Miesto Slovenska vo svete Daniel Šmihula a jeho dobré slovo Slovákom súcim na slovo

Hoci sme s Danielom Šmihulom, odborníkom na medzinárodné právo a medzinárodné vzťahy, už pred pár týždňami priniesli videorozhovor, ktorý medzi čitateľmi pozitívne zarezonoval, bohatosť, originalita a hĺbka jeho uvažovania o postavení Slovenska v súčasnom nepokojnom svete si zaslúžia širšiu odozvu.

Jeho pozoruhodná kniha s nenápadným názvom Medzinárodná bezpečnosť v kríze ponúka myšlienky, ktoré môžu na jednej strane poslúžiť ako argumentačná munícia v debatách o zahraničnopolitickej orientácii našej vlasti. Na druhej strane, dajú sa tiež použiť ako východisko pre ďalšie úvahy.

Toto je pokus o konzervatívnu reflexiu Šmihulovho myslenia i nadviazanie na niektoré jeho tézy.

Tri paradoxy slovenského rusofilstva

Mnohí ľudia (a, žiaľ, aj mnohí konzervatívci) dnes v podstate prevzali perspektívu Kremľa, podľa ktorej útok Ruska na Ukrajinu vyprovokovalo rozširovanie NATO na východ po studenej vojne. Šmihula však tomuto naratívu protirečí a tvrdí, že až do ruskej anexie Krymu v roku 2014 sa Západ snažil vychádzať v ústrety ruským bezpečnostným obavám.

Napriek vstupu bývalých komunistických štátov do NATO jadro vojenskej infraštruktúry zostávalo v západnej Európe. Teda tam, kde aj počas studenej vojny.

Ba čo viac, najmä európski členovia Aliancie si po skončení studenej vojny prešli fázou rozsiahlej demilitarizácie, keď obranné rozpočty prudko poklesli a ich armády sa zmenili na akési malé expedičné zbory, cvičené na protiteroristické intervencie. Kontingenty amerických síl v Európe sa taktiež znižovali. Toto sa začalo meniť až v roku 2014, keď si Rusko neoprávnene prisvojilo Krym...

Natíska sa, samozrejme, otázka, kde sa berie v časti slovenskej verejnosti pripravenosť prijímať za svoje naratívy ruskej zahraničnej politiky. Daniel Šmihula popisuje zdroje slovenského rusofilstva od národného obrodenia v 19. storočí cez 40 rokov komunistickej propagandy, keď platilo „so Sovietskym zväzom na večné časy“, až po rusofilstvo ako formu vyjadrenia nesúhlasu s vývojom u nás po roku 1989. Aj tu však ponúka originálne postrehy.

Upozorňuje napríklad na tri paradoxy rusofilstva slovenských národných buditeľov. Prvý spočíval v tom, že sympatie k Rusku do slovenského politického myslenia zasiali najviac Ján Kollár, Ľudovít Štúr a Svetozár Hurban Vajanský, ktorí však boli oveľa viac osobne ovplyvnení kultúrne nemeckým prostredím. Upínanie sa na veľké Rusko a všeslovanskú vzájomnosť slúžilo romantickým slovenským intelektuálom čiastočne ako kompenzácia slovenskej malosti a politickej nemohúcnosti v čase maďarizačného útlaku.

Ďalším paradoxom je, že rusofilný nacionalizmus sa vyvinul u tých slovanských národov, ktoré sa nachádzali pod nadvládou habsburskej alebo Osmanskej ríše, naproti tomu u slovanských národov, ktoré boli pod nadvládou Rusov, sa vyvinul silne protiruský nacionalizmus. Inak povedané, národy, ktoré Rusov najlepšie poznali, lebo museli pod ich vládou žiť, nepodliehali proruským ilúziám.

Slováci, ktorí rojčia o Rusku, málo doceňujú, že Rusi nechápu všeslovanskú vzájomnosť ako nejaký rovnocenný vzťah slovanských národov, ale ako bezpodmienečné podriadenie sa ostatných ruskej vôli. Šmihula dodáva, že Rusko nás nebude šetriť, keď voči jeho veľmocenskej politike budeme vyjadrovať porozumenie. Naopak, Slovensko bude vnímať ako slabú tehlu v múre NATO, na ktorú bude o to viac tlačiť, aby zbúralo celý múr.

