Hľadanie francúzskeho premiéra Môže ním byť ľavičiar Cazeneuve aj pravičiar Lecornu. Macron čelí tlaku na odstúpenie

Ešte donedávna bolo Francúzsko aj vďaka svojmu poloprezidentskému systému známe stabilitou vlád. Takmer každý prezident od druhej svetovej vojny mal v parlamente väčšinu a mohol tak bez problémov vymenovať svoju vládu, ktorá nečelila odvolávaniu.

Od júlových parlamentných volieb však nastala dosiaľ nepredstaviteľná situácia. V parlamente nielenže nemá väčšinu prezident, ale nemá ju nikto a kreslá sú rozdelené medzi tri hlavné bloky, ktoré odmietajú spolupracovať. Francúzsko tak nedokáže prijať ani rozpočet na rok 2025.

Nič nepodčiarkuje nevídanosť tejto situácie a jej dosahov viac ako porovnanie so susedným Talianskom. To bolo v minulosti symbolom nestability a neustálej zmeny vlád. Okrem toho bolo vnímané aj ako „nezodpovedný hospodár“ s jednými z najvyšších deficitov v Európskej únii. 

Po nástupe Giorgie Meloniovej však ekonomicky rastie a snaží sa znížiť deficit. Za posledný týždeň sa úroky na talianske dlhopisy, ktoré boli dlhodobo jedny z najvyšších v EÚ, takmer vyrovnali tým francúzskym.

Čo sa teda deje na francúzskej politickej scéne a ako môže byť súčasná situácia vyriešená?

Barnier nemal bez väčšiny šancu na úspech

Michelovi Barnierovi, ktorý je najkratšie slúžiacim premiérom v histórii Francúzska, bola vyslovená nedôvera na začiatku decembra. Stalo sa tak prvýkrát od roku 1962 a vo funkcii sa udržal iba 90 dní.

Tohto konzervatívneho politika Macron vybral preto, lebo dokázal zabezpečiť podporu 40 – 50 poslancov konzervatívnych Republikánov, ktorí sa tak pridali k Macronovým poslancom. Ani to však nezabezpečilo väčšinu v parlamente a vláde tak v ktoromkoľvek momente hrozilo vyslovenie nedôvery.

A to prišlo pri schvaľovaní rozpočtu. Barnier pri nástupe uviedol ako svoju prioritu znížiť katastrofálny francúzsky deficit, ktorý by mal v roku 2024 dosiahnuť až 6 percent. To si však vyžaduje drastické škrty, pre ktoré neexistuje vo francúzskom parlamente väčšina.

Barnier sa rozhodol zariskovať využitím paragrafu ústavy 49.3, ktorý mu dáva právomoc schváliť zákon aj bez súhlasu parlamentu. Poslanci však následne môžu podať návrh na vyslovenie nedôvery, ktorý v prípade úspechu nielenže položí vládu, ale zabráni aj schváleniu rozpočtu.

V posledných dňoch pred svojím pádom sa Barnier snažil spraviť ústupky Národnému združeniu Marine Le Penovej či socialistom, obe zoskupenia však mali požiadavky, ktoré nedokázal prijať. Keď teda ohlásili, že budú hlasovať za vyjadrenie nedôvery, jeho osud bol spečatený.

Nová francúzska vládaKonzervatívni republikáni získali silné rezorty, no ich úspech závisí aj od Le Penovej

Ján Cipár 

Macron hľadá budúceho premiéra

Macron teraz musí znovu začať s výberom nového premiéra v situácii, keď je francúzsky parlament ešte viac fragmentovaný a vládne všeobecná nedôvera.

Krehká dohoda medzi ním a Republikánmi sa rozsypala a tí už vyhlásili, že pokiaľ nevymenuje premiéra znovu z ich radov, do novej vlády nevstúpia. Sú však ochotní zvážiť podporu vo forme nevyjadrenia nedôvery, pokiaľ žiadnym ministrom nebude radikálne ľavicový politik.

