Kritickejší pohľad Pri všetkej úcte si nemôžeme klamať, že František bol dobrý pápež

Majestát smrti, katolícka povinnosť poslušnosti, ale aj vnútrocirkevné útoky sedisvakantistov spochybňujúce legitimitu Svätého Otca spôsobili, že mnohí sme v posledných dňoch písali len to najlepšie o pápežovi Františkovi.

Ja nie som výnimkou, iba predvčerom som citoval perfektne trefné výroky Františka o neplodnom blúdení Katolíckej cirkvi v Nemecku: „V Nemecku je veľmi dobrá protestantská cirkev. Nepotrebujeme dve.“

V článku som dospel k utešujúcemu záveru: pápež bol katolík.

Nielen to, bol to charizmatický dušpastier, ktorý vedel zaujať a otvoriť srdcia, kadiaľ chodil, či už vo fiatke na Lampeduse, alebo na konci svojho prvého Angelusa, keď veriacim s talianskou ľudovosťou zaželal: „Buon pranzo!“ „Dobrú chuť!“ 

Kým jeho predchodca Joseph Ratzinger sa narodil na Bielu sobotu a bol ihneď pokrstený čerstvo posvätenou krstnou vodou, Jorge Bergoglio zomrel krátko po svojom poslednom veľkonočnom Urbi et orbi, na Veľkonočný pondelok.

Čo môže byť pre pápeža krajšie ako zomrieť na Veľkú noc? 

Minimálne štýlovo sa František na Pána Ježiša podobal viac ako mnohí cirkevní hodnostári.

Práve vy Slováci sa naňho nemôžete sťažovať: veľmi dobre si pamätám na dojatie, ba na slzy greckokatolíkov z východoslovenskej vetvy svojej rodiny, keď František ako prvý pápež na Slovensku slávil gréckokatolícku liturgiu.

Dobre, vyslovil kopec nerozvážnych myšlienok, ale mne osobne náš „spontifex“ sedel.

Ani ja nemám rad naškrobenú cirkev, ktorá robí v čiernych limuzínach štafáž mocipánom sveta.

Minimálne štýlovo sa František na Pána Ježiša podobal viac ako mnohí z našich zbabelých cirkevných hodnostárov. Mal som ho za to rád.

Na začiatku svojho manželstva som si dokonca vystrihol z nejakého talianskeho denníka článok s radami, ktoré František dával manželským párom.

Už neviem, kam som si tú zbierku uložil, ale stále viem, že tam boli veľmi praktické ľudské múdrosti. Ako napríklad rada, že hádky patria k manželstvu, ale po hádke nikdy nemáme ísť spať bez dobrého slova.

Mal som ho počúvať častejšie.

Náš zosnulý pápež bol dedinský farár pre celý svet.

Som vďačný, že sme ho mali.

Iné hodnotenie som počul v týchto dňoch z úst konzervatívneho protestanta. Zvolal: „Bol to pápež zmätku!“

Prítomní katolíci boli pri jeho slovách najprv v rozpakoch, asi aj ja. Priznám sa, že som si niečo podobné v minulosti myslel, no hoci som obdarený značne prostorekejšou povahou než väčšina katolíckych novinárov slovenského rodu, ani ja by som nenašiel odvahu niečo také verejne vykrikovať.

Dnes sa pýtam aj verejne, či ten protestant nemal pravdu: Prišli sme na Veľkonočný pondelok naozaj o pápeža zmätku?

A ak áno, spôsobil týmto zmätkom nenapraviteľné škody?

Z tejto snahy zostala už len synoda o synodalite, teda rozprávanie o rozprávaní.

Jednoduchšia časť odpovede je, že celkom určite išlo o pontifika, ktorý nedosiahol ciele, ktoré si sám vytýčil.

Pre mňa je to také očividné, že uvediem iba jeden príklad: bol zarytým bojovníkom proti klerikalistickej centralistickej byrokracii, ale výsledky synod, ktoré sám zvolal – vezmime si iba synodu o Amazónii –, potom neraz ignoroval alebo vyložil po svojom.

Ako absolutistický monarcha, ktorým hlava Svätej stolice je.

Naposledy z tejto snahy zostala už len synoda o synodalite, teda rozprávanie o rozprávaní.

Nehnevajte sa, bratia a sestry, ale to už bolo nezaujímavé.

Zameriam sa na jeho vzťah k islamu a k vojne na Ukrajine, aby som na záver odpovedal na otázku, či pápež nezanechal nenapraviteľné škody na učení cirkvi.

Po prvé, islam.

Kritici Františkovi vyčítali, že mnohými stretnutiami s hlavami iných konfesií a náboženstiev, no najmä svojou encyklikou Fratelli tutti, v ktorej prízvukoval „univerzálne bratstvo“, rezignoval na evanjelizáciu nekresťanov, najmä moslimov.

Fratelli tutti som si svojho času kúpil v taliančine, boli sme práve na talianskej dovolenke. Nehovorím dobre po taliansky, ale aj ja som sa trošku čudoval, akým spôsobom František v úvode opísal stretnutie svätého Františka so sultánom v Egypte.

Dovtedy som žil v tom, že svätec v žobráckom rúchu prišiel, aby obrátil sultána, no u Františka je z toho skôr pekný príklad medzináboženského dialógu.

