o bezpečnostných garanciách a ani nemecký kancelár Merz na tlačovej konferencii po stretnutí s Trumpom nevylúčil mierovú misiu na Ukrajine, posledné roky ukazujú, že na priamy vstup do vojny s Ruskom európske hlavné mestá nemajú žalúdok.

Reálpolitika je neúprosná. Ak by si čosi podobné, ako dnes pácha na Ukrajine Moskva, dovolil napríklad Belehrad, NATO by sa už dávno (a plným právom) promenádovalo po námestiach agresora. V prípade Ruska však Európanov strašia jadrové zbrane a Ukrajina sama zlomiť Rusov nedokáže.

Analytik Balázs Jarábik o mierových rokovaniachOdstúpenie Donbasu pre Ukrajincov znamená uznanie toho, že prehrali vojnu

Jozef MajchrákChristian Heitmann

Ruská armáda utrpela kolosálne straty, ale Moskva ich postupne bude nahrádzať a o pár rokov bude opäť v stave, akoby vojna ani nebola.

To znamená, že aj po konci vojny bude potrebné Ukrajinu ďalej podporovať vojensky aj finančne, aby dokázala svoju armádu nielen udržiavať, ale aj ďalej modernizovať. Ukrajinská armáda bude musieť zostať po Rusku najsilnejšou armádou v Európe, aby v Kremli neprevládlo zase raz presvedčenie, že z Ukrajiny bude ľahká korisť.

Navyše Kyjev stratí veľkú časť sovietskeho dedičstva. V nasledujúcich dvoch desaťročiach bude musieť postupne nahradiť obrovské množstvo starej sovietskej techniky od tankov cez delostrelectvo až po stíhačky.

Aj americké F-16, ktoré Ukrajine poslali Dáni, Nóri a Holanďania, sú len dočasným riešením. Ukrajina doposiaľ získala zhruba polovicu zo sľúbených 85 stíhačiek tohto typu a stratila prinajmenšom štyri kusy.

Ide však o staršie modely dodané pôvodným používateľom zväčša v 80. rokoch, s veľkým počtom letových hodín a so starými, slabšími radarmi. Na Ukrajine zostanú v službe možno jedno, nanajvýš dve ďalšie desaťročia, a aj to len za optimistického predpokladu, že sa príliš neopotrebujú pri neustálom nasadzovaní počas prebiehajúcej vojny.

Súčasťou riešenia by mohli byť švédske gripeny – stíhačky navrhnuté práve na boj s väčším susedom, ktoré dokážu fungovať aj s minimálnym logistickým zázemím a za zlomok nákladov, ktoré stojí prevádzka drahších stíhačiek Eurofighter alebo F-35.

To je aj v záujme európskej obrany – po konci bojov bude Rusko schopné presunúť veľkú časť svojej armády inam, čo pre Pobaltie a Fínsko nebude veľmi komfortná pozícia.

Ukrajina v súčasnosti dokáže za 50 miliárd eur udržiavať miliónovú armádu, teda za menej peňazí, než vynakladá pätinový Bundeswehr. To tak nemôže dlhodobo zostať a väčšina mobilizovaných sa časom vráti do civilného života, ale faktom je, že Ukrajinci dokážu každé euro vynaložené na obranu využiť efektívnejšie než ktorýkoľvek štát NATO.

Americký analytik Richard D. Hooker ešte v roku 2015 načrtol hypotetický scenár ruskej invázie do Pobaltia, ktorý vyzerá veľmi podobne ako mnohé analýzy invázie Ukrajiny.

„Pri spätnom pohľade boli varovné signály hroziacej ruskej agresie v Európe jasné. Opakovaná agresia sa nestretla so silným a jednotným odporom západných demokracií. Pripravenosť, interoperabilita a predovšetkým súdržnosť NATO sa ukázali ako nedostatočné. Malá prítomnosť USA v Európe nebola účinným odstrašujúcim prostriedkom a ani symbolické sily NATO umiestnené v pobaltských štátoch,“ opisuje Hooker nedostatky, pre ktoré sa Rusko v jeho scenári odvážilo na tento krok.

Iste, je to len hypotetický scenár, ktorý sa môže, ale nemusí naplniť. Ale o čo silnejšia Ukrajina zostane, o to menej si Rusko bude môcť dovoliť viesť ďalšie dobyvačné vojny na iných frontoch, keďže bude musieť udržiavať trvalú prítomnosť pozdĺž línie prímeria. Každé euro, ktoré Európa investuje do ukrajinskej armády, je preto eurom, ktoré sa jej desaťnásobne vráti.