Vynálezca bez patentov Štefan Anián Jedlík zostrojil prvý elektromotor aj dynamo, o svetskú slávu nestál

Niekdajší komunistický a dnes progresívny mýtus o tom, že veda a viera nielenže nejdú dohromady, ale sa priam vylučujú, vyvracia veľké množstvo osobností vedy a techniky, ktoré boli zároveň kňazmi či rehoľníkmi, nehovoriac o desiatkach hlboko veriacich vedcov.

Jednou z takýchto osobností, hoci všeobecne neveľmi známych, je aj Štefan Anián Jedlík, katolícky kňaz, člen benediktínskeho rádu, fyzik, vynálezca, profesor, neskôr rektor univerzity v Pešti a člen Uhorskej akadémie vied.

Narodil sa 11. januára 1800 v obci Zemné na brehu Váhu v dnešnom okrese Nové Zámky. Jeho otec sa tam na konci 18. storočia prisťahoval za prácou z Liptova, jeho matka bola miestna Maďarka.

Strednú školu absolvoval v Trnave a v Bratislave – podľa svojho otca – v Trnave, aby sa vzdelal v slovenčine, v Bratislave, aby sa naučil aj nemecky.

Po štúdiu vstúpil do benediktínskej rehole v Pannonhalme, zároveň na univerzite v Pešti študoval matematiku a fyziku. Doktorát získal ako 22-ročný a začal vyučovať fyziku na gymnáziu v Győri, neskôr, až do roku 1840 na Kráľovskej akadémii v Bratislave. Od toho roku prešiel na svoju alma mater – univerzitu v Pešti, kde nasledujúcich 38 rokov prednášal fyziku.

Od roku 1858 bol členom Uhorskej akadémie vied, v rokoch 1863 a 1864 aj rektorom univerzity v Pešti. Predtým v rokoch meruôsmych bol dekanom jej filozofickej fakulty, ktorej súčasťou boli aj prírodné a technické vedy.

Zomrel 13. decembra 1895.

Foto: Adam Rábara, Postoj

Jedlík ako kňaz a rehoľník

Popri štúdiu svetských vied rozvíjal aj duchovnú „kariéru“ – v rokoch 1820 až 1825 študoval v Pannonhalme teológiu a bol vysvätený za kňaza.

O jeho duchovnom pôsobení veľa nevieme. Hoci napĺňal základné motto rádu sv. Benedikta modli sa a pracuj, šíril vedomosti, objavoval a poznával Boha cez jeho stvorenie, do filozofických či teologických dišpút sa nepúšťal.

Veľa o ňom nie je ani v slovenských katolíckych či cirkevných periodikách. Slovenská národná knižnica nám vo svojom digitálnom archíve ponúka len jednu kvázi náboženskú zmienku. Je ňou prednáška na slávnosti na počesť Štefana Aniána Jedlíka v Komárne v roku 1956, nachádza sa v periodiku Duchovný pastier: revue pre teológiu a duchovný život vydanom v tom istom roku. Autorom prednášky bol Vojtech Szöcs, farár z Nového Baru.

Išlo však v skutočnosti o zneužitie jeho mena „pokrokovou cirkvou“, ktorá bola v plnej moci totalitného režimu.

Hoci je v prednáške aj zmienka o Kristovi, o Bohu ako najvyššom dobre, najvyššom zákonodarcovi, predsa len bolo treba duchu doby priniesť obetu, a tak je najmä o chudobe ľudu, z ktorého Štefan Anián Jedlík vzišiel, a z tejto chudoby a biedy ho vytrháva jedine technický pokrok – čo má byť vzdanie holdu Jedlíkovej technickej práci.

Obsahuje aj to, že dedinský kňaz sa nemá starať len o veci duchovné, má sa pridať aj k nadšeniu z budovania a rastu materiálneho dostatku:

„Hľa, to úžasné vypätie síl v záujme hmotného rastu a povznesenia! Slušné stravovanie, dobrá obuv a šatstvo, práčka – to všetko blaženosťou napĺňa srdce aj ľudového kňaza. Iba vtedy môžeme my kňazi odlamovať ľudu z evanjeliového bieleho chleba, keď budú splnené predpoklady pre všeobecný hmotný blahobyt,“ apeloval Szöcs.

Či už takéto texty vznikali z osobného presvedčenia „pokrokových“ kňazov, alebo z karieristických dôvodov, sú symbolom najtemnejších čias pre cirkev a veriacich u nás.

Ťažko by s takou „poctou“ súhlasil aj sám Jedlík, ak by videl, ako mnoho jeho bratov a sestier končí v komunistických pracovných táboroch, žalároch či na šibenici len pre vzývanie mena Božieho.

Fyzik a vynálezca

O jeho živote nájdeme omnoho viac zmienok v maďarských archívoch ako v tých slovenských. Užitočné pátranie vykonali na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia rodáci zo Zemného Margita Valehrachová-Matulayová a Milan Veselý. V roku 1972 Mladé letá vydali knižku Zabudnutý vynálezca, ktorá je dostupná v digitálnom archíve Slovenskej národnej knižnice.

Z osobných spomienok, denníkov či z toho, čo o ňom napísali jeho priatelia a kolegovia, vieme, že sa o prírodné javy zaujímal už od detstva. Sledoval búrky na rovinách Žitného ostrova, silu mohutného Váhu, rád potajomky liezol na kostolnú vežu v Zemnom, aby sa odtiaľ díval na šíru krajinu.

Čím bol starší, a to už na štúdiách v Trnave, začal uvažovať aj o tom, ako tieto sily prírody spútať a využiť na ľudský prospech. Na začiatku 19. storočia však elektrina bola ešte len čosi experimentálne, o čom síce ľudia majú vedomosť, no sú na počiatku jej využívania, nehovoriac o výrobe.

Jedlíkov model dynama. Zdroj: szimojedlik.eu

Profesor Škutil na trnavskom gymnáziu už študentom hovoril o tom, že učenci pátrajú po vlastnostiach elektriny a magnetizmu, formulujú základné zákony. Čerstvými objavmi boli vtedy Galvaniho či Voltov článok, nie príliš staré pokusy Benjamina Franklina a Prokopa Diviša s bleskozvodom či objav magnetického poľa okolo vodiča, ktorým prúdi elektrina.

V roku 1813 prehlásil Jedlíka otec z trnavského benediktínskeho gymnázia do Bratislavy. Takisto k benediktínom. Vedel už po maďarsky, slovensky, nastal čas na nemčinu. A rovnako ako v Trnave aj v Bratislave mu gymnázium dalo znalosť latinčiny.

Aj na bratislavskom gymnáziu našiel dobrého učiteľa fyziky – Leopolda Gátsera. Ten keď videl Jedlíkov záujem o vedy, púšťal ho do svojho kabinetu a často ho nechal samého, aby mohol experimentovať.

Fyzika ho tak uchvátila, že sa rozhodol splniť dva ciele naraz – stať sa kňazom aj vedcom. Benediktíni vtedy v tomto smere ponúkali najlepšie vzdelanie v Uhorsku, po skončení gymnázia sa teda rozhodol vstúpiť do kláštora v Pannonhalme. Po ročnom noviciáte odišiel do Győru na štúdium filozofie, ktoré vtedy zahŕňalo aj prírodné vedy.

Po ďalších troch rokoch štúdia sa na gymnáziu v Győri stal učiteľom. S ročnou učiteľskou praxou sa vrátil do Pannonhalmy, aby svoje štúdium zakončil troma rokmi teológie.

No ani počas tohto obdobia od fyziky neupustil. Popri teológii si od predstavených úspešne „vyloboval“ tri hodiny denne, aby mohol pokračovať v pokusoch, s ktorými začal ešte na gymnáziu v Győri. Zaujímavosťou je, že v časoch, keď v tomto meste učil Jedlík, študoval tam aj mladý Ľudovít Štúr.

