Dietrich Bonhoeffer a „svetská interpretácia“ Písma

Tohto roku si pripomíname sté výročie narodenia Dietricha Bonhoeffera (6. február 1906) – nemeckého mysliteľa, teológa, duchovného spisovateľa, pastora evanjelickej cirkvi a ústrednej postavy Vyznavačskej cirkvi v boji proti nacizmu. Za svoj zápas proti Hitlerovej totalite bol uväznený, najprv v v koncentračnom tábore Sachsenhausen, neskôr v Flossenbürgu, kde 9. apríla 1945 zahynul. Nasledujúci príspevok (pôvodne utvorený v roku 2000) by som chcel venovať jeho pamiatke s nádejou, že bude motivovať aj iných k aktívnej spomienke.

Dietrich Bonhoeffer vyrastal v zbožnej luteránskej rodine profesora psychiatrie, v ovzduší mimoriadne myšlienkovo a kultúrne vyspelom. Obom týmto vplyvom zostal po celý život verný. Jeho cesta bola nesená hlbokou biblickou zbožnosťou na jednej strane a trvalým záujmom o najrozmanitejšie oblasti vedeckého, filozofického i umeleckého života na strane druhej. V celom jeho diele sa spája biblický prístup s hlbokou analýzou „znamenia čias“. Božie slovo a jeho výrazové pojmy musia byť reinterpretované a aktualizované pre človeka modernej doby. Životná situácia človeka v dnešnom sekularizovanom svete má byť vnorená do svetla Slova. V svojej teológii sa pokúšal o neustály dialóg medzi Božím slovom a modernou dobou.

Teologickým jadrom jeho účasti na zápase Vyznavačskej cirkvi proti nacizmu je dielo Nasledovanie (1937). Z hermeneutického aspektu Bonhoeffer nechcel byť v dnešnom slova zmysle exegéta, aj keď študoval a používal biblické i starocirkevné komentáre. Jeho Nasledovanie je skôr rozjímaním nad biblickým posolstvom, ktoré predstavuje ako živé a aktuálne pre súčasnú cirkev a svet. Bonhoeffer v Nasledovaní hľadá svetlo evanjelia, ktoré má intenzívne prežiariť cirkev. Vyzýva cirkev, aby nestratilo z očí svojho Pána, nechytráčila podľa vlastných mienok, aby dala na jeho slovo viacej ako na svoju vlastnú múdrosť. Jednoducho, aby viacej počúvala Boha ako ľudí a poslušne nasledovala svojho majstra – Ježiša Krista. Dôležité je pýtať sa: „Čo chce dnes Ježiš od nás?“ S naliehavosťou predkladá pred zrak cirkvi kázanie na hore. Najostrejšie výpady knihy mieria nie proti svetu, ale dovnútra cirkvi, proti nesprávnemu cirkevníctvu.

Ekleziologický predpoklad
Bonhoeffer do posledných chvíľ svojho života bol spätý s cirkvou a jej zvestovaním. Ekleziologickým otázkam venoval značnú časť svojho myslenia. Nikdy však neprijímal cirkev, ani Vyznávačskú, nekriticky. Cirkev stuhnutá vo svojich inštitučných formách, majúca strach o seba a neochotná sama sa obetovať, vyvoláva u neho veľmi vážne a hlboké pochybnosti. Ostro znela jeho kritika, že „cirkev je neschopná byť nositeľom slova zmierenia a vykúpenia pre svet“ . Sústreďuje sa na seba samú, na udržanie a zaistenie svojej existencie, izoluje sa od sveta. To vedie k stagnácii. Programovo prehlasuje: „Musíme opäť na čerstvý vzduch duchovného vyrovnania so svetom.“ [1] Jeho ostrá kritika vyrastala z nádeje pre cirkev, z túžby po novom, plnšom zvestovaní, ktoré jej bude darované: „Príde deň, v ktorom zasa budú ľudia povolaní, aby slovo Božie vyslovili tak, že sa svet pod ním zmení a obnoví.“ [2]

Novú reč cirkvi charakterizuje nasledovne: „Bude to nová reč, azda celkom nenáboženská, ale oslobodzujúca a vykupujúca, ako reč Ježišova. Ľudia nad ňou užasnú, a predsa budú jej mocou premožení, reč novej spravodlivosti a pravdy, reč, ktorá zvestuje Boží mier s ľuďmi a príchod jeho kráľovstva.“

