Blíži sa koniec vojny? | Putinovi nemôžeme veriť ani slovo, ale napriek tomu je dôvod na opatrný optimizmus

Ako ukazujú posledné mesiace, Trumpov sľub o ukončení vojny do 24 hodín bol prázdnym kampaňovým sloganom.

Ale na druhej strane musia aj skeptici uznať, že od výmeny v Bielom dome sa zmenil naratív a téma konca vojny sa aspoň rétoricky dostala na stôl, aj keď doposiaľ bez praktického dosahu.

Chybou Bidenovej administratívy bolo, že mimo svojho hlavného cieľa – zabrániť otvorenej vojne medzi Ruskom a Spojenými štátmi – na Ukrajine nemala jasnú stratégiu. Možno preto, lebo ako sa dnes čoraz detailnejšie dozvedáme, samotný Biden už mentálne nebol v stave nejakú stratégiu formulovať.

Ukrajinci stratégiu mali a bola pomerne jednoduchá. V prvej fáze išlo o záchranu Kyjeva, odrazenie prvotného útoku a následné vybudovanie novej armády. Táto stratégia vynikajúco vyšla v septembri 2022, keď Ukrajinci úspešne oslobodili časť okupovaných území pri Charkove, a v nasledujúcich mesiacoch, keď oslobodili Cherson a Rusov vytlačili zo západného brehu Dnepra.

Odborníci ako Michael Kofman navyše tvrdia, že Ukrajina mala plán, ako vojnu úspešne ukončiť – preraziť ruské línie na juhu, ohroziť Krym a vyrokovať rýchly koniec vojny za výhodných podmienok.

Problémom však bolo, že predošlé úspešné ofenzívy ukrajinskú armádu vyčerpali, západní partneri zďaleka nedodali ten objem pomoci, ktorý Ukrajinci potrebovali, a Rusi medzičasom začali mobilizáciu, ktorá prudko zväčšila počet ruských vojakov na fronte.

Ukrajinci sa síce o ofenzívu pokúsili, ale v dôsledku zmesi faktorov (nedostatku západnej pomoci, húževnatej ruskej obrany aj chýb ukrajinského velenia) nedokázali prelomiť ruské línie. A po tomto neúspechu už ani Ukrajinci celkom nevedeli, ako vlastne ďalej.

Ruská stratégia po prvotnom fiasku zas spočívala (a dodnes spočíva) zo strategickej prokrastinácie a vyčkávania, kedy Západ Ukrajinu opustí. To sa doposiaľ nestalo a za posledné dva roky Rusi dobyli asi dodatočné jedno percento Ukrajiny. Vojna sa ocitla v limbe, v ktorom obe strany vyčkávali voľby v USA; Rusi v nádeji, že po víťazstve Donalda Trumpa USA Ukrajinu opustia, Ukrajinci zas s nádejou, že Moskvu po víťazstve Kamaly Harrisovej nádej na západnú zradu prejde.

Pohľad z Moskvy po rokovaniach v IstanbulePohár je asi spolovice plný, dôvod na mierny optimizmus je namieste

Jiří Just

Prepálené ruské požiadavky

Nepríjemnou realitou vojny je, že víťazná strana diktuje podmienky, nezávisle od toho, či sú legitímne alebo nie.

Aspoň v prvých mesiacoch Trumpovej administratívy sa mohlo zdať, že ruská stratégia prokrastinácie sa napokon môže vyplatiť. Nová americká vláda prišla do úradu s predstavou, že je to prezident Zelenskyj, ktorého musí dotlačiť k mieru, a že po ústupkoch v otázkach, ktoré ľudia ako John Mearsheimer vyhlasovali za kľúčové dôvody vojny (v prvom rade možnosť ukrajinského členstva v NATO), sa s Ruskom bude vedieť dohodnúť.

A ak by dôvodom vojny skutočne bolo to, čo Mearsheimer tvrdil, a nie vazalizácia Ukrajiny ako takej, Moskva by nemala žiaden dôvod na ponúkanú dohodu nepristúpiť. Ibaže Rusko navrhovanú dohodu neprijalo.

„Rusko [...] premárnilo príležitosti, ktoré mu ponúkla otvorene proruská Trumpova administratíva vo februári, v marci a apríli, prebombardovalo sa cez viacero prímerí. To Trumpa potlačilo k Ukrajine a Európe a Moskva nenašla spôsob, ako oddeliť Európu od Ukrajiny,“ analyzuje Michael Kimmage pre Foreign Policy.

Aj voči Ukrajine donedávna pasívne agresívny americký viceprezident J. D. Vance prednedávnom priznal, že najväčším problémom je Moskva. „Myslíme si, že požadujú príliš veľa,“ zhodnotil pred príjemne prekvapeným európskym publikom.

Situácia sa nemení v prospech Ruska

Kremeľ išiel do vojny s veľkými ambíciami, ale v porovnaní s tým, čo sa zdalo na dosah ruky vo februári 2022, dosiahol veľmi málo. Zlyhalo ťaženie na Kyjev a na Odesu, po oslobodení Chersonu Rusko nekontroluje žiadne ďalšie oblastné hlavné mesto okrem už od roku 2014 okupovaného Donecka a Luhanska.

Ruská armáda v Donbase postupne zaberá ďalšie dediny, ale získava ekonomicky zdevastované a vyľudnené oblasti, ktoré ledva vystačia na pokrytie túžby ruskej soldatesky po práčkach a chladničkách, nieto ešte na väčšie hospodárske zisky.

