Humanitárna katastrofa v Gaze Správanie Izraela je čoraz neprijateľnejšie

Pretrvávajúca vojna v Gaze si pýta čoraz väčší počet obetí. Izrael hovorí, že počas posledných 48 hodín zasiahol dvesto terčov v Pásme Gazy, o život prišli prinajmenšom desiatky civilistov vrátane početných detí.

V ostatných týždňoch rástol medzinárodný tlak na Izrael aj pre obmedzenia dodávok humanitárnej pomoci, ktorú prestal púšťať po neúspechu posledných rokovaní s Hamasom. Po takmer trojmesačnej blokáde Tel Aviv znovu pripustil dodávky s humanitárnou pomocou. V nedeľu do Pásma Gazy prešlo 107 dodávok, no podľa OSN je potrebných 500 až 600 dodávok denne.

Aj keď vinu za začiatok aj pokračovanie vojny nesie Hamas a s ním spojené teroristické skupiny ako Islamský džihád v Palestíne – a Izrael mal právo na tento útok odpovedať vojensky –, vojenská odpoveď Izraela musí byť vykonaná spôsobom, ktorý je konformný s medzinárodným humanitárnym právom.

Súčasná izraelská politika v Gaze sa však vyznačuje štyrmi črtami, ktoré sú minimálne morálne a v mnohých prípadoch aj právne za hranicou toho, čo je medzinárodne akceptované.

Po prvé, nedostatočné vyvodzovanie zodpovednosti voči príslušníkom izraelskej armády, ktorí úmyselne porušili zákon a napríklad napadli civilistov; po druhé, uvoľnenie kritérií, koľko takzvaných kolaterálnych obetí je Izrael ochotný akceptovať pri útokoch na vojenské ciele; po tretie, obmedzenia dodávok humanitárnej pomoci a po štvrté, excesívne škody na civilnej infraštruktúre.

Humanitárna kríza v Gaze

Zástancovia línie premiéra Netanjahua tvrdia, že nedostatok potravín v Gaze je zinscenovaný. Argumentujú, že do Pásma Gazy od začiatku vojny dorazilo takmer 180-tisíc ton humanitárnej pomoci, zdanlivo viac než dosť, aby pokryli minimum potrieb.

Lenže tieto údaje zahŕňajú aj iné dodávky, ako palivo, vodu alebo zdravotnícke vybavenie, a ignorujú hlavný problém, teda nerovnomernosť dodávok. Pretrvávajúce boje v niektorých častiach Gazy obmedzujú prístup časti obyvateľstva k potravinám.

Dočasné zastavenie dodávok pomoci tak ešte vyostrilo potravinovú situáciu, ktorá už predtým bola napätá.

Obyvatelia Gazy navyše hlásia, že nie všetci tamojší obyvatelia majú nárok na potravinovú pomoc určenú primárne pre ľudí, ktorí stratili svoje domovy. Ostatní si potraviny musia nakúpiť za predražené ceny, čo je problém, ktorý prehlbujú špekulácie s cenami (úžera) a umelé vytvorenie nedostatku potravín vyvolané tým, že pomoc vyplienil Hamas alebo iné ozbrojené skupiny, ktoré na vzácne zdroje nazerajú ako na zdroj moci, vplyvu a bohatstva.

Obzvlášť zjavný je nedostatok múky, ktorej cena sa v Pásme Gazy pohybuje okolo 15 eur za kilo. Iné potraviny sú výrazne lacnejšie, ale v ekonomicky zdevastovanom regióne si ich nie všetci môžu dovoliť. Vysoké ceny znamenajú aj to, že mnohí Palestínčania vrátane detí nemajú prístup k patrične rozmanitej a výživnej strave. Nie všetky tieto problémy má Izrael v rukách, ale dočasné zastavenie dodávok humanitárnej pomoci, ktorú si vymohli Netanjahuovi extrémistickí koaliční partneri, situáciu ešte väčšmi vyostrilo.

Aké sú dáta?

V médiách nie je ťažké nájsť tisícky tragických prípadov ľudí, ktorí počas vojny stratili rodičov, deti, súrodencov.

Napriek oprávnenej kritike Izraela platí, že humanitárne právo pripúšťa istú úroveň chybovosti, a keď pri nálete zahynie istý počet civilistov, je zvonku ťažké posúdiť, o aký konkrétny prípad ide.

Civilné obete vojnových konfliktov možno zaradiť do niekoľkých kategórií – obete, ktoré boli úmyselne zavraždené (nelegálne); obete, ktoré prišli o život bez úmyslu útočníka (napríklad pri nálete na cieľ, kde sa zdanlivo civilisti nenachádzajú); a tretím prípadom sú civilisti, ktorí prišli o život ako kolaterálna obeť pri útoku na vojenský cieľ.