Kľúčovým faktorom, ktorý rozhodne o podobe budúcej vlády, bude pozícia socialistov. Tí sú súčasťou ľavicového bloku spolu s radikálne ľavicovým Nepoddajným Francúzskom, so zelenými a s komunistami a až doteraz tento blok žiadal vymenovanie jednoznačne ľavicového premiéra a svoju vládu. Po Barnierovom páde však socialisti začali ukazovať vôľu rokovať s Macronom.

Za tento postoj si vyslúžili všeobecné odsúdenie zo strany ľavice a Jean-Luc Mélenchon ich už začína vytláčať z ľavicového bloku a označovať za zradcov. Pokiaľ tomuto tlaku odolajú a rozhodnú sa vstúpiť do vlády alebo ju aspoň podporiť, dočasná stabilita na prijatie rozpočtu a základné fungovanie je možná.

Najpravdepodobnejší scenár je teda veľká koalícia podľa vzoru Nemecka, ktorá by siahala od Republikánov cez Macronových poslancov až po socialistov. Nešlo by o koalíciu v tradičnom zmysle, ale skôr o dohodu, že vláde na vopred určené obdobie nebude vyjadrená nedôvera.

V tomto prípade by však Macron musel vymenovať za premiéra ľavicového politika, ktorý je zároveň tvrdší v otázke migrácie, aby si nepohneval Republikánov.

V médiách sa objavuje veľké množstvo mien a zatiaľ neexistuje jednoznačný favorit. Jednou z možností, ktorá sa spomínala už v septembri, je bývalý socialistický premiér a minister vnútra Bernard Cazeneuve.

Na stole je stále aj možnosť, že Macron vymenuje ešte pravicovejšieho premiéra, ako bol Barnier, napríklad súčasného ministra obrany Sébastiena Lecornua, a zároveň ponechá silného pravičiara a odporcu imigrácie Bruna Retailleaua na pozícii ministra vnútra. 

V tomto prípade by dúfal, že Marine Le Penová a jej strana by si politicky nemohli dovoliť vyjadriť nedôveru. Išlo by však o veľký risk.

Prostriedky europarlamentu nezneužívala len onaMarine Le Penovej hrozí zákaz prezidentskej kandidatúry v roku 2027

Ján Cipár 

Všetci už čakajú na voľby, Macron je pod tlakom odstúpiť

Všetci aktéri však zároveň chápu, že akékoľvek riešenie sa nájde, bude iba dočasné. V parlamente, kde nemá nikto väčšinu, sa nedá dlhodobo fungovať.

Prezident má právomoc rozpustiť parlament iba raz ročne, a keďže Macron tak urobil v júni, musí čakať do leta 2025.

Akýkoľvek pakt vládnutia sa teraz vytvorí, bude mať trvácnosť najviac pol roka. Všetky strany už totiž rátajú s novými parlamentnými voľbami a začínajú sa na ne pripravovať.

Národné združenie Marine Le Penovej a Nepoddajné Francúzsko Jeana-Luca Mélenchona, teda dve najväčšie strany, zároveň ani nemajú záujem dohodnúť sa, keďže za jediné skutočne dôležité považujú prezidentské voľby. Obe zoskupenia vyvíjajú na Macrona silný tlak, aby odstúpil. A ten nemusí byť márny.

Macron má totiž vládnuť až do roku 2027. Pokiaľ však bude každý rok vyhlasovať predčasné voľby a vlády nebudú mať väčšinu, bude to iba trápenie. V takom prípade by zároveň nedokázal zabezpečiť jednu zo svojich kľúčových úloh, a to riadny chod ústavných inštitúcií.

Postupne na neho rastie aj verejný tlak. Podľa prieskumov si totiž už vyše 60 percent Francúzov želá, aby odstúpil.

Francúzsko tak čakajú v nasledujúcich mesiacoch neisté časy, ktoré výrazne oslabujú jeho pozíciu aj na medzinárodnom a európskom poli. Nič to nedokazuje viac ako fakt, že obchodná dohoda Mercosur medzi EÚ a latinskoamerickými štátmi bola napriek silnému francúzskemu odporu minulý týždeň schválená.