Dobyté územia ani náhodou nie sú tým ekonomickým ternom, v ktoré okupačné sily dúfali. Naopak, v apríli ruské spoločnosti, ktoré veriac, že sa im podarí lúpež storočia, investovali do ťažby uhlia v okupovanej Doneckej a Luhanskej oblasti, vrátili koncesie okupačnej správe, pretože zistili, že ťažba je nerentabilná.

Z asi stovky uhoľných šácht v prevádzke pred vojnou má podľa ruského ministra energetiky zostať fungovať len 15 a aj tento počet môže po oznamoch ťažobných spoločností ešte poklesnúť.

Ani vývoj na fronte nesvedčí o nejakom dramatickom posune. Rusko je väčšia krajina, a preto ho straty na fronte bolia menej než Ukrajincov, navyše je osud obyčajných Rusov Kremľu srdečne ukradnutý. Ale napriek svojmu vojenskému priemyslu, ktorý beží na plné obrátky, Rusko dokáže pokračovať vo vojne len vďaka konzumu obrovských zásob materiálu, ktoré Sovietsky zväz vybudoval za vyše 40 rokov zbrojenia počas studenej vojny.

Objem sovietskych tankov, bojových vozidiel či delostrelectva v ruských skladoch je veľký, ale konečný. Do dnešného dňa Rusko prišlo na Ukrajine prinajmenšom o 3 984 tankov, vyše 8-tisíc bojových vozidiel a stovky samohybných húfnic, ako aj o viac než stovku prúdových lietadiel.

Rusko túto techniku nedokáže počas pokračujúcej vojny nahrádzať, a ak západné dodávky vojenskej pomoci budú pokračovať, Rusi nemajú dôvod nazdávať sa, že ich vojenská situácia sa fundamentálne zmení. Naopak, ruské straty techniky (a zrejme aj vojakov) budú dlhodobo obmedzovať ruskú schopnosť viesť väčšie ofenzívy nad rámec toho, čo sme videli posledné dva roky.

Zároveň Ukrajina postupne našla spôsob, ako vniesť vojnu do Ruska. Nielen občasnými vpádmi do pohraničia, ktoré vyvrcholili pre Rusov potupnou niekoľkomesačnou stratou časti Kurskej oblasti, ale aj čoraz hlbšími údermi dronov na ruskú cash cow, petrochemický priemysel.

Trumpova neutralitaMôže ešte niekto veriť tomu, že Vladimir Putin chce zastaviť boje?

Matyáš Zrno

Zbrane hromadného ničenia

Z týchto dôvodov sa možno domnievať, že aj Rusko časom bude musieť uznať realitu, že zlomiť Ukrajinu sa mu nepodarí. Kremeľ sa o to pokúšal kampaňou teroru, ale ani ostreľovanie ukrajinských miest a energetickej infraštruktúry nezlomilo vôľu Ukrajincov vzdorovať. Naopak, skôr ich utvrdilo v presvedčení, že Rusko je existenčný nepriateľ.

Prvé náznaky už vidíme. Britský odborník Mark Galeotti poukazuje na zmenu v ruských požiadavkách, menovite na požiadavku, aby sa Ukrajina zriekla zbraní hromadného ničenia.

To je reakciou na prebiehajúcu diskusiu na Ukrajine, kde (doposiaľ malá) časť politikov a odborníkov vzhľadom na neochotu Západu ponúknuť krajine skutočné bezpečnostné garancie začína považovať jadrové zbrane za schodnú alternatívu. Na druhej strane však Rusko, aspoň podľa doposiaľ verejných informácií, už nepožaduje odzbrojenie Ukrajiny v štýle, v akom ho požadovalo na jar 2022.

Práve ruská požiadavka ukrajinského odzbrojenia bola jednou z kľúčových otázok, na ktorých zlyhali istanbulské rokovania v roku 2022, pretože akýkoľvek ústupok Ruska z jeho počiatočných požiadaviek vazalizácie Ukrajiny bol zbytočný, ak by odzbrojená Ukrajina o rok alebo dva neskôr nemala možnosť znovu čeliť novej ruskej invázii.

„Toto je len začiatok rokovaní. Samozrejme, že Rusi sa budú chváliť, budú sa vyhrážať, lebo sa snažia rámcovať rokovania pre seba najvýhodnejším spôsobom. Medinskij povedal: ‚Bojovali sme so Švédskom 21 rokov, ako dlho ste ochotní bojovať vy?‘ Áno, toto nie je práve reč mierotvorcov, ale mierotvorba à la russe, začnete vyhrážkami, pretože chcete dostať čo najlepšiu dohodu a protistranu k pocitu, že je zbytočné sa tomu brániť,“ opisuje Galeotti ruský štýl vyjednávania.

Výroky Medinského, Putina či Medvedeva môžu na prvý pohľad pôsobiť, akoby akékoľvek rokovania s Ruskom boli úplne zbytočné. A rozhodne sa nedá veriť ruským sľubom, preto Ukrajina a Západ nemôžu výmenou za prímerie ponúknuť nič, čo by ich obmedzovalo, ak by Rusko prímerie porušilo.

Ale správne nastavená zmes pokračujúcej vojenskej podpory Ukrajiny, ukrajinských úderov v hĺbke ruského územia a efektívnejšieho vynucovania ekonomických sankcií voči Rusku môže postupne aj Kremeľ prinútiť k tomu, aby bral rokovania o konci vojny vážne.