Tretím paradoxom slovenského rusofilstva je, že máme tendenciu premietať si do Ruska pacifizmus L. N. Tolstého a jeho slovenského lekára Dušana Makovického, ale ignorujeme, aký marginálny bol vplyv osobnej filozofie tohto spisovateľa na ruské politické myslenie a praktickú politiku. Cárska vláda vnímala Tolstého v závere jeho života ako excentrického intelektuála, ktorého výstrednosti trpela pre jeho domácu i svetovú slávu a zásluhy o ruskú literatúru. No to neznamená, že si osvojila jeho pacifistický svetonázor.

Šmihula upozorňuje, že Rusi svoju krajinu stále chápu ako „impérium“, nie nutne ako „národný štát“. Nič na tom nezmenilo ani komunistické obdobie. V rokoch 1935 – 1950 došlo k zvláštnemu splynutiu sovietskej myšlienky a veľkoruského imperializmu.

Tu by sa dala Šmihulova téza ďalej rozvinúť. Na Slovensku totiž existuje tendencia oddeľovať od seba „Rusko“ a „Sovietsky zväz“. Dobré veci (ako oslobodenie v roku 1945) nám robili „Rusi“, kým zlé veci (ako invázia v roku 1968) nám robili „Sovieti“ (čo mohli byť Gruzínci, Ukrajinci a ďalší), respektíve ešte abstraktnejšie: „vojská Varšavskej zmluvy“.

Málo sa doceňuje, ako sovietska snaha importovať komunizmus do sveta nadväzovala na veľkoruský imperializmus. Prípadne ako komunistický mesianizmus Sovietov v sekularizovanej forme nadväzoval na starší mesianizmus pravoslávia.

V každom prípade, súčasné Rusko je veľmi odlišnou krajinou od toho, čo si predstavujú jeho slovenskí priaznivci. Napríklad používanie násilia v bežnom živote je tolerované v omnoho väčšej miere ako na Západe. A slabé stránky svojej ekonomiky sa Rusko snaží kompenzovať skoro až drancovaním svojich prírodných a ľudských zdrojov. Z toho potom vyplýva zlý stav životného prostredia, nízka očakávaná dĺžka života obyvateľstva či pripravenosť podstupovať vysoké straty vlastných vojakov na bojiskách tam, kde Západ radšej investuje do vojenskej technológie.

Protestný hlas

Daniel Šmihula dokáže pomenovať aj rôzne podvedomé vplyvy, ktoré spôsobujú, prečo má toľko ľudí u nás porozumenie pre politiku Ruska pod vedením Vladimira Putina.

Vysoké náklady transformácie po roku 1989 vníma časť populácie ako „ukradnutú mladosť“. Cíti zatrpknutosť a rozčarovanie z porevolučných zmien. A tak sympatie pre Rusko sú vnímané ako akýsi protestný hlas proti nedostatkom demokracie, trhového hospodárstva či proti úlohe Spojených štátov ako samozvaného svetového policajta...

Tu je možno najväčší nedostatok Šmihulovej knihy. Dobre rozumie Rusku. No detailnejšiu analýzu by si zaslúžila nevôľa, ktorú na Slovensku vyvoláva americká zahraničná politika. Averzia voči USA je v častiach slovenskej verejnosti zrejme zakorenená silnejšie než láska k Rusku.

A to aj napriek tomu, že Spojené štáty slúžili ako hlavný cieľ slovenského vysťahovalectva na prelome 19. a 20. storočia a bol to práve americký prezident Woodrow Wilson, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu pri vzniku Československa, a teda aj pri oslobodení Slovákov spod maďarskej nadvlády. V USA žilo pred sto rokmi toľko našincov, že o vtedajších Slovákoch sa dalo uvažovať ako o národe, ktorý žije fakticky v dvoch štátoch (podobne ako u Írov). Až druhá svetová vojna a komunistická totalita značne skomplikovali kontakty medzi Slovákmi v Amerike a na Slovensku.  

