Traja mušketieri z Hlasu Takto reálna politická sila určite nevyzerá

Robert Fico cez víkend potvrdil, že stále nemá dohodu s nespokojnými poslancami, ktorí sa do parlamentu dostali vo farbách Hlasu. Jeho vláda teda v tejto chvíli disponuje len krehkou parlamentnou väčšinou 76 hlasov, čo pre fungovanie koalície znamená problém.

Hraničný termín na vyriešenie tejto situácie si Robert Fico stanovil na 25. marec.

V médiách sa ešte premiér na margo situácie vo svojej koalícii posťažoval, že už ho to nebaví. „Je to komplikované, je to ťažké, ale nie je to kvôli mne,“ povedal Fico vo verejnoprávnom rozhlase.

Táto emócia sa dá šéfovi Smeru veriť. V porovnaní s nespokojencami z Hlasu pôsobí totiž ešte aj skupina okolo Rudolfa Huliaka ako supertransparentní politici. Huliak od začiatku deklaroval, že chce ministerstvo a účasť na koaličných radách. Keď to od Fica dostal, garantoval štyri hlasy v parlamente, keďže sa mu medzitým podarilo získať ďalšieho nespokojenca z Hlasu Romana Malatinca.

Môžeme si o tom myslieť svoje, ale platí, že táto partia sa od začiatku správala čitateľne, čo Ficovi uľahčilo vyjednávanie aj dohodu.

To isté sa však nedá povedať o trojici Samuel Migaľ, Radomír Šalitroš a Ján Ferenčák. Pri nich sa dokonca nedá určiť ani to, či ide o trojicu, dvojicu alebo troch jednotlivcov. Aj keď sa tvária, že svoje kroky spoločne koordinujú, no kým napríklad Migaľa so Šalitrošom vyhodili z poslaneckého klubu Hlasu, Ferenčák tam zostal.

Nedá sa baviť ani o ich požiadavkách. Doteraz ich totiž nedokázali jednoznačne sformulovať.

Fico o koalíciiAni mňa to už nebaví, moja trpezlivosť nie je nekonečná. Budeme to musieť uzavrieť

Adam Takáč

Dali síce najavo, že sa im nepáčili Ficove či Blahove cesty do Moskvy ani premiérove vyhrážky, že by mohol vetovať závery summitu EÚ o pomoci Ukrajine. Zároveň však nie je známe nič o tom, že by od premiéra žiadali nejaké zahraničnopolitické garancie.

Zato z kuloárov preniká veľa informácií o ich záujme o rôzne vládne posty. Ich bývalí kolegovia z Hlasu aj Andrej Danko hovoria, že žiadali kreslo ministra vnútra a kontrolu nad spravodajskými službami.

Spomína sa aj ambícia obsadiť ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie, ktoré im politici Smeru otvorene ponúkajú.

Ani záujem o tento rezort však nikto z tejto trojice doteraz nepotvrdil. Akurát sa len skrývajú za málo uveriteľné deklarácie, že im o žiadne posty nejde.

Od novembra minulého roka, keď Samuel Migaľ zablokoval parlament a vynútil si, že s ním treba rokovať, nevieme o zámeroch a požiadavkách tejto skupiny vlastne nič. Nie je jasné, či sú programové, hodnotové alebo personálne.

Vidíme len priehľadné pokusy zvyšovať svoju cenu, ako bolo včerajšie stretnutie Migaľa s Progresívnym Slovenskom.

Vlastne po pol roku ani nevieme, či stále ide o skupinu, ktorá by sa za tieto požiadavky dokázala jednotne postaviť a panuje v nej aspoň nejaká vyjednávacia disciplína.

Hoci v médiách sú títo poslanci vykresľovaní ako relevantná politická sila, ktorá môže otriasť vládou, ich neschopnosť jasne sformulovať to, o čo im v politike ide, tento obraz spochybňuje.

Samozrejme, keďže pomery v parlamente sú tesné, nejakým faktorom sú a Robertovi Ficovi by sa hodil každý hlas navyše k tým sedemdesiatim šiestim, ktorými už disponuje.

Títo traja poslanci však vinou svojej nečitateľnosti nepôsobia ako reálna politická sila, schopná si niečo vynútiť alebo niečo garantovať. Navonok pôsobia skôr dojmom trochu zmätených politických obchodníkov.

Takýchto „troch mušketierov“ nebude ťažké na konci dňa rozdeliť a ich politickú váhu oslabiť. Ak nejakú mali, tak len ako zomknutá skupina s jasným plánom, čo chcú dosiahnuť.