V archívoch sa zachoval Jedlíkov rukopis, v ktorom uvádza, čím všetkým dokázal za jeden rok vybaviť miestny fyzikálny kabinet. Všetky nákupy ho stáli spolu takmer 600 zlatých, čo bola na to obdobie ohromná suma (podľa historických záznamov napríklad murársky majster dokázal zarobiť približne 30 zlatých mesačne, plat bežného úradníka bol nižší). Jedlík však nešpecifikuje, kde túto sumu zohnal, pravdepodobne išlo o majetného sponzora, profesorský plat by mu na to zaiste nestačil.

Samotný súpis dokazuje jeho povahu experimentátora – prístroje na pokusy v mechanike, optike, elektrostatike, galvanické články, elektromagnety. Veľká časť investície – až 270 zlatých – išla do rôznych chemických látok, ktoré takisto využíval na pokusy.

Pokusy nerobil sám zavretý v kabinete, boli súčasťou výuky a iste inšpirovali aspoň niektorých z jeho študentov, aby sa tiež vydali týmto smerom.

Pokusy, samozrejme, nerobil sám zavretý v kabinete, boli súčasťou výuky a iste inšpirovali aspoň niektorých z jeho študentov, aby sa tiež vydali týmto smerom.

Prejavil tak nielen znalosť vednej disciplíny, ale aj pedagogické nadanie, schopnosť zaujať žiakov a študentov praktickými ukážkami, aby tak lepšie poňali teoretické poznatky.

Prvý elektromotor na svete

V archívoch sa zachoval jeden z jeho zošitov s názvom Ordo experimentorum (Poradie pokusov), kde na 58 husto popísaných stranách do najmenších detailov opisuje až 292 rôznych experimentov s presným dátumom ich vykonania.

Prístroje a pokusy, ktoré robil, vychádzali z vtedy najnovších vedeckých objavov, ktoré Jedlík pozorne sledoval. Zvlášť ho zaujal jeden, ktorý urobil francúzsky matematik a fyzik André Marie Ampér. Ten zaviedol do dvoch drôtov opačný elektrický prúd, drôty sa vychýlili, z čoho vyvodil, že v magnetickom poli vodiča pod prúdom pôsobí mechanická sila.

Jedlíkov model elektromotora. Zdroj: encyklopediapoznania.sk

A práve tá sa stala predmetom ďalšieho Jedlíkovho skúmania v snahe vyrobiť s jej pomocou elektrinu. S elektrinou a magnetizmom už pred Ampérom experimentoval dánsky fyzik Hans Christian Ørsted – ten pozoroval vychýlenie magnetu v blízkosti drôtu, ktorým prechádzala elektrina.

Kým títo dvaja fyzici len pozorovali vychyľovanie magnetov, hľadali sily, ktoré to spôsobujú a formulovali základné zákonitosti tohto javu, Jedlík sa rozhodol uviesť ich do praktického života. Zostavil motor, ktorý sa využitím elektromagnetizmu točil.

Kým Ampér a Ørsted len pozorovali vychyľovanie magnetov, hľadali sily, ktoré to spôsobujú a formulovali základné zákonitosti tohto javu, Jedlík sa rozhodol uviesť ich do praktického života. Zostavil motor, ktorý sa využitím elektromagnetizmu začal točiť.

Začal obyčajným dreveným podkladom, ktorý obkrútil medeným drôtom, z ktorého trčal klinec a na jeho hrote položená magnetka. Drôt napojil na galvanický článok a po niekoľkých pokusoch sa celá magnetka otočila.

Potom sa drobnú magnetku rozhodol zameniť za elektromagnet. V roku 1829 podobným spôsobom nastavil dva elektromagnety. Pustil prúd a „motorček“, ako ho nazval, sa nesmelo začal otáčať. Čím silnejší prúd púšťal, tým rýchlejšie sa točil. Točiť sa ho nechal celú hodinu, ktorú medzitým musel ísť odučiť. Keď sa vrátil, motorček sa stále krútil.

Vytiahol teda svoj zošit pokusov a k číslu 290 napísal: „Una drata electro-magnetica circa aliam paritere elektromagneticam motum rotatorium continuum potest.“ (Jeden elektromagnet sa dokáže ustavične krútiť okolo rovnakého druhého elektromagnetu.)

Svoj vynález ďalej vylepšoval, nepublikoval však o ňom nič ani v Uhorsku, ani v zahraničných vedeckých magazínoch. Nedal si ho ani patentovať. Poznali ho len jeho študenti a známi v Győri. Oficiálne je tak vynálezcom elektromotora Angličan William Ritchie s patentom z roku 1833.

Pôvodný Jedlíkov elektromotor sa nezachoval, vylepšený model z roku 1830 sa však nachádza v zbierkach Technického múzea v Budapešti.

Elektromotor pripojil na podstavu s kolieskami, ktoré sa mohli pohybovať po koľajniciach. Dokázal tak možnosť premeny elektriny na pohyb a skonštruoval malú elektrickú „lokomotívu“. Foto: encyklopediapoznania.sk

S dynamom predbehol von Siemensa

Takto obišiel Jedlík aj s ďalšími svojimi nápadmi. V budapeštianskom múzeu je aj jeho jednopólové dynamo. Prvý prototyp predviedol svojim študentom na peštianskej univerzite na jeseň 1859, do oficiálnych záznamov sa však dostalo až v roku 1861 pri súpise inventára školy.

Rok 1859 je však pomerne spoľahlivo dokázateľný, rovnako ako Jedlíkovo autorstvo dynama. Všetky kovoobrábačské práce, ktoré na výrobu súčiastok potreboval, totiž platil z vlastných peňazí a účty dôkladne archivoval.

Vlastný elektromotor si niekoľko rokov po tom, ako ho Jedlík skonštruoval, nechal patentovať Angličan William Ritchie, a vynález dynama si zas do vedeckej histórie nechal oficiálne zapísať Nemec Werner von Siemens.

Ani dynamo si však patentovať nedal. A tak je pre svet oficiálnym vynálezcom dynama nemecký fyzik Werner von Siemens, ktorý si ho nezávisle od Jedlíkovej práce dal patentovať v roku 1866, neskôr ho začal vyrábať vo veľkom a postavil tak základy firmy, ktorá už v nadnárodnej podobe funguje dodnes.

Jediným patentovaným Jedlíkovým vynálezom bol stroj na výrobu sódovej vody. Ten vytvoril ešte v roku 1828, v ďalších rokoch otvoril – najprv v Győri, potom aj v Bratislave – komerčnú sódovkáreň.

Hoci nevymyslel, no zdokonalil spôsob vytvárania optických mriežok, významné sú aj jeho pokusy a objavy v akustike a optike. Vytvoril aj takzvaný magnetický čap, ktorý je základnou súčiastkou pohonu elektrických lokomotív.

Celkovo sa mu pripisuje až 76 rôznych vynálezov či významných inovácií existujúcich prístrojov, dominantne z oblasti elektrotechniky. Okrem iných medzi ne patrí napríklad aj dojaci stroj.

V časoch, keď už pôsobil ako profesor fyziky na univerzite v Pešti, medzi fyzikmi stále panovalo presvedčenie o nedeliteľnosti atómu (čo je aj význam tohto slova v gréčtine). Jedlík sa prikláňal k vtedy menšinovému názoru, že aj najmenšia vtedy známa zložka hmoty môže byť rozštiepená a môže priniesť dovtedy nevídané množstvo energie.

Súsošie Štefana Jedlíka a jeho bratranca a významného uhorského básnika Gergelyho Czuczora v Győri. Foto: wikimedia.org

Hoci ho môžu pôvodom za svojho považovať Slováci aj Maďari, u našich južných susedov sa teší výrazne väčšej pozornosti aj všeobecnému povedomiu. Omnoho rozsiahlejšie informácie poskytuje na webovej stránke aj jeho rodná obec Zemné v maďarčine ako v slovenčine.

Veľa jeho vynálezov ostalo na pôde peštianskej univerzity ako učebné pomôcky a ani z jeho pamätí nebadať, že by banoval, že sa nimi viac nepreslávil či nezbohatol. Ako fyzik a kňaz zároveň zostal nenápadným príkladom spojenia vedy a viery, keď spoznávaním zákonov prírody odhaľoval Boha v jeho stvorení.