V každom prípade práve preto, že bezpečnosť Slovenska, Európy i výsledok vojny na Ukrajine závisia vo veľkej miere od podpory USA, musíme vývoj v tejto krajine pozorne sledovať. Časť americkej politickej scény dnes dáva nepokryte najavo, že ich osud Ukrajiny nezaujíma. Pre nás to môže byť signál zníženej ochoty Američanov stavať sa za štáty, nachádzajúce sa hlboko v Eurázii, o ktorých majú (na rozdiel od krajín na brehu Atlantického oceánu) len hmlistú predstavu.

Ľudia, ktorí ochotne fandia akémukoľvek odpudzujúcemu režimu, len ak sa medzinárodne stavia proti Spojeným štátom, sa nachádzajú nielen v slovenských krčmách, ale tiež v západných intelektuálnych salónoch. Daniel Šmihula akurát upozorňuje, že postupne sa vynárajúci multipolárny svet, v ktorom budú mať namiesto USA a Európy oveľa silnejšie slovo nezápadné despotické režimy, môže byť menej bezpečným a škaredším miestom.

„Radosť mnohých západných intelektuálov nad mocenským úpadkom vlastnej civilizácie je číry duchovný masochizmus,“ píše slovenský odborník na zahraničnú politiku.  

Moralizujúci izolacionizmus

Názov tohto článku je narážkou na knihu Michala Miloslava Hodžu Dobrou slovo Slovákom súcim na slovo z roku 1847. Podobne ako Hodža, aj Šmihula sa totiž snaží o hlbšiu úvahu o nás Slovákoch. A podobne ako národný buditeľ z 19. storočia, ani Šmihula nás miestami nešetrí.

Všíma si napríklad, že súčasťou slovenského politického myslenia je často akýsi „pasívny moralizujúci izolacionizmus“, v rámci ktorého sa jednotlivec stiahne z aktívneho politického pôsobenia „späť na salaš“, aby bez zodpovednosti kritizoval morálnu nedokonalosť všetkých aktérov – pritom im je to zvyčajne srdečne jedno.

Rôzne „dobromyseľné“ odporúčania Ukrajincom, aby sa Rusom vzdali, prirovnáva Šmihula k apelu na týranú ženu, aby sa pre dekórum a pokoj v dome podriadila tyranskému partnerovi. No analogicky by sa tiež snaha Ukrajincov emancipovať sa od Ruska dala chápať ako pokus týranej ženy opustiť konečne spoločnú domácnosť s tyranským partnerom. Pokus, ktorý si zaslúži podporu.

Neutralitu až izolacionizmus Slovenska predkladajú zástancovia týchto konceptov podľa Šmihulu ako kompromis medzi našou emocionálnou príťažlivosťou k Rusku a rozumovým uvedomením si potreby väzieb na Západ. Lenže neutralita nie je niečo, čo krajina jednostranne vyhlási a ostatní to prosto rešpektujú. Krajina musí byť pripravená svoju neutralitu aktívne brániť, a pokiaľ sa nenachádza ako Írsko na okraji Európy, ale naopak, v strede kontinentu a tým pádom aj v strede všetkých veľmocenských stretov, môže si neutralita vyžadovať vynakladanie vyšších prostriedkov na obranu ako členstvo v obrannej aliancii.

Z knihy Medzinárodná bezpečnosť v kríze je tiež myšlienka, že vymeniť naše súčasné spojenectvo s EÚ a USA za Rusko by bolo, akoby sme vymenili stoeurovú bankovku za storubľovú. Dodajme, že sto rubľov je podľa aktuálneho kurzu asi jedno euro...

Čítajte tiež

 

Daniel Šmihula Vymeniť Západ za Rusko by bolo ako vymeniť stoeurovú bankovku za storubľovú

Lukáš Krivošík

Reakcia útok – útek

Daniel Šmihula si tiež všíma, že časť slovenskej spoločnosti zvykne reflexívne reagovať na krízové situácie nie bojom, ale formou pasívnej či dokonca aktívnej kolaborácie, prípadne útekom. Tu si však jeho téza pýta štruktúrovanejšiu odpoveď – aj vzhľadom na prebiehajúcu debatu o výrokoch M. M. Šimečku o historickej zbabelosti slovenského národa.