Aj veľkého teológa Karla Bartha Bonhoeffer kritizoval z nedostatočného prihliadnutia k základným rysom homiletickej situácie moderného človeka. Barth podľa neho nezlyhal v dogmatike ani v etike, ale v „nenáboženskej interpretácii.“ V posledných etapách svojho života čoraz intenzívnejšie premýšľa o apokalyptickej situácii svojej doby, premýšľal o jej otázkach a hľadal odpovede vo svetle Božej zvesti.

Program „svetskej“ – „nenáboženskej“ interpretácie evanjelia
Spoločensko-kultúrnym východiskom pre potrebu „svetskej interpretácie“ je skutočnosť, že moderný človek sa obíde bez pracovnej hypotézy Boha. Moderný človek sa stáva čoraz viacej „nenáboženským“. Žije „v dospelom svete“ bez religiózneho a priori. Vo svete, ktorý chce byť – a v určitom zmysle už je – svojprávnym a autonómnym. Boh ako morálna, politická, prírodovedecká pracovná hypotéza je odstránený, prekonaný. Rovnako je prekonaný ako filozofická pracovná hypotéza (Feuerbach). „Kde má dnes Boh ešte svoje miesto?“, pýtajú sa úzkostlivé duše, a pretože nepoznajú odpoveď, zatracujú celý proces, ktorý ich priviedol do tejto tiesnivej situácie. [3] V stretnutí so sekularizovaným človekom si uvedomuje, aká je priepasť medzi Bohom cirkevnej tradície a životom tohto človeka. Pred cirkvou a teológiou stojí naliehavá otázka: „Ako sa vyrovná s týmto svetom?“

Bonhoeffer odmieta pokus cirkvi zastaviť alebo zabrzdiť vývoj sveta. Tento postoj vyhlasuje za falošný, a to nielen preto, že má minimálnu vyhliadku na úspech. Práve toto dokázala história, keď hradby proti modernej vede padali jedna za druhou. Teologickým dôvodom je Ježiš Kristus, ktorý posiela svoju cirkev do celého sveta, do všetkých jeho podôb, do všetkých spoločenských i kultúrnych foriem. Preto cirkev nemá právo tváriť sa akoby stála či padala len s istým spoločenským a kultúrnym poriadkom, konkrétne s „náboženskou, kresťanskou“ civilizáciou. [4] Vo svete, kde náboženské pojmy a náboženský postoj k svetu sa stáva stále cudzejší a nezrozumiteľnejší, nesmie cirkev naďalej tradovať pravdu evanjelia v náboženskej podobe, ktorá bola síce kedysi živá, ale dnes už len prežíva. Musí niesť evanjelium tam, kde sa moderný človek skutočne nachádza, do jeho otázok, jeho jazykom a do jeho situácie – teda novým „svetským“ spôsobom.

V Bonhoefferovom termíne „svetskej“ interpretácie nemôžeme pritom hľadať liberálny, relatívny alebo laxný prístup k biblickému posolstvu a už vonkoncom nie vzdanie sa viery. K tomu je až príliš verný literárnemu významu, tradícii biblického textu a samotnému Bohu. V Nasledovaní pri výklade Kázania na hore nezriedka používa výsledky exegézy a skúma interpretáciu ranej cirkvi a cirkevných otcov. Svetskosť pre neho znamená brať vážne súčasných poslucháčov evanjelia, brať vážne tento svet, jeho myslenie, kultúru, pohľady, náboženské alebo už nenáboženské východiská – preto „nenáboženská interpretácia“. Evanjelium je adresované tomuto svetu, preto musí byť do dnešného sveta aktualizované, čiže v Bonhoefferovom slovníku „svetsky interpretované“. Vo vojnových rokov nášho storočia mu išlo o to isté ako neskôr známemu programu aggiornamenta pápeža Jána XXIII. v Katolíckej cirkvi. Aj keď Bonhoefferova myšlienka „nenáboženskej interpretácie“ bola explicitne formulovaná vo väzení až na sklonku jeho života (list 30. 4. 1944), jej program môžeme nájsť v celom jeho diele.

