Lekár a dramatik Ivan Stodola Zažil úspech, slávu, tvrdú maďarizáciu, frontovú líniu aj komunistickú basu

Keď sa človek pozrie na program slovenských divadiel, hádam vždy nájde jedno meno: Ivan Stodola. V SND sa teraz hrá opera Eugena Suchoňa Svätopluk, ktorá vznikla podľa Stodolovej hry. Jeho asi najznámejšie dielo Bačova žena sa v SND hralo s veľkým ohlasom od roku 2015 do roku 2022.

Teraz má Bačovu ženu v repertoári martinské divadlo, v SND možno vidieť Stodolovu hru Čaj u pána senátora.

Ivan Stodola nebol iba dramatikom. Jeho meno dnes nesie nemocnica v Liptovskom Mikuláši, lebo výraznú stopu tento muž zanechal aj v slovenskom zdravotníctve.

Pripomenúť si život Ivana Stodolu (1888 – 1977) má zmysel nielen preto, že písal dobré divadelné hry, či preto, lebo rozvinul na Slovensku sociálne a preventívne lekárstvo. Ešte niečo iné je v jeho živote zaujímavé a inšpiratívne. Najmä teraz, keď sa nám zdá, že žijeme ťažké časy. 

Ťažké časy žil Ivan Stodola a ustál aj veľmi, veľmi zlé udalosti, tvrdú maďarizáciu v školách, lekársku službu na frontovej línii či komunistickú basu po šesťdesiatke. Z jeho spomienkových kníh však nejde zatrpknutosť ani hnev.

Generácia nepriaznivých čias

Bol obdarovaný inteligenciou, organizačným talentom, pracovitosťou aj umeleckým nadaním. Mal dobré genetické vybavenie, rod Stodolovcov vynikal v mnohých smeroch, boli tam úspešní politici, podnikatelia, umelci aj vedci. Aurel Stodola, Kornel Stodola či Emil Stodola – to boli jeho strýkovia.

A patril do generácie, ktorá v mladosti zažila tvrdý národnostný útlak, študovalo sa veľmi ťažko, a keď sa mladým mužom podarilo získať vzdelanie, museli ísť bojovať do veľkej vojny. Ale táto generácia zažila aj opojné časy, vznik republiky, rozkvet nového štátu a potom zas jeho rozpad, druhú vojnu, ťažké päťdesiate roky. Stodolu zasiahli všetky tieto udalosti.

Muselo v ňom byť veľa húževnatosti a odolnosti, aby všetko prežil, spracoval a nezatrpkol. Aby s pokorou prijal to, že k životu patria vzostupy aj pády. A napriek všetkému nestrácal franklovský zmysel života, ten mu bol vštepený už vo výchove. „Doma si iné nepočul, len statočne pracovať, všetko pre dobro národa podnikať.“

Keďže Stodolovi bolo dopriate dožiť sa vysokého veku, mohol to všetko opísať v spomienkových knihách. Nepíše len o sebe, zachytáva aj vývoj slovenskej spoločnosti.

Rodný dom Ivana Stodola, v ktorom sa narodil aj jeho strýko Aurel Stodola. Dom stojí v Liptovskom Mikuláši. FOTO - Pavol Kováč

Garbiarski fabrikanti

Stodolov rodný dom v Liptovskom Mikuláši ešte stále stojí. Je na ňom pamätná tabuľa venovaná jeho slávnemu strýkovi fyzikovi a vynálezcovi Aurelovi Stodolovi, ktorého si vysoko vážil aj Albert Einstein. Kedysi boli plány zriadiť tu aj múzeum na počesť Aurela Stodolu, ale budova zatiaľ vyzerá prázdna.

Nie je to malý domček, z akého pochádzal Stodolov rovesník a priateľ Martin Rázus, ktorý sa tiež nachádza v tomto meste a je v ňom múzeum. Rodný dom Ivana Stodolu bol súčasťou rodinnej fabriky, v ktorej sa spracúvali kože.

Z otcovej strany boli Stodolovci potomkami privandrovaných českých remeselníkov. Z matkinej strany mali predkov z Bavorska. Ale táto česká a nemecká krv sa hojne miešala s tou slovenskou a Stodolovci boli v čase národného obrodenia hrdými Slovákmi a na príslušnosti k slovenskému národu si veľmi zakladali.