V ľuďoch, tak ako v iných živočíchoch, je evolučne hlboko zakorenený „fight-or-flight response“, teda „reakcia útok – útek“. Inak povedané, tvárou v tvár hrozbe máme tendenciu reagovať buď útokom, útekom, alebo ešte prípadne ustrnutím.

Keď sa niekedy v prehistorických dobách pred pračlovekom náhle zjavila šelma, jeho rozhodnutie pre boj alebo únik sa zvyklo odvíjať od rýchleho posúdenia vlastnej veľkosti, sily a rýchlosti v porovnaní s veľkosťou, odhadovanou silou a predpokladanou rýchlosťou zvieracieho protivníka.

V nejakom zmysle tento praveký mechanizmus funguje dodnes. A nielen na úrovni jednotlivcov, ale tiež národných kolektívov. Ak má ktorýkoľvek intelektuál pocit, že Slováci si počas dejín často namiesto boja volili pohodlnejší útek do kolaborácie alebo pasívne ustrnutie, mohlo to súvisieť aj s prostou skutočnosťou, že sme početne najmenší národ v porovnaní so všetkými našimi susedmi, k čomu treba pridať ešte našu vnútornú nejednotnosť (aj dnes vidíme, že jedna časť národa pokladá Rusko za hrozbu, kým druhá pomaly za prísľub spásy).

Pri takto rozdaných kartách sa únik od boja javí ako síce nie veľmi úctyhodná, ale v konečnom dôsledku celkom racionálna stratégia národného prežívania. Aj keď historicky často išlo o prežívanie na veľmi nízkej úrovni – išlo o živorenie.

Na druhej strane, veľkosť je faktor, s ktorým sa dá pracovať. V internetových diskusiách u nás občas počuť odovzdané: „Sme malý národ, musíme sa podriadiť väčším mocnostiam.“

No váha krajiny na medzinárodnej scéne sa dá zvyšovať: Jednak silnou ekonomikou, ktorá aj relatívne menším krajinám umožňuje hrať vo vyššej lige, než by naznačovala ich rozloha alebo počet obyvateľov. Navyše, premyslenou imigračnou politikou v kombinácii s domácimi prorodinnými opatreniami je možné postupne zvyšovať aj počet obyvateľstva.

Napríklad populácia Českej republiky od jej vzniku v roku 1993 narástla z 10,3 milióna na 10,8 milióna ľudí. Naši západní susedia majú posledné roky nielen vyššiu mieru plodnosti ako my, ale zároveň rastú ekonomicky veľmi prínosnou imigráciou, najmä zo Slovenska, Ukrajiny a Vietnamu.

Dnes Slovensko stráca predovšetkým svojich mladých a talentovaných. No nemusí to byť náš osud navždy.

Ako som sa snažil ukázať pred pár rokmi, keď sa vezme do úvahy hustota obyvateľstva niektorých vyspelých krajín sveta, na území Slovenska je teoreticky miesto pre 18 až 25 miliónov ľudí!

Čítajte tiež

Budujme Slovensko pre osemnásť miliónov občanov

Lukáš Krivošík

Čo nám jeden Baťov myšlienkový experiment môže povedať o populačnom potenciáli Slovenska.

Cena spravodlivej vojny a náklady nespravodlivého mieru

Dôvod, prečo časť slovenskej spoločnosti nemá porozumenie pre zaťatosť vojnového úsilia Ukrajincov, môže spočívať aj v našej skúsenosti s následkami československých kapitulácií v rokoch 1938 a 1968:

Prečo sa tí Ukrajinci radšej s Rusmi nedohodnú?! Veď u nás sa rozhodnutie nebojovať v oboch prípadoch dobre vyplatilo.

Po Mníchove prišla slovenská autonómia a neskôr aj slovenský štát. A po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy zase prišla česko-slovenská federácia a dve desaťročia pohodlnej konzumnej husákovskej normalizácie...