Aj keď nie som dogmaticko-historický detektív, veľmi pochybujem, že v texte možno nájsť rukolapnú „herézu“, ale kritiku tohto neortodoxného výkladu považujem za oprávnenú.

K pravde však patrí aj to, že vrelé bratríčkovanie s islamom praktizovali už aj obaja predchodcovia Františka, veľkí pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Jeden z nich sa nerozpakoval bozkávať Korán.

Fratelli tutti preto predstavuje, či sa nám to páči, alebo nie, v rímskom katolicizme už istú kontinuitu.

Povzbudil agresora tým, že dodával muníciu do jeho propagandistického arzenálu.

Po druhé, Ukrajina.

Ako latinskoamerický ľavičiar a literárny rusofil, ktorý nebol zaťažený európskou históriou komunizmu a mal na napadnutej Ukrajine milióny ovečiek, bol pápež František predurčený na mierotvorbu v tejto veľkej európskej vojne.

Napriek svojmu hlbokému súcitu s „mučeníckou Ukrajinou“ sa však pre takúto úlohu sám znemožnil.

Povedal, že „možno to bol štekot NATO pred bránami Ruska, čo šéfa Kremľa priviedlo k rozpútaniu konfliktu“. Tým, že takto vyslovil legitímny názor, diplomaticky nešikovne nahral Kremľu.

Neskôr povedal mladým Rusom, že sú „dedičmi veľkej Rusi: veľkej Rusi svätých, kráľov, veľkej Rusi Petra Veľkého, Kataríny II., tej veľkej, kultúrnej ruskej ríše, tej veľkej kultúry, tej veľkej ľudskosti“. A vyzval ich: „Nikdy sa nevzdávajte tohto dedičstva.“

To bolo pekné, len zabudol dodať, že mladí Rusi nemajú pokračovať vo vedení dobyvačných vojen.

Naposledy radil Ukrajincom, že „najsilnejší je ten, kto sa pozrie na situáciu, myslí na ľudí, má odvahu vyvesiť bielu vlajku a rokuje“.

Výsledkom týchto rozporuplných rečí bolo, že pápež nijako nemohol pomôcť pri zastavení vojny.

V lepšom prípade nemal žiaden vplyv na chod vojny.

V horšom prípade povzbudil agresora tým, že dodával muníciu do jeho propagandistického arzenálu.

Je tu príkry rozdiel s vojnou v Gaze: tým, že pápež dal Izraelu verejne vedieť, že osobne takmer každý deň volá katolíckemu farárovi v Gaze, poskytol aspoň malej časti malej Gazy drobnú ochranu.

Fiducia supplicans je však už celkom jednoznačný prípad.

Pokiaľ ide o Magistérium Katolíckej cirkvi, František nezmenil takmer nič.

Ak som nič neprehliadol, hľadači „heréz“ našli iba dva rukolapné doktrinálne prešľapy tohto pontifikátu: Amoris laetitia a Fiducia supplicans.

Keďže nie som pápežskejší ako pápež, som ešte ochotný prižmúriť oko nad poznámkou pod čiarou číslo 351 v Amoris laetitia.

Veď to bola „iba“ poznámka pod čiarou. 

Fiducia supplicans je však už celkom jednoznačný prípad.

František sa vianočným vatikánskym dokumentom z roku 2023 – ktorý odobril možnosť požehnania pre páry rovnakého pohlavia, pokiaľ to v ničom nepripomína svadbu – stal prvým pápežom, ktorý dovolil kňazom požehnať hriech.

Podľa mňa týmto dokumentom – a iba týmto dokumentom – prekročil červenú čiaru.

Keďže ide o papier nižšieho rangu, nepovažujem napáchanú škodu za nenapraviteľnú. Ak sa nájde dobrá vôľa, možno ho opraviť ďalším „vysvetľujúcim“ papierom.

Veď to nie je žiadna dogma.

Veď František nebol žiadnym dogmatikom.

František bol človekom, na ktorého svet tak rýchlo nezabudne.

Bol to inšpirujúci dušpastier, ktorý nám zanechal odkaz, že máme byť otvorení svetu a že máme spoločne tvoriť „chudobnú cirkev pre chudobných“.

V tom by sme mali aj bez neho pokračovať. Pán Ježiš bol aj pre chudobných. Doslova povedal: „Ľahšie prejde ťava uchom ihly, ako vojde bohatý do Božieho kráľovstva.“

František bol človekom, na ktorého svet tak rýchlo nezabudne. No zároveň platí, že sa musíme zmätku, ktorý v niektorých oblastiach skutočne zasial, počas nadchádzajúceho pontifikátu zbaviť.

Predvčerom som písal aj o tom, ako si 49-ročný argentínsky jezuita Jorge Bergoglio v nemeckom Augsburgu obľúbil obraz Maria Knotenlöserin, ako si vzal kópiu do Buenos Aires a ako z tej Madony urobil jednu z najobľúbenejších mariánskych svätíc v Argentíne.

Ten príbeh ešte raz potvrdil fakt, že náš zosnulý pápež bol katolíkom.

Je nesmierne zaujímavé, že ho oslovila práve táto Madona rozmotávajúca uzly. Uzly symbolizujú starosti a ťažkosti ľudského života a Mária na obraze vyrieši zamotanosť tohto sveta.

Tragédia Františka spočíva v tom, že on sám veci neraz zamotával.