Výnimočný bol príbeh starého otca Ivana Stodolu. Bol veľmi nadaný, ale vyučili ho za garbiara. Išiel na vandrovku do sveta, veľa sa tam naučil. Rodina sa presťahovala zo Žiaru do Liptovského Mikuláša a založila fabriku, ktorá mala v čase, keď tu žil Ivan Stodola, okolo sto robotníkov. 

Matka bola vyštudovaná učiteľka, a tak výchova bola aj odborne na úrovni: „Veľmi dbala, aby sme sa neulapátošili a nezhavraneli.“

Ako dieťa bývajúce vo fabrike si Stodola už v detstve všimol alkoholizmus robotníkov. Videl, že išli do krčmy pred šichtou, cez obed aj večer. Vládnym kruhom v Uhorsku vraj vyhovovalo toto „zalkoholizovanie Slovače“, preto vláda štedro rozdávala výčapné licencie krčmárom z Galície a aj ceny špiritusu udržiavala nízke.

Stodola dozrieval v období, v ktorom bolo pre slovenských študentov veľmi ťažké študovať. Maďarizácia sa vtedy zamerala najmä na stredné a vyššie školy, tam už slovenčina nesmela odznieť ani na chodbe. Keď sa slovenskí študenti preriekli aj na ulici alebo im našli slovenskú knihu, boli šikanovaní či vyhadzovaní zo škôl. Štátna meštianska škola v Mikuláši bola podľa Stodolu „stopercentnou maďarizačnou baštou Uhorskej krajiny“.

Rodinný portrét Stodolovcov z roku 1891. Na obrázku zľava hore: Aurel, Kornel, Jozef a Emil. V strednom rade zľava: Darina (Aurelova manželka), stará matka Anna, starý otec Ondrej, Ľudmila (Jozefova manželka, matka Ivana Stodolu) a Vinca (Emilova manželka). V dolnom rade: deti Helena (Aurelova dcéra), Anna, Jozef a Ivan (deti Jozefa a Ľudmily). Foto: theatre.sk/archív Divadelného ústavu

Preto ho rodičia poslali do Kežmarku. Deti boli vychovávané k tomu, že nesmú zaprieť svoju slovenskú identitu, ale musia byť odolné a vydržať všetko, čo to prinášalo. Niečo podobné zažil Milan Rastislav Štefánik, ktorý spolu s bratom vystriedal niekoľko stredných škôl. Nie každý zvládol šikanovanie či výsmech. Ale tí silní, ktorí veľmi chceli, sa prebili...

Stodola krásne píše o silnom národnom povedomí mnohých obyvateľov Liptovského Mikuláša. Nepodliehali ničote ani v tých najťažších časoch. Povzbudzovali sa pozdravmi ako „Vydržať!“, „Nedať sa!“ či „Za tú našu slovenčinu“.

No píše aj to, že „roduverných inteligentných rodín“ bolo tak málo, že sa navzájom zväčša všetci ich príslušníci poznali. Ale v Mikuláši mali živý spoločenský život. Organizovali si sami majálesy, ochotnícke divadlá aj rôzne spolky.

Stodolovci chodievali letovať do nízkotatranských kúpeľov v Železnôm, kde sa stretávali roduverné rodiny, hosťom tu býval aj Hviezdoslav. Železnô sa potom stalo milovaným Stodolovým miestom, neskôr tu napísal divadelnú hru Marína Havranová. A jeho rodina finančne podporila budovanie detskej ozdravovne. Neskôr mu aj to komunisti vyčítali.

Stodola si v mladosti zároveň všímal úpadok zemianskych rodín (podobne ako Martin Kukučín), videl ich roztopašný život, nekonečné hostiny, kartárčenie, premárnený majetok. Videl aj to, ako navrátivší sa Amerikáni potom kupovali kúrie od upadnutých zemianskych rodov.