No Daniel Šmihula vo svojej knihe upozorňuje, že slovenská verejnosť si z rokov 1938 a 1968 možno vzala nesprávne ponaučenie. Československo, ktoré sa vojne s nacistickým Nemeckom pokúsilo vyhnúť podriadením sa mníchovskému diktátu, utrpelo v druhej svetovej vojne napokon vyššie straty na životoch než niektoré krajiny, ktoré si od začiatku vybrali boj, hoci aj proti presile.

A je otázne, či by mnohí z bezmocných neozbrojených slovenských a českých civilistov, potupne zabitých nacistami v Lidiciach, v Osvienčime, v Kremničke či v Nemeckej, radšej neskúsili svoje šťastie a nevybrali si alternatívnu realitu: čestný boj v uniforme, so zbraňou v ruke a v spoločnom šíku s ďalšími krajanmi. Je to ten známy výber medzi: buď budeme všetci držať spolu a zabojujeme, alebo odvisneme každý osve...

V dôsledku invázie v roku 1968 boli straty Čechov a Slovákov na životoch oveľa menšie než počas druhej svetovej vojny. No krajinu opustilo len od augustových udalostí do začiatku roka 1970 až 80-tisíc ľudí. Títo ľudia nezomreli, ale krajina stratila ich potenciál. V mnohých prípadoch išlo o vedcov, technikov, lekárov či umelcov.

Daniel Šmihula argumentuje tiež ekonomickými nákladmi desaťročí socializmu:

V roku 1948 bolo HDP na hlavu v parite kúpnej sily v ČSR až 112 percent rakúskeho.

V roku 1968 bolo československé HDP na obyvateľa už len 72 percent rakúskeho.

V roku 1990 bolo československé HDP na obyvateľa iba 55 percent rakúskeho.

Popritom treba vziať do úvahy aj kratšiu očakávanú dĺžku života u nás.

Zhrnuté a podčiarknuté, ak sa rozpráva o „cene vojny“, musíme sa pýtať aj na „cenu mieru“, pokiaľ je mier dôsledkom podriadenia sa agresorovi. Pod pláštikom takéhoto mieru sa pokojne môže diať násilie (zatváranie disidentov, nemožnosť uplatniť sa pre celé skupiny obyvateľstva, únosy a odnárodňovanie detí...) a pokojne môže takýto potupný mier vyústiť až do zániku národa.

Euroslovanstvo a potreba nového slovenského nacionalizmu

Na rozdiel od mnohých iných intelektuálov si Daniel Šmihula uvedomuje silu a potenciál národného cítenia. Ľudia potrebujú zdieľaný pocit spolupatričnosti. Z väčšiny sa nikdy nestanú individualistickí kozmopoliti.

Namiesto potlačenia slovenského nacionalizmu potrebujeme nový nacionalizmus. Sám som pred dvomi rokmi formuloval podobnú tézu.

Potrebujeme slovenský nacionalizmus, ktorý nebude ťapákovský, bolestínsky a ublížený, ale ktorý bude ambiciózny a priebojný. Potrebujeme slovenskosť, ktorá bude synonymom excelentnosti.

Daniel Šmihula tiež používa v spojitosti s týmto novým slovenským nacionalizmom pozoruhodný pojem: euroslovanstvo. Opäť slovo, na ktorom možno stavať.

Len pred pár dňami sa u nás začalo diskutovať o myšlienke obnoviť v parlamente skupiny priateľstva s Ruskom a Bieloruskom. Apel na slovanstvo sa u nás často chápe v skutočnosti len ako zakuklené rusofilstvo. Voči iným slovanským národom si často pestujeme všelijaké predsudky.

Je pravda, že my Slováci sme Slovania, ale sme predovšetkým západní Slovania! Rovnako ako Česi a Poliaci. To sú naše najbližšie slovanské národy.

Ak už chceme rozvíjať nejakú slovanskú politiku, orientujme ju na slovanské krajiny, ktoré sú spolu s nami v Európskej únii, kde je šanca, že spoločne niečo presadíme: Česko, Poľsko, Chorvátsko, Slovinsko, Bulharsko... toto by mali byť prvoradé ciele euroslovanskej politiky!

