O filme Brutalista Vidíme dve tváre Ameriky, architekt je fascinujúci, podnikateľ opovrhnutiahodný

Nepatrí medzi veľké trháky, teda nehrnú sa naň davy, ale zase straty svojmu tvorcovi nevyrobil. A slávy priniesol veľa. Za filmom Brutalista stojí scenárista, režisér a producent Brady Corbet.

Niet divu, je to predsa len dosť intelektuálsky film, hoci je to aj veľký filmový príbeh. 

Ale je to autorský film, Corbet nám chce ukázať, ako vidí Ameriku on. Ako vidí tému migrácie, ako vidí americký úspech.

Je v tom veľa dôležitých motívov – holokaust a doživotné traumy tých, čo prežili, migrácia, rozdiel medzi Európou a Amerikou v povojnových časoch. A je to trochu aj o architektúre. O tom, čo to znamená, keď má človek talent na túto oblasť, ale aj vášeň pre ňu. A vidíme aj to, ako vzniká krása z betónu, zo skla, svetla a z veľkého talentu.

Dozvieme sa, že hlavný hrdina študoval architektúru na Bauhase v Desssau, vidíme, že v Európe mal za sebou krásne funkcionalistické stavby, knižnice, divadlá, verejné budovy.

Ale ak je náhodou divákovi architektúra tohto obdobia vzdialená alebo nie je práve obdivovateľom brutalizmu, nevadí. Je tu veľký príbeh s charizmatickým, hoci nie vždy úplne sympatickým hrdinom.

Nie je to film o konkrétnom architektovi, hoci v maďarskej tlači sa píše, že dvaja maďarskí architekti mohli byť inšpiráciou – Marcel Breuer a Ernő Goldfinger.

Ale režiséra by príliš obmedzovalo, ak by šlo o konkrétneho človeka. 

Židovského architekta z Budapešti Lászlóa Tótha hrá výnimočný herec Adrien Brody, ktorý už za túto rolu dostal viaceré ceny, aj britskú cenu BAFTA.

Dá sa očakávať, že Brody si pôjde o pár dní po Oscara.

Najprv taká technická poznámka: samotný film trvá 215 minút, viac ako tri a pol hodiny. Keďže je to naozaj dlhý čas, počas filmu je aj prestávka. 

Je to trochu zvláštne a filmoví diváci nie vždy tušia, ako stráviť čas pauzy.

Ale režisér Brady Corbet (ročník 1988) drží napätie, film má vystavaný dobre, nie je to nuda, diváka to chytí. Nie je to celkom životný film, ale stojí na príbehu úspešného maďarského architekta, ktorý ako Žid prežil zázrakom koncentrák. 

V Európe však už ostať nechce, netuší ani, či jeho žena prežila koncentračný tábor. Zúfalý muž sa po vojne priplaví do Ameriky, je z neho chudobný človek bez mena a začína odznova. 

Podnikateľ Van Buren prichádza za architektom, aby ho získal pre svoj projekt. Foto: Universal Pictures

Ani jeho sláva v strednej Európe mu nepripravila v Amerike ľahký začiatok. Ale má tu aspoň bratranca, ktorý vie o jeho výnimočnom talente a chce ho zapojiť do svojho podnikania. Ale nie je tá pomoc zase veľmi veľkorysá, architekt spí v sklade a príbuzenské vzťahy sa rýchlo pokazia.

Architekt stojí na jedlo v rade pred charitou, robí ťažkú manuálnu prácu a žije v robotníckej nocľahárni. Ale jeho talent niekto predsa len odhalí.

Je tu americký podnikateľ, muž z veľmi chudobných pomerov, ktorý sa vlastnou prácou a podnikateľským talentom vypracoval na vplyvného a bohatého muža. A má v hlave veľkolepý plán. Chce postaviť jedinečnú stavbu ako poctu svojej matke – a najme si Lászlóa Tótha. Uverí tomu, že je to pravý človek. A cíti k nemu obdiv.

Z architekta je zrazu človek so slušným bývaním, vzrušujúcou prácou a dokonca mu podnikateľ pomôže, aby sa za ním do USA dostala aj jeho manželka a neter, ktoré prežili holokaust.

Mohlo by to vyzerať ako šťastný príbeh, Amerika ukázala svoju prívetivú tvár – ako krajina, kde pracovití a talentovaní ľudia majú šancu preraziť a uspieť, nech už prišli odkiaľkoľvek.

Ale taký jednoduchý ten príbeh vôbec nie je. A tvorca filmu mal v hlave celkom iné posolstvo. Tvrdí, že migrácia ako fenomén ho fascinuje, aj ďalší film bude asi o migrantoch.

Ľudia v tomto príbehu sú komplikovaní a to je aj pozitívom filmu, že aj architekt, aj podnikateľ investor sú zložité osobnosti. Obaja majú svoje temné stránky.