Zastavme sa nad niektorými východiskami jeho „svetskej interpretácie“:

1. Základnou otázkou je: „Čím je dnes pre nás kresťanstvo, kto je pre nás Kristus?“ [5] alebo inými slovami: „Ako žiť dnes podľa Ježiša a jeho evanjelia?“

Východiskovým bodom pre „svetskú interpretáciu“ je podľa neho trpiaci Boh. Zvestovanie má svoje kristologické východisko. „Ak bola zem poctená tým, že niesla človeka Ježiša Krista, ak žil človek ako Ježiš, potom – a len potom – to má pre nás ľudí zmysel žiť. Keby Ježiš nežil, tak by bol náš zmysel bez zmyslu navzdory všetkým ľuďom, ktorých poznáme, uctievame a milujeme.“ [6] V Ježišovi poznávame Boha. Všetko, čo môžeme oprávnene od Boha očakávať, o čo ho smieme prosiť, nachádzame v Ježišovi Kristovi. Nič z toho, čo by mal a mohol robiť Boh, tak ako si ho my predstavujeme, nemá nič spoločné s Bohom Ježiša Krista. Musíme sa vždy znovu a vždy veľmi dlho a pokojne ponoriť do života, reči, konania, utrpenia a zomierania Ježišovho, aby sme rozpoznali čo Boh zasľúbil a čo napĺňa. [7] V Ježišovi sa stretávame s Bohom, v ktorom poznávame pravého Boha. Pravá skúsenosť s Bohom je stretnutie s Ježišom Kristom. Ježiš je tu len „ pre druhých“. Jeho bytie pre druhých je skúsenosťou transcendencie. Viera je účasťou na Ježišovom bytí. Náš nový vzťah k Bohu je nový život „v bytí pre druhých“, v angažovanosti pre človeka v celej šírke a hĺbke dejinnej skutočnosti.
Boh, ktorý je s nami, je Bohom, ktorý nás opúšťa (por. Mk 15, 34). Boh sa necháva vytlačiť zo sveta na kríž, je vo svete bezmocný a slabý, a práve len tak je s nami a pomáha nám. Podľa Mt 8, 17 je celkom zjavné, že Kristus nepomáha silou svojej všemohúcnosti, ale silou svojej slabosti, svojho utrpenia. Biblia ukazuje človeku bezmocnosť a utrpenie Boha, len trpiaci Boh môže pomôcť. Vývoj sveta k dospelosti umožnil zbaviť sa falošných predstáv o Bohu, otvoril oči pre Boha Biblie, pre Boha, ktorý si zjednáva moc a miesto vo svete svojou bezmocnosťou. Odtiaľ bude musieť začať „svetská interpretácia.“ [8]

2. Teologia crucis je podstatnou súčasťou, priamo vlastným obsahom jeho nenáboženskej interpretácie. Kríž nie je možné zo života kresťanského vyznavača odsunúť. Boha poznávame v Ježišovi Kristovi, v jeho kríži. „Kresťania stoja pri Bohu v jeho utrpení, to ich odlišuje od pohanov. Človek je vyzývaný, aby spolu trpel utrpením, ktoré Bohu pôsobí bezbožný svet.“ [9]

Nie Boh, ktorý ako Deus ex machina zvrchovane zasahuje, ale Boh, ktorý je s nami v našom utrpení, ktoré spolu s nami nesie, je odpoveďou viery na otázku utrpenia. Nie náhodou každé rozjímanie nad perikopou z Kázania na hore zakončuje Bonhoeffer úvahou vo svetle teológie kríža: „Kríž je tým prekvapivým svetlom, ktoré tu žiari a v ktorom jedinom je možno vidieť všetky tieto dobré skutky učeníkov“ (kom. Mt 5, 13–16). „Cesta učeníkov k zákonu je cestou Kristovho kríža. Spravodlivosť učeníkov je spravodlivosť pod krížom“ (kom. Mt 5, 17–20). „Ježišovo telo bolo ukrižované. Silu k čistote, ktorú Ježiš prikazuje, dáva učeníkom pohľad na telo, ktoré za nich bolo vydané a spoločenstvo s ním.“ (kom. Mt 5, 27–32). Utrpení v láske Ukrižovaného vytvára mimoriadnosť kresťanskej existencie (kom. Mt 5, 43 – 48).