Do akej miery je akceptovateľné zasiahnuť civilistov pri útoku na vojenský cieľ, závisí od významu cieľa, čo je v konkrétnom prípade vždy predmetom ostrých sporov a diskusií.

Zohľadniť treba aj fakt, že v Pásme Gazy platí niekoľko špecifík, v dôsledku ktorých je podiel civilných obetí vyšší než v iných konfliktoch. Územie je rozlohou malé, husto zaľudnené, jeho obyvatelia nemajú kam ujsť. Zatiaľ čo napríklad v kedysi tisícových mestách v husto zaľudnenom Donbase vo frontových regiónoch zostávajú len desiatky ľudí, vo viac než dvojmiliónovej Gaze po viac než roku a pol vojny ďalej žijú viac než dva milióny obyvateľov. V prvom rade preto, lebo nemajú kam odísť.

Zo strany izraelskej pravice preto počuť volania po tom, aby arabské štáty otvorili svoje hranice a prijali Palestínčanov z Pásma Gazy. To by jednak uľahčilo izraelskej armáde boj proti Hamasu a pomohlo civilnému obyvateľstvu, argumentujú zástancovia. Táto kritika je však účelová, pretože Palestínčania dobre vedia, že odídenci by zrejme nemali právo na návrat a Izrael by sa pokúsil týmto spôsobom znížiť populačný tlak v Gaze.

Hromadné a trvalé vysídlenie miestneho obyvateľstva by sa rovnalo etnickej čistke, ktorej sa Palestínčania, pochopiteľne, nechcú podrobiť a ktorá je aj z pohľadu medzinárodného práva neakceptovateľná. 

Medzi extrémistami vo vláde tieto plány nie sú žiadnym tajomstvom, minister národnej bezpečnosti Ben Gvir napríklad otvorene hovorí, že chce Gazu „dobyť, obsadiť a osídliť“.

A aj keď bez utajovaných informácií o tom, ktoré konkrétne vojenské ciele sa stali terčom, nie je jednoduché posúdiť, ktorý nálet bol neprimeraný, celkové dáta jasne ukazujú, že podiel civilných obetí je nenáležitý. Hoci sa číslam Hamasom kontrolovaného ministerstva zdravotníctva nedá veriť – len prednedávnom vysvitlo, že Hamas zo svojich zoznamov údajných obetí vyškrtol viac než 3000 falošných mien –, nesporným faktom zostáva, že o život prišli desaťtisíce civilistov. Dokonca aj izraelské zdroje priznávajú, že viac než polovicu mŕtvych v Gaze, teda viac než dvadsaťtisíc ľudí, tvoria civilisti.

Takýto pomer môže byť z hľadiska medzinárodného práva prijateľný pri konkrétnom útoku na veľmi významné vojenské ciele. No ak tento pomer platí naprieč spektrom všetkých útokov, ukazuje to, že Izrael nelikviduje výlučne teroristické špičky (s adekvátnym podielom kolaterálnych obetí), ale svoje kritériá výberu cieľov rozriedil natoľko, že už nerozlišuje medzi Jáhjom Sinvárom a náhodným mládencom s kalašnikovom. Izraelské rules of engagement tak povoľujú údery aj vtedy, ak ohrozia 20 civilistov na jedného bojovníka, čo je niečo, čo by v predošlých izraelsko-arabských vojnách bolo bývalo nemysliteľné.

Minimalizácia rizika

Pri vedení vojenských operácií nikdy nemožno s istotou vylúčiť kolaterálne obete a istý podiel neúmyselne zabitých civilistov, žiaľ, k vojne vždy patril.

Neprípustné však je, ak životy civilistov nehrajú žiadnu alebo takmer žiadnu rolu. V minulosti Izrael aplikoval prísne procedúry, ako zredukovať počet kolaterálnych obetí, napríklad varovaniami civilistov esemeskami a letákmi alebo takzvaným roof knockingom, teda odpálením malých výstražných náloží, ktoré pred skutočným výbuchom mali odplašiť civilistov. Ako ukazuje príklad Libanonu, Izrael aj dnes dokáže byť pozoruhodne účinný a obmedziť podiel kolaterálnych obetí na minimum.

To však nie je to, čo sledujeme v Pásme Gazy. Izrael v Gaze dnes už roof knocking neaplikuje a výrazne uvoľnil počet kolaterálnych obetí, ktorý je ochotný akceptovať pri útoku na významné vojenské ciele.

Iste, Izrael neútočí na ciele s úmyslom zabiť čo najviac civilistov, ale vyberá spôsob, ktorý čo najmenej ohrozí jeho jednotky a životy jeho vojakov. Životom civilistov na palestínskej strane pritom pripisuje výrazne nižšiu cenu.