Architekt je posadnutý svojím novým projektom, vidí len svoju stavbu. Buduje zjavne svoj pomník, dáva do tej stavby aj všetky traumy svojho života, najmä z koncentráku, a nie veľmi ho zaujíma, komu má budova slúžiť, aké sú predstavy investora, mesta, ľudí z okolia a aké sú finančné limity. 

Odmieta akékoľvek kompromisy, ponižuje každého, kto do jeho stavby chce zasiahnuť. Nie je to nič zvláštne, každá výnimočná stavba má za sebou architekta, ktorý bol neústupčivým človekom, s ktorým sa nespolupracovalo ľahko.

Z architekta Tótha sa postupne stáva neznášanlivý človek, jeho posadnutosť stavbou ničí aj jeho manželku a investor je čoraz nervóznejší, ale dlho ho bráni. Je svojím architektom akoby uhranutý, dôveruje mu, fascinuje ho jeho osobnosť, genialita, talent. Prizval ho do svojej rodiny.

Ale stanú sa tragédie, stavba sa musí prerušiť, hoci sa napokon objekt dostane do histórie architektúry. Pochybnosti by sa mali v hapyyendovom závere rozplynúť, ale nie celkom sa to darí. Lebo nejaké otázky v hlave ostanú. Napríklad tá, či budova napokon naozaj slúži tomu, na čo investor zamýšľal. Alebo je to len krásny objekt, kde človek musí obdivovať génia, ktorý ho navrhol.

Architekt a jeho žena. Hrajú Adrien Brody a Felicity Jones. Foto: Universal Pictures

Javí sa mi to však tak, že autorovi nejde až tak o architektúru, v prvom rade je to výpoveď o Amerike, čo je v jej génoch, akí ľudia tam žijú.

Nie je to veľmi láskavý pohľad. V Amerike z tohto filmu je pre tvorivého človeka ťažké žiť a je dokonca aj ťažké milovať túto krajinu.

Architekt Tóth si ju rozhodne nezamiluje, aj keď tu môže stavať svoje monumentálne dielo. Necíti vďačnosť, v skutočnosti novou vlasťou hlboko opovrhuje a jediným priateľom mu je černoch, ku ktorému je americká spoločnosť krutá.

Najprv sa architekt drží pevne svojej židovskej viery, chodí do synagógy, vidíme, ako pohŕda bratrancom, ktorého manželka katolíčka prevrátila na kresťana. Ale napokon stráca aj túto identitu. Celý svet sa mu zúžil len na ten jeden objekt. 

Aj architektova manželka, vzdelaná a sebavedomá žena, ktorá muža podporuje, v Amerike trpí. Nielen preto, že jej muž vidí najmä svoju prácu, ale táto maďarská intelektuálka, novinárka feministka, sa v Amerike nedokázala plnohodnotne uplatniť. Doma v Maďarsku kedysi písala o zahraničných vzťahoch, tu v Amerike o ponuke rúžov.

Dôležitý moment nastáva, keď sa manželia dozvedia, že príbuzná, ktorú si osvojili a vychovávali ako svoju dcéru, sa s manželom rozhodne vysťahovať do novovzniknutého štátu Izrael.

Obaja mladým rozumejú, je im ľúto, že od nich odchádzajú, ale chápu, že sa v Amerike necítia dobre, že tu nemajú dobrý život. Idú za ideálmi do novej vlasti.

Vo filme vidíme, že „skutoční Američania“ sú zväčša dosť odpudivé bytosti. Ak teda nerátame chudobného černocha, vojnového veterána, ktorý je obeťou „krutej spoločnosti“.

Skutočným predstaviteľom tej pravej Ameriky je podnikateľ Van Buren. On stelesňuje všetko, čím sa dá v Amerike pohŕdať. Bohatý, detinský, samoľúby, výstredný.

Ale nie je to celkom spravodlivé. Lebo veď tento „selfmademan“ musel mať za sebou takisto zaujímavú životnú cestu, veľký podnikateľský príbeh, keď sa z chudobného chlapca z neúplnej rodiny vypracoval na úspešného muža.

Adrien Brody v úlohe, za ktorú možno získa aj Oscara. Foto: Universal Pictures

No tento príbeh filmára vôbec nezaujímal. Dozvieme sa len akýsi sentimentálny príbeh o ťažkom detstve a o tom, aká úžasná bola jeho chudobná matka. O tom, ako vybudoval svoje veľké podnikateľské impérium, sa nedozvieme takmer nič. Akoby to bola samozrejmosť, akoby to bolo jednoduché, zarobiť veľké peniaze. Vraj stačilo vymyslieť nejakú vecičku, ktorá uľahčila lodnú dopravu. A už potom sa len topiť v peniazoch.