3. Oproti zvyčajnému sústredeniu sa k posmrtnému životu a s tým spojené zdôrazňovanie „hraničných situácií človeka“, obracia Bonhoeffer pozornosť na poslušné nasledovanie biblickej zvesti na tejto zemi. Na túto zem prišiel Ježiš Kristus. Na tomto svete a pre tento svet sme cirkvou. Biblii nejde samoúčelne o „onen svet“, ale o poslušnosť a vernosť na tejto zemi, teda o tento svet, ako bol stvorený, udržiavaný, zmierený a obnovený. Bonhoeffer berie vážne inkarnáciu Krista, nechce tým však eliminovať eschatologické posolstvo evanjelia, ono „už áno – ešte nie“. Považuje však dôležité vo vtedajšej cirkevnej klíme zdôrazniť „už áno“ ako komplementárny doplnok k samozrejmému „ešte nie.“ Pre Bonhoeffera svet a dejiny bezprostredne patria do jeho viery. Chce dokázať, že biblická viera sa týka najprv tohto sveta, nie záhrobia, ani nie transcendentna. Bonhoeffer je nesený mohutným pátosom, ktorý nepochybne čerpá zo Starého zákona, pátosom lásky k tomuto svetu, k životu v ňom. Pravá skutočnosť viery, pravá transcendencia sa človeku otvára jedine v rámci pozemského života. „Boh je transcendentný uprostred nášho života. Kostol nestojí tam, kde končia ľudské možnosti, na hraniciach, ale uprostred dediny.“ [10] V jeho „svetskej“ interpretácii evanjelia mu ide o pochopenie zvesti, ktorá odkazuje na tento svet. „Nasledovanie Ježiša sa musí uskutočniť v samotnom strede sveta.“ [11]

Je tradične náboženským postojom, že vyníma zo životného celku určité oblasti, ku ktorým sa sústreďuje ako k svojim najvlastnejším. Sú to predovšetkým „medzné situácie“: posledné ľudské otázky, tajomstvá ľudského života, chvíle stroskotania, viny, utrpenia, smrti. Tento postoj – typický nielen pre vtedajších kazateľov – Bonhoeffer odmieta v prospech jednoty a celistvosti života človeka. Evanjelium patrí aj týmto situáciám, ale nie výlučne ním. Nielen ľudskej slabosti, ale aj ľudskej sile, nielen ľudskej nemoci, ale aj zdraviu, nielen troskotaniu ale aj zdaru. V plnosti života vedie cesta viery. V bohatom súzvuku neskráteného života – „polyfónii celého života“ [12] chce byť vyznávaný a milovaný Ježiš Kristus.

4. Oproti sústredeniu k osobnej a súkromnej ľudskej problematike stavia Bonhoeffer cestu cirkvi nielen pre seba, ale v „bytí pre druhých“ . Ježišove bytie „pre druhých“ je skúsenosťou transcendencie. Viera človeka je účasťou na tomto bytí. Transcendentno nie je v nekonečných, nedosiahnuteľných úlohách, ale v konkrétnom dosiahnuteľnom blížnom. Človek nie je „človekom sám osebe“, ale „človekom pre druhých“. Človekom, ktorý žije z transcendencie.
Namiesto cirkevne zužovanom individualizme a zbožnosti zameranej na svoju dušu, stavia biblickú „Božiu spravodlivosť“ a “Božie kráľovstvo“ . [13] Pre Bonhoeffera poslucháčom Slova nie je iba jednotlivec, ale cirkev vo svojej spoločenskej realite. Božie slovo je vždy prijímané v sociologickom spoločenstve osôb. [14] Zdôrazňuje sociologický aspekt účinku Božieho slova a ponúka obraz kresťana od seba a svojich osobných vecí obráteného ku Kristovi a k jeho nadosobným veciam. Na starostlivosti o jedného z najmenších bratov Kristových, prekračuje hranica medzi pohanstvom a kresťanstvom. Cirkev, to je „Kristus existujúci ako spoločenstvo“ , „dom otvorených dverí“ . V dnešnom svete „kresťan potrebuje kresťana, ktorý mu povie Božie slovo. Potrebuje ho vždy znova a znova keď sa ocitá v neistote a klesá na duchu. Lebo sám si nedokáže pomôcť bez toho, aby sa neoklamal o pravdu. Potrebuje brata ako nositeľa a hlásateľa božského spasiteľného slova. Potrebuje brata už len kvôli Ježišovi Kristovi. Kristus v jeho srdci je slabší ako Kristus v bratovom slove; ten prvý je neistý, ten druhý istý. Tým je objasnený aj cieľ spoločenstva kresťanov: jeden pre druhého sú nositeľmi posolstva spásy.“ [15]