Dnes si môžeme položiť otázku, čo ešte chce Izrael dosiahnuť po roku a pol vojny, čo doposiaľ nedosiahol.

Ak chce ďalej viesť vojnu, stále by sa mohol prikloniť k bežným protipovstaleckým stratégiám.

To znamená viac pechoty, náročné prehľadávanie zastavaných oblastí a v praxi aj viac padlých na izraelskej strane. Dá sa chápať, prečo sa Izrael takémuto postupu vyhýba a vyberá si pre svojich vojakov menej riskantný, ale počtom kolaterálnych obetí výrazne vyšší postup bombardovaním letectvom.

Ale to, že niečo dáva praktický zmysel, ešte neznamená, že to je morálne alebo právne prijateľné. Napokon, aj pre chemické zbrane možno nepochybne nájsť vojenské využitie, ale to neznamená, že nad ich použitím mávneme rukou a zdôvodníme ho praktickými dôvodmi.

Vyvodenie zodpovednosti

Spoľahlivé dáta neexistujú, ale úmyselne zavraždení civilisti podľa všetkého tvoria len malý podiel celkových obetí.

Napriek tomu je kľúčové, aby v prípadoch, keď k porušeniam naozaj dôjde, bola vyvodená zodpovednosť vrátane tej trestnoprávnej.

V poslednom čase sa však stále opakuje podobný vzorec – dôjde k útoku s veľkým počtom civilných obetí, Izrael síce v takýchto prípadoch vyhlási, že prípad „preverí“, ale vyšetrovania zväčša vedú do stratena. Ako ukazujú dáta zo Západného brehu z rokov 2017 – 2021, v menej než jednom percente údajné prešľapy izraelských vojakov mali aj trestnoprávne následky.

V istých prípadoch to môže byť naozaj tým, že časť sťažností bola neodôvodnená alebo že dôkazná situácia bola nedostatočná. Ale pri takýchto číslach je len ťažko predstaviteľné, že menej než jedno percento sťažností bolo dôvodných. Problém je skôr v tom, že armáda chráni „svojich“ ľudí a nechce voči nim zakročiť.

Izraelská armáda síce aktuálne stíha rad vojakov, ale doposiaľ sa konania zameriavajú najmä na priestupky ako porušenie disciplíny, nie na útoky na civilné obyvateľstvo. Pritom sú mnohé prípady dobre zdokumentované, v prvom rade vo výpovediach početných izraelských vojakov, ktorí sa na konanie sami sťažujú a hovoria o zóne bezprávia, v ktorej ani očividné zločiny nie sú potrestané.

Potrestanie páchateľov je pritom dôležité nielen z pohľadu spravodlivosti a vyplýva aj z medzinárodných záväzkov Izraela, ale výrazne ovplyvňuje aj konanie ostatných vojakov. Ak sa napríklad úmyselné zabíjanie (alebo hocijaké iné trestné činy) v rámci jednotky nestíhajú, nabáda to aj ďalších vojakov, aby stratili akékoľvek zábrany.

Z pohľadu odborníkov novým problémom je aj nový spôsob vyberania cieľov za pomoci umelej inteligencie. Kto však nesie zodpovednosť, ak umelá inteligencia pochybí? Dôstojník, ktorý cieľ vyberal, pilot alebo dokonca programátor? Ako píše izraelský magazín +972, je to práve tento systém, ktorý zavinil výrazný podiel civilných obetí v Gaze.

Whataboutizmus nie je namieste

Verejná debata o vojne v Gaze skĺzla do bežných čierno-bielych vzorcov – pre jedných sú všetci Palestínčania teroristi a hrdlorezi, ktorých civilisti si nezaslúžia elementárnu ochranu, pre druhých sú Izraelčania genocidálne monštrá, ktoré vraj chcú vyvraždiť každého Palestínčana. Pre jedných je Izrael žiariacou „jedinou demokraciou na Blízkom východe“, pre druhých „koloniálny“ fašistický projekt.

Ani jeden z týchto pohľadov nie je namieste. Zástancovia Izraela majú pravdu, keď argumentujú, že Izrael sa nespráva horšie (a často dokonca miernejšie) než trebárs Saudská Arábia v Jemene, Bašár al-Asad v Sýrii, Sadám Husajn voči Kurdom, všetky zúčastnené strany v Sudáne alebo Srí Lanka v elamskej vojne. O teroristoch z Hamasu ani nehovoriac.

Problém to však nerieši. Izrael predsa nemôže mať na seba nárok, že sa môže správať len o čosi lepšie než tie najhoršie režimy, ktoré svet videl za posledných päťdesiat rokov.

Už aj nemecký kancelár Friedrich Merz preto opísal pocit, ktorý v súčasnosti majú mnohí západní priatelia Izraela: „Správanie izraelskej armády je čoraz ťažšie pochopiteľné.“