Štúdiá v Kežmarku, Prešove a Pešti

V Kežmarku študoval Stodola spolu s priateľom Martinom Rázusom. Krátky čas bol na škole aj v Prešove, ale vtedy vraj už bola prešovská inteligencia úplne pomaďarčená a navyše bola v meste zlá voda, takže sa tam šírili infekcie. Ale aj v Kežmarku to bolo ťažké. V škole a v meste sa s Rázusom museli rozprávať len po maďarsky, až na prechádzke v prírode prešli na slovenčinu.

Keď sa Stodola po maturite vybral na vysokoškolské štúdium do Pešti, pocítil zrazu voľnosť, na uliciach sa hovorilo po maďarsky, po nemecky, a aj slovenčinu bolo počuť, dokonca aj v krčmách či v kaviarňach.

V Pešti však hrozilo slovenským chlapcom z malých miest aj iné nebezpečenstvo: mnohí sa tu zlajdáčili. Prestali študovať, hoci brali od rodičov vreckové, lebo „nevedeli odolať peštianskej noci“. Vysedávali v kaviarňach, kde bolo teplučko, preochotná obsluha, nízke ceny, ľúbezná hudba. Lákadlom boli aj peštianske divadlá, opera, opereta, varieté a kabarety. No a potom tu boli aj „vábivé ustanovizne balkánskeho vzoru“, teda bordely. Mnohí sa nakazili syfilisom.

Slovenskí študenti museli dobre zvažovať, čo budú študovať. Výhodné bolo zvoliť si slobodné povolanie. Stodola si vybral medicínu, lebo tam nutne nepotreboval úradné vymenovanie.

Venoval sa poctivo štúdiu, ale divadlá ho už priťahovali. A keď počas štúdia vykonával vojenskú službu vo Viedni a mal ako vojak lacné lístky, intenzívne navštevoval divadlá. Ešte netušil, že raz bude dramatikom. Ale už vedel rozoznať, „čo je dramaticky únosné a čo vzbudzuje tragický a čo komický dojem“.

Pred dokončením štúdia mohol ešte ísť na dva semestre do zahraničia, vybral si Berlín. Po návrate do hlavného mesta Uhorska napísal: „Pešť patrí medzi najnemravnejšie mestá v Európe.“ Mesto neprospievalo ani Slovákom. Za rizikové považoval aj zmiešané manželstvá, lebo keď si Slováci zobrali Maďarky, znamenalo to zánik slovenskej rodiny.

Problémom bola pre vyštudovaného Slováka aj profesionálna kariéra: „Koľko vášnivej prítulnosti k vlastnému rodu bolo potrebné, aby sa vyštudovaný inteligent vzdal výhod, aké mal jeho kolega maďarského alebo maďarónskeho presvedčenia.“

Mladý lekár Stodola sa vrátil do Liptovského Mikuláša, začal tu súkromnú prax a uchádzal sa aj o miesto „obecného lekára“, ale neuspel. Skonštatoval, že „Kukučínov prípad sa opakoval aj u mňa“. Súkromná prax by ho neuživila. Ale mal aj trochu šťastia: „Vyvolili ma do nemocenskej, tak som nemusel utekať do cudziny“, teda ako napríklad Kukučín.

Veľká vojna a veľký prevrat

Ale prv než Stodola stihol na Liptove rozbehnúť svoju lekársku prax, vypukla v lete 1914 vojna. Poslali ho na ruský front. Videl tam hrozné veci, ako lekár bol pri popravách zúbožených dezertérov, videl masové hroby vojakov, ktorých neschopní velitelia hnali do nezmyselných bojov. Tie obrazy mu nikdy z hlavy nevymizli, vypísal sa z nich až v spomienkovej knihe Bolo, ako bolo.

Stodola ako Slovák dostal do vojenských dokladov dve písmená P. V. – znamenali „politisch verdächtig“, politicky nespoľahlivý. Takýchto ľudí sa snažili vojenskí velitelia zbaviť, neverili im totiž, že neujdú na ruskú stranu.

Ivan Stodola na fronte počas prvej svetovej vojny, snímka z roku 1916. Foto: pnky.sk

Zo Stodolu teda urobili veliteľa cholerového vlaku, ktorý chodil medzi Miškovcom a Medzilaborcami. Nedostal na to žiadne vybavenie. Sám si narýchlo kúpil gumový plášť, rukavice, ópium, kamforový olej, striekačky a strofantín. A dve fľaše tokajského k tomu. Svojmu „pucerovi“ rozkázal, aby nerobil nič iné, iba zabíjal muchy v ich vozni, aby im nesadli na ústa, a nepil nič iné ako tokajské. Po treťom transporte zistil, že vo vlaku sú nielen chorí na choleru, ale aj vyhladovaní chudáci. Mnohých zachránil tým, že prikázal, aby im dali najesť.

Keď sa cholera vytratila, dostal Stodola inú funkciu – veliteľské miesto v infekčnej nemocnici na škvrnitý týfus až niekde na hranici Bukoviny a Ruska. Tam zažil aj koniec vojny. Nič veľkolepé.

Raz ráno došli peštianske noviny a v nich bola správa, že na talianskom fronte uhorské a české regióny opustili pozície a tiahnu domov. O hodinu už aj z týchto vojenských barakov odchádzali najprv Maďari, potom Česi, Chorváti, Bosniaci, ale predtým ešte vojaci postŕhali dôstojníkom hodnosti z golierov a čiapok. Niektorí dopadli aj horšie.

Osadenstvu nemocnice hrozilo, že ostane osamotené na nepriateľskom území, vlak preň nebol, a tak sa začalo na vozoch sťahovať do Černovíc a ďalej.

A potom sa stalo to, čo podľa Stodolu „aj tí najoptimistickejší pokladali za utópiu“. V Liptovskom Mikuláši sa slovenské zástavy zjavili hneď po 28. októbri na domoch továrnika Jána Pálku a obchodníka Jána Krivossa. Ale nikto nevedel, ako sa má vlastne štátna moc prevziať. Národná rada sa síce utvorila a národná stráž tiež, no staré úrady fungovali naďalej.

Stodola píše: „Pocit, že je mesto oslobodené, vyvolali dvaja mladí českí poštári. Zjavili sa na poštovom úrade, prevzali vedenie a vyhlásili poštový úrad za československý. Vtedy si uvedomili občania Horného Liptova, že nepatríme do Uhorska pod svätoštefanskú korunu.“

Agilný a úspešný muž

Pre Ivana Stodolu sa začalo nové životné obdobie. Ako lekár, ktorý mal skúsenosti s epidémiami, sa naplno vrhol do práce pre novú republiku. Najprv bol hlavný župný lekár v Mikuláši, potom inšpektor zdravotníctva pri Krajinskom úrade v Bratislave a napokon postúpil na ministerstvo zdravotníctva do Prahy, kde bol ministerským radcom. Významnú úlohu zohral pri organizovaní Masarykovej ligy proti TBC na Slovensku, výrazne sa pričinil o budovanie siete protituberkulóznych inštitúcií. Bol aj členom Hygienickej sekcie Spoločnosti národov v Ženeve.

Vtedy jeho kariéra v zdravotníctve dosiahla vrchol.

V roku 1938 sa musel vrátiť do Bratislavy. Zakladal tu a viedol Štátny zdravotný ústav, bol aj docentom sociálneho lekárstva na Lekárskej fakulte UK.

Popri svojej kariére v zdravotníctve však mal aj tú druhú – umeleckú. Neplánoval si ju, lebo za Rakúska-Uhorska „o profesionálnej scéne slovenskej mohol snívať len schizofrenik v niektorom ústave slovenskom“.

Ale ochotnícke divadlo bolo veľmi živé aj v Mikuláši. Takmer každý mesiac uvádzali nové predstavenie a Stodola vypomáhal pri všetkom, šepkal, režíroval, muzicíroval aj začal písať krátke vtipné scénky.

Keď v roku 1919 vzniklo Slovenské národné divadlo, chýbali súčasné kusy, a tak Stodola skusmo napísal hru Náš pán minister. Premiéra bola 17. novembra 1926 a autor sa tak bál potupy, že pred premiérou z Bratislavy zutekal. Ale kritika hru prijala s uspokojením. A tak začal písať ďalšie hry.

Dramaturg SND Ján Sedlák a Ivan Stodola v roku 1943. Foto: theatre.sk/archív Divadelného ústavu

„Liptovská hora bola mojou starou láskou,“ napísal o tom, ako vzniklo jeho asi najznámejšie dielo Bačova žena. Pochodil veľa salašov, počúval tam príbehy, až kým mu starý bača pod Podrohom v Demänovskej doline neporozprával príbeh o istej bačovej žene.

Novú hru zahrali najprv ochotníci v Mikuláši, potom v Martine a 4. októbra 1928 sa hrala v SND. Bola to nová kapitola v slovenskej dramatickej tvorbe. Veľký ohlas vzbudila hra Kráľ Svätopluk. Tá zaujala aj Masaryka a pozval si autora v lete na Bystričku, aby sa o nej osobne porozprávali.

Lenže režiséri volali aj po komédiách, a tak Stodola napísal Čaj u pána senátora aj ďalšiu komédiu Jožko Púčik a jeho kariéra, ale aj iné menej známe.

Za slovenského štátu vznikla a hrala sa zas s úspechom Marína Havranová. Po vojne si už Stodola začal uvedomovať, že sú tu mladší autori. Sťahoval sa aj zo „zdravotníckej línie“. Musel odovzdať ministerstvu zdravotníctva celú agendu Ligy proti TBC. Budovanie sanatórií z prostriedkov UNRRA tiež prevzal štát, dokonca aj to preňho najosudovejšie – sanatórium na Prednej Hore pri Muráni.

Plánoval sa venovať literatúre. V roku 1948 oslávil šesťdesiatku. S manželkou bývali vo veľkom byte na Gröslingovej ulici v Bratislave, patril im pritom celý bytový dom s dvanástimi bytmi (bol to majetok získaný z manželkinej strany) a ako lekár pracoval ešte v nemocenskej poisťovni.

Tá skutočná dráma ho však ešte len čakala.

Vo väzení

V roku 1951 cítil, že sa niečo okolo neho deje. Jeho hru stiahli zo SND a na Druhý sviatok vianočný uňho doma zazvonila Štátna bezpečnosť. Urobila domovú prehliadku a Stodolu zatkla.

Mal takmer 64 rokov, za sebou impozantnú lekársku aj umeleckú kariéru. A zrazu ho v putách a v železnej klietke viezli autom do Košíc, kde ho mali vyšetrovať. Dozvedel sa, že už nemá meno, už je len väzeň číslo 140. Vyzliekli ho donaha, dôkladne prezreli, bagančou mu kopli aj do rozkroku, či tam niečo neukrýva. „Upadol si, kamarát, medzi spodinu ľudskú, veľactený sekčný šéf a autor šestnástich divadelných hier,“ skonštatoval v knihe Smutné časy, smutný dom.

Ivan Stodola v roku 1950, krátko pred svojím zatknutím. FOTO - TASR

Väzenie bolo brutálne, trpel hladom, zimou, nesmel mať hodinky ani ceruzku, v noci nesmel mať ruky pod dekou, inak prišiel kopanec, celú noc mu svietilo do tváre silné svetlo. Za štyri mesiace vo vyšetrovačke schudol 19 kilogramov.

Nepovedali mu, z čoho je obvinený, dlhotrvajúce výsluchy sa týkali všeličoho, ale pomaly sa ukazovalo, že ho chcú obviniť zo sabotáže. Vraj pri stavbe sanatória na Prednej Hore „prelumpoval“ štyridsať miliónov korún. Vykrikovali mu, že „sabotoval päťročnicu“, bránil sa, že veď Ligu proti TBC zrušili dva roky pred päťročnicou. Tak mu vykrikovali, že nenávidí stranu, oponoval, že „aj syn, aj zať sú v strane“. Odmietal sa priznať, tak sa represie stupňovali.

Dali ho do korekcie, vlhká pivnica bez slamníka, bez deky, bez svetla, v krutej zime. Štyri dni v tme. Tam si siahol na dno síl. „Kľakol som si a modlil sa,“ píše. Návrat do obyčajnej cely bol vyslobodením.

„Aký je človek ohybný a skrotiteľný. Za krátky čas zabudneš na hrdosť, stratíš sebavedomie a vžiješ sa do situácie, že tráviš dni medzi zlodejmi, vrahmi a podobnou spodinou,“ napísal.

Po štyri a pol mesiaci vo vyšetrovačke už mohol čakať na súd. Páral perie, preberal a čistil fazuľu a hrach. Po roku sa dočkal súdu, zase ho viezli do Košíc. Obhajcovia boli vystrašení a prokurátor plný nadšenia, lebo Stodola bol jeho prvým prípadom po ukončení prokurátorského rýchlokurzu. Vyčítal mu malomeštiactvo, buržoázny nacionalizmus a zaradil ho medzi reakčné živly a vyvrheľov ľudstva. Za „sabotáž“ dostal osem rokov basy, konfiškáciu majetku, stratu občianskych práv a stotisíc korún pokuty.

Ako odsúdeného ho previezli do Ilavy medzi najťažších zločincov.

Nemocnica v Liptovskom Mikuláši dnes nesie meno Ivana Stodolu. FOTO - Pavol Kováč

Po smrti Gottwalda prišla amnestia pre zlodejov, vrahov a prostitútky. Nie pre Ivana Stodolu ani pre tisícky iných politických väzňov. Stodola sa skúsil odvolať. Medzitým sa jeho manželke vyhrážali Akciou B (násilným vysťahovaním a zabavením nehnuteľnosti), a tak sa radšej sama odsťahovala z bratislavského bytu do jednej izby v obci Borovce pri Piešťanoch. Komunisti nezabudli preniesť „vinu“ otca aj na deti a vnukov.

V júli 1953 sa konal jeho odvolací súd v Prahe. Sabotáž mu nepotvrdili. Ale našli akýsi starý paragraf z čias Rakúska-Uhorska a odsúdili ho za zločin „neverného šafárenia so spolkovým majetkom“. Trest štyri roky.

Stodola potom pracoval vo väzení ako lekár, cez deň bol v ordinácii, v noci v cele. Chodili sa k nemu liečiť všetci dozorcovia aj s rodinami, i veliteľ väznice a jeho zástupca. Dostal pritom radu, aby skúsil požiadať o predčasné prepustenie. V novembri 1953 ho prepustili, vo väzení strávil 23 mesiacov.

Tri roky sa nesmel uchádzať o žiadne miesto. Ale zároveň sa musel zamestnať. V Piešťanoch v nemocnici mu na krátky čas dali miesto vedúceho osvety, písal drobné scénky o tom, ako si treba čistiť zuby a podobne. So ženou bývali v jednej izbičke v nemocnici.

Až po rokoch sa im podarilo získať v Piešťanoch dvojizbový byt. Stodola bol už penzistom, zabudnutý, odpísaný, písal si doma svoje spomienky.

Ivan Stodola so svojou manželkou 5. marca 1948. Foto: archív TASR/L. Tarkoš

Ale prišli voľnejšie časy. Keď Stodola oslávil sedemdesiatku, jeho hry sa zase mohli hrať v divadlách. V roku 1963 sa stal zaslúžilým umelcom, vyšli mu knihy spomienok, dokonca aj tá o brutálnom väznení. Keď oslávil osemdesiatku, dočkal sa úplnej rehabilitácie a titulu národný umelec. Liptovský Mikuláš mu udelil čestné občianstvo. Dostal aj najvyššie lekárske vyznamenanie Purkyňovu medailu.

„Veľmi boľavá rana sa touto hádam ani nezaslúženou medailou zahojila,“ napísal Ivan Stodola. Jeho vnučka spomínala, že najviac si cenil to, čo sa mu podarilo urobiť v zdravotníctve, najmä v boji proti TBC, teda nie úspechy divadelné.

Koncom života však zažil aj kúsok slávy, v divadlách mu po predstaveniach jeho hier diváci dlho tlieskali, navštevovali ho novinári, bol v televízii, ľudia ho poznávali na uliciach. Ale tohto muža už sláva nemohla zaskočiť.

Keď ho raz viezli v Košiciach do divadla na predstavenie jeho hry, išli aj popred policajné riaditeľstvo, kde kedysi bol vo vyšetrovačke. Šoféra požiadal, aby trošku spomalil. „Chcel som vidieť tie holuby, ktorým som vtedy cez oblok závidel ich slobodu.“