5. Oproti dôrazu na slovo a vnútornosť hlása odklon od náboženských slov: „Doba, kedy sa dalo povedať ľuďom všetko slovami, či už teologickými alebo zbožnými, je preč. Rovnako ako doba vnútornosti a svedomia“ . Je nutné hľadať nové formy zvestovania a nové formy práce. Bonhoeffer dáva dôraz na svedectvo, ktoré je pohotové nielen tam, kde na neho padajú reflektory kresťanského poznania a uznania, ale aj tam kde je nepoznané.

V Nasledovaní Bonhoeffer rozlišuje dva druhy milosti: lacnú a drahú. Lacná milosť, veľmi rozšírená v cirkvi, je kázať odpustenie bez pokánia, krstiť bez predpokladov v zbore, vyhlasovať odpustenie bez osobnej spovede. Je to milosť bez nasledovania, milosť bez kríža, milosť bez živého Ježiša Krista, ktorý sa stal človekom.

Drahá milosť je evanjelium, ktoré musíme stále znovu hľadať, dar o ktorý musíme prosiť, dvere, na ktoré musíme tĺcť. Je drahá, pretože volá k nasledovaniu, je milosťou, pretože volá k nasledovaniu Ježiša Krista. Je drahá, pretože Boha prišla draho, že ho stála život jeho Syna. Milosťou je preto, že Bohu nebol vlastný syn príliš drahou cenou za náš život. Drahá milosť je Boh, ktorý sa stal človekom. [16]

Na záver si pripomeňme, že Bonhoefferova svetská interpretácia evanjelia našla svoj najhlbší výraz nie v myšlienkových tézach, ale v skutku angažovanosti, v boji proti nacizmu vo Vyznavačskej cirkvi, čiže od tej časti evanjelickej cirkvi, ktorá nekolaborovala s nacionálnym socializmom a ktorá sa postupne organizovala aj s vlastnými štruktúrami.

ThLic. Andrej Mátel
www.andrejmatel.szm.sk

1 D. Bonhoeffer, Letters and Papers from Prison, London, 1953, s. 144, 177.

2 Ibidem, s. 140n.

3 D. Bonhoeffer, Odpor a odevzdanost, in K. Kuschel, Teologie 20. století, Vyšehrad, Praha 1995, s. 137.

4 J. M. Lochman, úvod in D. Bonhoeffer, Následování, s. 11.

5 D. Bonhoeffer, Na cestě k slobodě, Vyšehrad, Praha 1991, s. 199.

6 D. Bonhoeffer, Act and Being, New York, 1961, s. 184

7 Ibidem, s. 183.

8 D. Bonhoeffer, Odpor a odevzdanost, in K. Kuschel, Teologie 20. století, s. 137.

9 D. Bonhoeffer, Letters and Papers from Prison, s. 166.

10 D. Bonhoeffer, Dopis 30. 4. 1944, Na ceste k slobodě, s. 202.

11 D. Bonhoeffer, Následování, s. 27.

12 Typický Bonhoefferov pojem, Na ceste k slobodě, s. 203-204, 222.

13 D. Bonhoeffer, Dopis 5. 5. 1944, Na ceste k slobodě, s. 203-204.

14 R. Gibelini, Teológia XX. Storočia, Prešov 1999, s. 86.

15 D. Bonhoeffer, Auswahl, zväzok 3, Siebenstern Taschenbuch 151, Mníchov 1970, s. 148, cit. D. Dobrovodský, Rodina, rodinné spoločenstvo a farnosť in zborník Význam malých spoločenstiev a ich vzťah k farnosti, Bratislava, 2005, s. 61.

16 D. Bonhoeffer, Následování, s. 23-24.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo