Izraelské nálety v Sýrii Námorníctvo v troskách, zničené chemické zbrane

Asi päťsto náletmi Izrael minulý a tento týždeň zničil veľkú časť kapacít bývalej sýrskej armády – všetky stíhačky MiG-29, sýrske námorníctvo v Tartuse, ktoré stratilo prinajmenšom šesť zo svojich desiatich raketových člnov triedy Osa, aj inštalácie na vývoj a výrobu chemických zbraní.

Okrem toho izraelská armáda obsadila „nárazníkovú zónu“ na hraniciach s Golanskými výšinami na území misie UNDOF, kde boli od roku 1974 rozmiestnené jednotky OSN, a na hore Hermon.

Džabal aš-Šajch, ako sa Hermon po arabsky nazýva, je s výškou 2814 metrov nad morom nielen najvyšším vrchom Sýrie, ale so svojou pozíciou medzi Golanskými výšinami, Sýriou a Libanonom aj strategicky výnimočne dôležitým. Od Damasku ho delí len 40 kilometrov a Izraelu navyše dlho prekážalo, že stál v ceste izraelským radarom a v jeho tieni mohli iránske rakety prilietať nespozorovane.

Aj keď pre takýto preventívny úder možno vzhľadom na neistú budúcnosť Sýrie nájsť isté pochopenie – asi nikto nechce, aby sa HTŠ alebo iná islamistická skupina zmocnila chemických zbraní –, problémom zostáva, že Izrael na svoje konanie nemá mandát OSN a na rozdiel od vojen proti Hamasu a Hizballáhu ani nereaguje na žiaden konkrétny útok sýrskej strany.

Izrael a Sýria sa od sýrskeho útoku v roku 1948 síce formálne nachádzajú v stave vojny, nálety sú však porušením prímeria z roku 1973 a dohody o vzájomnom stiahnutí síl z územia misie UNDOF z nasledujúceho roku.

Prístav Latakia po izraelskom nálete. Foto: TASR via AP Photo/Omar Albam

Golany navždy izraelské?

Územie Golanských výšin Izrael dobyl počas šesťdňovej vojny v roku 1967, pričom pôvodne ho – podobne ako egyptský Sinaj – bol ochotný Sýrii vrátiť, ak by arabské štáty podpísali mierovú zmluvu a uznali existenciu štátu Izrael.

Arabská strana však svojou rezolúciou „troch nie“ v Chartúme rokovania s Izraelom vtedy odmietla a pokúsila sa Golany znovu dobyť (alebo zo svojej perspektívy oslobodiť) v jomkipurskej vojne v roku 1973. Tento pokus však neuspel a v decembri 1981 Izrael Golanské výšiny de facto anektoval.

Napriek tomu v 90. aj nultých rokoch došlo k nepriamym rokovaniam medzi Jeruzalemom a Damaskom. Princíp bol jednoduchý – Izrael vráti Golany Sýrii, zatiaľ čo tá uzná jeho existenciu, podpíše mierovú zmluvu a pretne svoje väzby na iránsku „os odporu“, teda aj teroristické organizácie ako Hizballáh a Hamas.

Problémom však bolo, že sa obe strany najprv museli dohodnúť na tom, ktoré územie Golany vlastne zahŕňajú, keďže Sýria si spočiatku nárokovala aj tri malé časti Izraela, ktoré počas vojny o izraelskú nezávislosť v roku 1949 obsadili sýrske vojská a ktoré boli následne demilitarizované.

Asi najbližšie sa obe strany podľa pozorovateľov dostali k dohode v rokoch 2008 až 2011. Sýria sa vzdala najextrémnejších požiadaviek ako prístupu k najväčšiemu izraelskému sladkovodnému jazeru Tiberias, Izrael zas pristúpil na úplné stiahnutie z Golanských výšin.

Mapa Golanských výšin (vyznačené tmavomodrou). Svetlomodrou je vyznačené územie obsadené v decembri 2024. Zdroj: Wikimedia

„Zatiaľ čo Sýria aj Izrael si ponechávajú svoje možnosti otvorené a nemusia dosiahnuť konečnú mierovú dohodu, obe uznávajú strategický záujem o mier. Vrátenie Golanov Sýrii bude režimom Bašára Asada vykresľované ako historický úspech, ktorý nedokázal dosiahnuť ani jeho otec. Režim takisto získa dlhodobú bezpečnosť, pretože každý arabský režim, ktorý podpíše mierovú zmluvu s Izraelom, okamžite dostane dlhodobú poistku od USA a medzinárodného spoločenstva. Sýria získa aj dôležité ekonomické výhody prostredníctvom vstupu do Svetovej obchodnej organizácie a nárastu medzinárodných a arabských priamych zahraničných investícií,“ opisoval výhody plánovanej dohody v roku 2008 odborník na Blízky východ Paul Salem.

