Vraj obchodná dohoda Takto vyzerá kapitulácia pred Trumpom

Keby bola pred polrokom Európska únia pristala na dohodu, ktorú včera šéfka Komisie Ursula von der Leyen označila za najlepší možný deal a nastolenie novej rovnováhy vo vzťahoch s USA, bol by to býval z pohľadu Európy škandalózny a katastrofálny obchod.

Odvčera však najmä v Berlíne a Bruseli cítiť úľavu a dôvod na výdych máme aj na Slovensku.

Biggest deal ever made

Kým sa Donald Trump neujal druhýkrát úradu a neohlásil celému svetu obchodnú vojnu, obchodné vzťahy medzi USA a EÚ vyzerali takto: Američania uvaľovali na európske produkty clá v priemere okolo štyroch percent, podobne to platilo aj naopak. Samozrejme, v prípade rôznych sektorov a výrobkov platili odchýlky a špeciálne sadzby, ale v princípe išlo o relatívne voľný obchod pri veľmi nízkych sadzbách.

Trump s von der Leyen predstavili včera v Škótsku takýto „kompromis“: EÚ zruší akékoľvek clá na väčšinu amerických produktov, kým USA na väčšinu európskych tovarov uvalia 15-percentné clá a na oceľ s hliníkom sa budú vzťahovať clá vo výške 50 percent.

Zároveň sa EÚ zaviazala, že v priebehu najbližších troch rokov – teda kým bude Trump v úrade – dovezie z USA energonosiče, čiže ropu, skvapalnený plyn a jadrové palivo, v hodnote 750 miliárd dolárov, teda každý rok americké energie za 250 miliárd.

Nie je vôbec jasné, ako môže EÚ tento sľub naplniť a či má vôbec zmysel. V minulom roku Európania doviezli z USA ropu a plyn za 70 miliárd dolárov, po novom to má byť od roku 2026 zhruba 3,5-násobok súčasného objemu.

Tento záväzok pôsobí absurdne z viacerých dôvodov. Zodpovedá to vôbec potrebám EÚ, ktorá importuje energie za vyše tristo miliárd eur aj z iných častí sveta? Aj keby sa EÚ tak rýchlo preorientovala na USA, môžu americkí producenti naplniť takúto kapacitu? Ako chce EÚ prinútiť obchodníkov, aby začali v násobných množstvách oproti dnešku nakupovať z Ameriky? A platia ešte európske zaklínadlá o tom, že popri zákaze ruských energií musíme diverzifikovať zdroje, aby sme už nikdy viac neupadli do jednostrannej závislosti?

EÚ sa súčasne Trumpovi na papieri zaviazala, že európske firmy investujú v najbližších rokoch v USA 600 miliárd dolárov.

Samozrejme, pre Trumpa je táto dohoda potvrdením, že jeho brutálna vyjednávacia taktika sa vypláca. EÚ si od tohto obchodu sľubuje, že napriek poníženiu konečne nastane stabilita a európske firmy aspoň vedia, na čom sú.

Lenže práve obrovské netarifné a ťažko naplniteľné záväzky – spomínaný import amerických energií za 250 miliárd dolárov ročne – otvárajú koridor Trumpovej svojvôli. Ten môže kedykoľvek v budúcnosti vypovedať svoj najnovší „biggest deal ever“ s tým, že Európania predsa neplnia svoju časť dohody.

Kto tlačil na dohodu s Trumpom najviac

Pre spravodlivosť však treba dodať, že von der Leyen, jej hlavný vyjednávač Maroš Šefčovič a európski lídri nemali veľa možností než sa pokoriť pred Trumpom a kývnuť aj na mimoriadne nevýhodnú dohodu.

Jej dnešná podoba je jednou z lepších alternatív, aké boli na stole. Predovšetkým to platí z nemeckej a zo slovenskej perspektívy, teda pre európsky automobilový priemysel.

Boli to preto najmä Nemci, ktorí v zákulisí tlačili na dohodu, kým povedzme Emmanuel Macron si vedel predstaviť tvrdší európsky prístup.

Trump totiž výmenou za všetky ostatné ponižujúce ústupky Európanov súhlasil s tým, že USA nevyrubia na európske autá clá vo výške 27,5 percenta – ešte nedávno hlásal, že už za žiadnych okolností z tejto výšky neustúpi –, ale budú len 15-percentné.

Nemecké automobilky Volkswagen, Mercedes a BMW urobili pre tento kompromis veľa, s najvyššími americkými predstaviteľmi dokonca rokovali priamo a separátne, ponúkali rôzne kompromisy vrátane posilnenia výrobných kapacít priamo v USA.

No aj na tomto poli sa Trump predátorsky presadil: ešte donedávna to bola EÚ, ktorá uplatňovala na americké autá 10-percentné clá, kým Američania kontrovali len 2,5-percentnou sadzbou (pravda, na európske nákladné autá uplatňovali 25-percentnú sadzbu, aby tak ochránili svoje „trucks“).

Na dohodu tlačilo aj východné krídlo EÚ (napríklad Poliaci), ktoré sa teší z Trumpovho rétorického obratu proti Putinovi a chce ho aj za vysokú cenu – azda za každú cenu – udržať na palube.

Von der Leyen, Šefčovič a spol. v rokovaniach s Trumpom preto nemali príliš silné karty na tvrdšie vyjednávanie. Okrem toho Európa je od exportov do USA závislá mnohonásobne viac, než to platí naopak. Z toho dôvodu nevedela proti USA postaviť takú kulisu odstrašovania a vydierania, pred ktorou by Američania viac vymäkli.

Navyše Trump a jeho tím išli do finále rokovaní nielen so sebavedomím, aké je inherentnou súčasťou Trumpovho ega. Opierali sa aj o dobrú náladu v americkej ekonomike, ktorá po prvotnom šoku už mentálne absorbovala obrat smerom k novej ére protekcionizmu.

Trump po „dni oslobodenia“, keď začiatkom apríla absurdným výpočtom colných sadzieb pre celý svet spustil obrovský pokles akcií a obavy z prepadu americkej ekonomiky do recesie, akoby zaradil spiatočku. Po týždni ohlásil 90-dňové moratórium na nové clá, optimisti na burzách si to vyložili ako vyjednávaciu taktiku prezidenta, ktorý nie je blázon, ale racionálny hráč. 

No a po počiatočnej panike nastal efekt, s ktorým väčšina ekonómov nepočítala: namiesto predpovedanej hrozby stagflácie, teda kombinácie vyššej inflácie a ekonomickej stagnácie, sa akciové trhy zotavili a zaznamenali rekordné nárasty. Americká ekonomika v posledných mesiacoch šliape prekvapivo dobre, inflácia je pod kontrolou.

Do rozpočtu začínajú prúdiť obrovské miliardy z nových colných sadzieb a kapitáni veľkých amerických firiem sa tešia zo štedrých daňových úľav, ktoré pred pár týždňami presadila Trumpova administratíva.

To všetko však môže byť len krátkodobá ilúzia: nové clá sa postupne premietnu do spotrebiteľských cien, ktorých nárast čoskoro pocítia bežní Američania, a ak na čiastočný výpadok či zdraženie produktov z dovozu zareagujú americkí producenti zvyšovaním cien, inflácia sa ešte vždy môže stať pre Trumpa nočnou morou.

Skutočný americký problém

Americký prezident si však verí, že je dieťaťom šťasteny a protekcionizmus neprinesie vyššie ceny a nižší rast, ako to prognózuje väčšina ekonómov, ale reindustrializáciu Ameriky. To znamená návrat priemyselnej výroby, ktorá uplynulé desaťročia čelila vo viacerých regiónoch úpadku až deštrukcii.

Najbližšie roky budú v tomto zmysle fascinujúcou štúdiou, kto sa dnes mýli viac – či absolútna väčšina mainstreamových ekonómov alebo Trump a jeho hnutie.

Pre Ameriku to bolo bolestivé, ale ako píšu Autor a Hanson, kým čínsku pracovnú silu tvorí 100 miliónov ľudí, v americkej výrobnej sfére pracuje 13 miliónov Američanov. Je preto podľa nich naivné myslieť si, že USA dokážu súťažiť s Čínou v produkcii tenisiek a polovodičov zároveň.

Autor a Hanson varujú Trumpa a USA pred celkom novou výzvou, čínskym šokom 2.0, ktorého dosahy budú oveľa významnejšie než v prípade prvého šoku.

Ako argumentujú, Čína veľmi agresívne vstupuje do inovatívnych sektorov, kde boli kedysi USA jasnými lídrami – ide o telekomunikácie, mikroprocesory, letectvo, umelú inteligenciu, jadrovú a fúznu energiu, biotechnológie, farmáciu, solárne batérie.

To všetko prináša podľa Autora a Hansona nielen zisky a dobre platené miesta, ale aj geopolitický vplyv a vojenskú silu.

Čína vytvorila agilný ekosystém, v ktorom už miestni starostovia a guvernéri nie sú odmeňovaní za nárast lokálneho HDP, ale za rast v týchto inovatívnych sektoroch. Z mesta Che-fej sa tak len v priebehu zopár rokov stal líder vo výrobe elektromobilov. Čínska technologická vízia dnes ovplyvňuje vlády a trhy v Afrike, Latinskej Amerike, Ázii a čoraz viac aj v Európe, a preto je podľa týchto dvoch ekonómov zlé, že USA sa teraz uzatvárajú do colného izolacionizmu.

Ako ďalej uvádzajú Autor a Hanson, Čína dnes netrúchli za tým, že ju v textilnom a nábytkárskom priemysle predbieha Vietnam, lebo jednoducho zmenila stratégiu.

„Zvládnuť čínsky šok 2.0 si vyžaduje staviť na naše silné stránky – nie si lízať rany,“ píšu ekonómovia.

Podľa nich tak Trump reaguje na nový svet starými prostriedkami, ktoré nebudú fungovať.

USA by si mali podľa Autora a Hansona vybrať kľúčové sektory, drony, čipy, kvantovú technológiu a biotechnológiu, investovať do nich „po čínsky“ cez štátne rizikové fondy a nebáť sa, že mnohé firmy či projekty neuspejú. Podstatné je, že je tak podobne ako v minulosti šanca na vznik nových odvetví. Autor s Hansonom pripomínajú Úrad pre vedecký výskum a vývoj, ktorý počas druhej svetovej vojny „priniesol zásadné pokroky v oblasti prúdového pohonu, radaru a masovej výroby penicilínu“.

Viaceré z týchto odporúčaní platia, samozrejme, aj pre Európu, ktorá má ešte závažnejšie deficity, v preregulovanosti, technológiách či energetike.

Európska únia možno nespravila chybu, keď v Škótsku pristúpila na takú zlú dohodu. Problém je v slabosti, že na vyššiu hru ani nemala.