Kauza dúhová vlajka Čo riskuje firma, ktorá nedokáže odolať zvodom aktivizmu

Kauza zamestnanca Volkswagenu a dúhovej vlajky konkuruje aj najhorúcejším politickým témam, ako je schvaľovanie zmien v ústave či Ficova cesta do Strednej Ázie.

Zamestnanec martinskej pobočky firmy zvesil dúhovú vlajku, ktorá visela pred budovou fabriky. Zdôvodnil to tým, že nesúhlasí s LGBTI ideológiou a dúhová vlajka je pre neho symbolom, „ktorý vyjadruje sexuálne deviácie týkajúce sa detí“. Vlajku zvesil v čase prestávky, pričom následne zasiahla firemná bezpečnostná služba.

Zamestnanec bol vzápätí z Volkswagenu prepustený. Podľa toho, čo je známe, o zvesenie dúhovej vlajky sa pokúsil aj pred rokom, pričom vtedy to firma ešte riešila dohovorom.

Po výpovedi z práce sa nahnevaný robotník na postup firmy verejne sťažoval na mítingu Smeru v Turčianskych Tepliciach. Europoslanci Ľuboš Blaha a Erik Kaliňák nad takouto príležitosťou nezaváhali ani sekundu a z celej záležitosti vyrobili politickú kauzu.

Dá sa im rozumieť, keďže tento prípad má v sebe všetko, s čím Smer dnes ideologicky operuje: odpor voči progresívnej ideológii, odpor voči globalizmu, ako aj rozmer ochrany slovenského robotníka pred zlým zahraničným kapitalistom.

„Zahraničná kapitalistická firma dnes rozhoduje o tom, čo si smie a nesmie myslieť slovenský robotník. Pre mňa je to nepredstaviteľné,“ kritizoval Blaha nemeckú automobilku.

Svedectvá šiestich zamestnancovDúhové šnúrky aj pozvánky na pride. Ako firmy na Slovensku vtláčajú inklúziu

Jakub Lipták

Spôsob, akým martinský zamestnanec Volkswagenu na vyvesenie zástavy reagoval, ani spôsob, ako celú vec vyniesol na verejnosť a spolitizoval, nebol najšťastnejší. Pochybovať sa dá aj o úprimnosti Blahovho a Kaliňákovho záujmu o osud prepusteného robotníka. Skôr za tým treba vidieť cynickú politickú hru. Zároveň platí, že táto kauza má viacero rozmerov. 

Fabrika Volkswagenu nie je verejnou budovou, a ak firma vyslovene neporušuje zákon, tak si na svojom súkromnom majetku môže vešať, čo chce. Toto je klasický libertariánsky argument, s ktorým sa nedá príliš polemizovať.

Len k tomu treba dodať, že ak sa súkromná firma takto vydá na politickú pôdu, nemôže sa čudovať, že to vyvolá politické reakcie.

Najmä veľké zahraničné korporácie sa pritom do politického terénu s chuťou vydávajú. Aj Postoj priniesol v minulosti viaceré svedectvá, ktoré poukazovali na to, ako sa slovenské pobočky veľkých korporácií podľa vzoru svojich zahraničných matiek aktívne zapájajú do šírenia progresívnej ideológie. A tým sa, chtiac-nechtiac, aj ony stávajú súčasťou politického zápasu.

Manažéri týchto firiem sa, samozrejme, takejto interpretácii budú brániť a budú tvrdiť, že pri vyvesovaní dúhových symbolov nejde o politiku, ale o prejav spoločenskej zodpovednosti s cieľom zvyšovať inklúziu, diverzitu a citlivosť voči rôznosti.

Dajme teraz bokom genézu, ako k tomu prišlo, ale to, že dúhová vlajka sa stala aj ideologickým a politickým symbolom, je nespochybniteľný fakt. To zákonite znamená, že ľudia s istým typom politického a hodnotového presvedčenia budú jej rozvešiavanie na pracovisku vnímať ako problém.

Pritom v krajinách, ako je Slovensko alebo Poľsko, bude tento typ reakcií logicky silnejší ako v Holandsku či vo Švédsku.

Túto skutočnosť by firemní budovatelia kultúry úcty k rôznosti takisto mohli brať do úvahy.

Spolitizovanie diania okolo dúhovej vlajky a výpovede pre zamestnanca môže pre Volkswagen znamenať reputačný problém. Možno nie galaktický, ale predsa len nepríjemný.

Nič také by však firma nemusela riešiť, keby sa namiesto ideologickej výchovy svojich zamestnancov venovala výhradne tomu, kvôli čomu vznikla, teda výrobe automobilov.