„Pokiaľ ide o Izrael, väčšina izraelskej politickej a bezpečnostnej elity už dlho uznáva hodnotu mierovej zmluvy so Sýriou. Je to o to cennejšie, že Izrael čelí rastúcej hrozbe zo strany Iránu, Hizballáhu a Hamasu. Väčšina Izraelčanov sa však s okupáciou Golanov uspokojila a každý izraelský premiér bude stáť pred politickou výzvou predať mierovú zmluvu so Sýriou izraelskému ľudu,“ myslel si Salem optimisticky.

No rokovania napokon neuspeli. Dôvodom bol aj začiatok arabskej jari a krvavé represie protestov zo strany damaského režimu, ktoré ukončili zapojenie USA ako mediátora.

Navyše ohrozená pozícia Asada podporila tú časť izraelských kritikov, ktorí sa obávali zmeny režimu v Sýrii a prevzatia moci ešte radikálnejšou skupinou, ktorá by hypotetickú mierovú zmluvu mohla vypovedať.

Krátkodobé zisky, dlhodobé problémy

Asada v Jeruzaleme a Tel Avive rozhodne nikto nemiloval, ale na rozdiel od iných skupín bol pre Izraelčanov predvídateľný, a preto menej nebezpečný.

Jeho pád je pre Izrael sladkokyslým úspechom. Na jednej strane preťal iránsku „os odporu“ (muqawamah), ktorá siahala od Teheránu cez Bagdad a Damask až po libanonský Hizballáh. Bez Sýrie bude iránska podpora Hizballáhu zložitejšia a izraelské víťazstvo proti militantom v Libanone trvácnejšie. Na druhej strane však bol Asad ochotný obetovať aj časť iránskych záujmov, a tak potlačil pôsobenie hnutia Hamas v Sýrii a priamej konfrontácii s Izraelom sa vyhýbal.

Z čisto vojenského hľadiska sa Izraelu podarilo využiť chvíľu sýrskej slabosti. Novému sýrskemu režimu bude trvať roky, ak nie desaťročia, kým dokáže obnoviť schopnosti, ktoré sýrska armáda, letectvo a námorníctvo v priebehu niekoľkých dní stratili.

Ale napriek tomu je otázne, či Izrael má dôvod oslavovať. Jednak je jeho konanie z pohľadu medzinárodného práva veľmi pochybné a s najväčšou pravdepodobnosťou nelegálne – na legalitu preemptívneho úderu by bolo potrebné, aby sa podobne ako v roku 1967 črtal bezprostredný útok. Navyše hrozí, že Jeruzalem za dočasné úspechy ešte zaplatí vysokú cenu.

Izraelské nálety a postup za demarkačnú líniu z roku 1974 totiž znamenajú, že nový sýrsky režim, nech už bude akýkoľvek, bude mať dobrú zámienku na novú vojnu s Izraelom, a to nielen na vytlačenie Izraela z novozabratých území, ale aj z Golanských výšin, ktoré každý štát okrem USA považuje naďalej (aspoň pro forma) ako časť Sýrie, a to aj také vehementne proizraelské štáty ako Nemecko, Česko, Rakúsko a Maďarsko.

Že by sa čosi také Sýrii pošťastilo, je síce málo pravdepodobné, ale aj neúspešný pokus by znamenal ďalšiu zbytočnú vojnu v regióne.

Navyše izraelsko-sýrska konfrontácia posilňuje riziko, že moc a vplyv si v Damasku zaistia protiizraelskí jastrabi, ktorí môžu Izraelčanom aj Západu ešte spôsobiť značné hlavybolenie. Pritom sa práve teraz núkala príležitosť využiť dobré vzťahy medzi militantmi zo sýrskej HTŠ a Tureckom a Sýriu vylomiť z iránskej sféry vplyvu. Ak však nový režim v Damasku bude čeliť pocitu, že Izrael je preň existenčné ohrozenie, môže prekonať svoje antipatie voči šiitom v Teheráne v prospech spoločného postupu proti Izraelu.

Aj z tohto dôvodu je preto výsostne žiaduce, aby kontrolu nad zónou UNDOF čo najskôr opäť prevzali jednotky OSN.