Ale to je veľmi nespravodlivý pohľad. Možno to trochu pripomína pohľad umelcov na Donalda Trumpa či Elona Muska. Vôbec neuznávajú, že aj títo ľudia musia mať nejaký talent, pracovitosť, isto aj posadnutosť svojou prácou, aby uspeli.

Vráťme sa k filmu. Podnikateľ Van Buren je architektom uchvátený, financuje štedro jeho život, pomôže mu, aby dostal do USA manželku a neter, architektova rodina sa potom stáva súčasťou jeho rodiny, jedia pri jednom stole, sú spolu na piknikoch, večierkoch.

Podnikateľ si architekta váži, dáva mu najavo svoj obdiv a robí všetko pre to, aby spolu vybudovali veľké dielo. Niekde sa v informáciách o filme píše, že Van Buren bol architektovým mecenášom. Ale nie je to celkom presné.

Van Buren si ako investor najal architekta na to, aby zhmotnil jeho veľkú ideu, teda aby vybudoval stavbu, ktorá mala slúžiť ľuďom z okolia na stretávanie a mala byť poctou jeho matke. 

Pôvodná idea vznikla v hlave investora, on objavil miesto a on mal nápad, aká stavba by tam mala stáť. A on si namáhavo zisťoval, ktorý talentovaný architekt by sa mal diela ujať.

Nemala to byť samoúčelná architektúra, malo to byť niečo, kam by radi chodili miestni ľudia, akési prívetivé miesto na stretávanie. 

Ale architekt to videl inak, nemyslel veľmi na to, či bude stavba dobre slúžiť miestnym ľuďom, on budoval akoby vlastný projekt a v závere sa dozvieme, že sa touto stavbou architekt vyrovnával s tou hroznou traumou. Isto, stavba je to krásna, ale možno celkom iná, ako mal v hlave investor.

Podnikateľ, ktorý do toho dáva veľké peniaze, pritom neustále pôsobí pri charizmatickom architektovi ako malomyseľný agent s teplou vodou. Aj my diváci sa tak silno stotožníme s architektovou víziou a tak veľmi túžime, aby ju realizoval, že sa hneváme, keď investor chce dať skontrolovať rozpočet alebo ho chce dať dokonca znižovať a urobiť niečo lacnejšie.

Je to klasická téma každej stavby, architekt chce, aby to bolo grandiózne, monumentálne, investor chce, aby bol rozpočet rozumný a aby stavba plnila účel, na ktorý bola postavená.

Tu je však investor zjavne v podradnom postavení. Aj filmár nám ho často ukazuje ako trochu detinského či nezrelého muža, no a mimoriadne odpudivou postavou je jeho syn.

Divák teda aj rozumie, prečo treba týmito ľuďmi opovrhovať. 

Ale práve takíto ľudia s podnikavým duchom, úspešnými projektmi a veľkými víziami urobili Ameriku veľkou. A potom mohli svoje zarobené peniaze investovať do budovania galérií, kostolov, charít či architektonických skvostov. Bez nich by to nešlo.

Architekt a investor jeho stavby v podaní Guya Pearcea. Foto: Universal Pictures

A v závere vidíme ešte to, že investor, podnikateľ je vlastne ešte odpornejší, ako sme čakali, a skončí zle. Táto epizóda so sexuálnym motívom je skôr bizarná ako uveriteľná.

Koniec podnikateľa potom ani neberieme ako tragédiu, akoby si žiaden súcit ani nezaslúžil, ale je tu veľké morálne víťazstvo architekta a jeho ženy.

Ale späť ešte k tomu obrazu Ameriky. Naozaj v tom filme vyzerá ako neutešená a neprívetivá krajina. Na jednej strane sú chudobní ľudia, outsideri, obete spoločnosti ako ten černoch alebo umelec ťažko sa prebíjajúci životom.

A potom je druhá strana – celá galéria nesympatických boháčov, vplyvných ľudí, sexuálnych predátorov či odpudzujúca postava katolíčky, ktorá je schopná svojmu príbuznému urobiť aj tie najhoršie podlosti.

Niet divu, že architekt a jeho žena touto krajinou opovrhujú.

Vidíme dve odlišné Ameriky, ako nám ich teraz ukazuje aj americká politika.

Na jednej strane intelektuáli a umelci, ktorí majú veľké vízie, chcú lepší svet a rozumejú menšinám. Majú svoju predstavu o novom, lepšom svete.

A potom sú tu ľudia, ktorí vedia zarobiť veľké peniaze, takisto majú svoje predstavy, ale tá druhá strana ich považuje iba za hlúpych, detinských, povýšeneckých.

Akoby sa navzájom tie dve Ameriky ani nepotrebovali. Ale potrebujú sa, to vidno aj v tomto filme. Práve spojenie umeleckého génia a podnikateľského talentu tu prinieslo niečo krásne.