Niekto by namietol, že sa to nevylučuje. Môžeme rozvíjať euroslovanstvo i vzťahy s Ruskom a Bieloruskom. No v skutočnosti sa to bije. Poliaci majú napríklad veľmi zlé vzťahy s diktátorským bieloruským režimom. Rozvíjať vzťahy s Lukašenkom znamená odcudzovať si Poliakov.

To však neznamená, že by sme nemali rozvíjať napríklad vzťahy s bežnými Bielorusmi a ponúknuť trebárs tamojším mladým ľuďom príležitosti študovať na Slovensku. Ak sa tu rozhodnú neskôr zostať a pracovať, posilnia Slovensko. Ak sa vrátia domov, skúsenosť z demokratickej krajiny im môže pomôcť niečo ovplyvniť vo vlasti a potom budeme mať v Bielorusku skutočných priateľov.

Čítajte tiež

Rekonštrukcia slovenského nacionalizmu Cítiť národne a myslieť vo veľkom

Lukáš Krivošík

Ako vyviesť slovenskú národnú myšlienku zo slepej uličky socialistických nutkaní a oduševniť ju priebojnejšími hodnotami.

Nepovedal posledné slovo

Daniel Šmihula je verejný intelektuál, ktorého úvahy má zmysel sledovať. Ešte veľa priestoru by sme mohli venovať zaujímavým postrehom z jeho knihy Medzinárodná bezpečnosť v kríze.

Všíma si napríklad, že Slováci sú jediným slovanským národom so silnou, živou a kontinuálne existujúcou protestantskou tradíciou. Dodať by sa k tomu dalo, že Evanjelická cirkev a. v. ako najpočetnejšia protestantská denominácia u nás má za sebou tiež stáročné dejiny, strávené v menšinovom postavení (nezriedka v spojení s perzekúciami) – čo je veľmi odlišná skúsenosť od historicky privilegovaných luteránskych štátnych cirkví v severozápadnej Európe.

Iný Šmihulov postreh sa týka infantilizácie občana v modernej demokracii, ktorému politici sľubujú nízke dane a súčasne štedrý sociálny systém či plné občianske práva, ale bez povinnosti brániť štát, ktorý tieto práva garantuje.

V roku 2016 mu vyšla kniha Vojenská služba, politické práva a občianstvo, v ktorej túto myšlienku rozvíja podrobnejšie a v historickom kontexte. Možno aj to je spôsob, ako spoznať myšlienky Daniela Šmihulu hlbšie: jednoducho siahnuť po jeho starších knihách.

Väčšinou ide o odborné tituly z oblasti práva či medzinárodných vzťahov. No Daniel Šmihula má za sebou aj prieniky do literárnej prózy vrátane skoro osemstostranového fantasy románu Obrancovia Liptova, ktorý vyšiel v roku 2021.

Možno sa raz jeho záujem o spoločenské vedy a literárnu fantastiku zlejú a vytvorí niečo ako „mytológiu pre Slovensko“, tak ako sa Tolkien pokúsil svojím románovým dielom vytvoriť „mytológiu pre Anglicko“. O potrebe takéhoto diela v slovenskej literatúre i možných úskaliach, keby malo vzniknúť v modernej dobe, písal už niekedy pred štvrťstoročím literárny vedec Miloš Ferko...   

Mnohé Šmihulove tézy budú pozitívne rezonovať u konzervatívneho čitateľa. V redakcii Postoja jeho kniha Medzinárodná bezpečnosť v kríze zapôsobila na Jozefa Majchráka i Andreja Žiarovského. Sám však svoje karty neodkrýva – nevieme, či politicky stojí vľavo, vpravo alebo v strede.

Z toho, v akých hlbokých súvislostiach rozmýšľa o Slovensku a jeho medzinárodnom ukotvení, cítiť hlavne nefalšovanú lásku k našej krajine.

Knihu Daniela Šmihulu Medzinárodná bezpečnosť v kríze si môžete kúpiť TU.