Ďalšie zaostávanie Európy Trump chystá energetickú ofenzívu, EÚ si nevie sama vyrobiť ani solárne panely

V ostatných dňoch a týždňoch pribudlo viacero správ, ktoré naznačujú, akým smerom sa bude uberať energetika v najbližšom období, aké výzvy ju čakajú a kto môže byť tým rozhodujúcim hráčom.

Dôležité sú aj pre Slovensko. Hoci sme príliš malá krajina na to, aby sme rozhodovali za globálnym stolom, a máme pomerne výhodný energetický mix, rozhodnutia, ktoré padnú inde, sa dotknú aj našich každodenných životov.

A zdá sa, že tento boj sa bude odohrávať významným spôsobom aj na poli fosílnych palív.

Poďme hneď od najčerstvejších správ.

Ministrom energetiky bude priekopník frakovania

Výmena na poste amerického prezidenta, ktorá nastane v januári, prináša aj zmenu administratívy. Republikáni slávia celoplošný úspech. Donald Trump sa stal prezidentom, republikáni majú väčšinu v Senáte a napokon aj v Snemovni reprezentantov.

Je teda očakávateľné, že USA ako najdôležitejší globálny aktér budú v najbližších rokoch presadzovať politiku tejto strany bez zásadnejších prekážok, ktoré by prezidentovi mohli klásť demokrati v americkom Kongrese.

Trumpovým ministrom energetiky sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane istý Chris Wright. Bežnému našincovi toto meno asi veľa nehovorí a mimo energetického biznisu nebolo doteraz nijako vo všeobecnom povedomí.

Ide však o človeka, ktorý v USA na začiatku milénia prakticky rozbehol ťažbu zemného plynu takzvaným frakovaním. To je aktuálne jeden z najúčinnejších spôsobov ťažby, ktorý využíva zdroje tejto suroviny skryté v bridlicovej hornine.

Len trocha teórie. Takzvaný bridlicový plyn tvoria malé bublinky plynu uzavreté v pevnej hornine. Hoci geológovia o tomto plyne vedia už dlho, ťažiari až do prelomu tisícročia nemali dostatočne účinnú technológiu na to, ako plyn z bridlice dostať.

Napokon prišli na to, že hĺbkovými vrtmi a napúšťaním zmesi vody, piesku a chemických látok pod vysokým tlakom dokážu bridlicu takpovediac rozbiť a plyn z nej uvoľniť v takých množstvách, ktoré už sú ekonomicky zaujímavé, teda hodnota získanej suroviny dostatočne prevyšuje náklady na ťažbu a prináša aj zaujímavý zisk.

Táto metóda však má aj svoje kontroverzie. Rozbíjanie bridlice sa deje de facto drobnými zemetraseniami, čo môže mať za následok významné zmeny aj na povrchu, ktoré môžu ohroziť ľudí žijúcich v blízkosti miesta ťažby. Takisto sa do spodných vôd môžu dostávať chemické látky a uvoľnený plyn, čo kontaminuje pitnú vodu.

A hoci má Európa väčšie zmapované zásoby bridlicového plynu ako USA, práve v Spojených štátoch sa tento spôsob ťažby výrazne rozšíril, pričom niektoré európske krajiny tento spôsob ťažby explicitne zákonmi zakazujú.

Bridlicový plynEurópa ho má viac ako USA, ale bojí sa ekologického rizika

Erik Potocký

Dôvody sú v zásade dva. Po prvé, vyššia hustota ľudí v Európe znamená vyššie potenciálne riziko pre obyvateľstvo v prípade spomenutých negatívnych vplyvov. Po druhé, ťažobné práva v USA patria majiteľovi pozemku, v Európe je vlastníctvo nerastných surovín v rukách štátu. Pre ťažiarov je tak jednoduchšie motivovať vlastníkov pozemkov v USA zaujímavými sumami za predaj ťažobných práv. Ak by sa aj nejaký európsky štát rozhodol tento spôsob povoliť musel by v zásade pristúpiť k rozsiahlemu vyvlastneniu, čo by spolu s ekologickými hrozbami ešte viac zvýšilo odpor verejnosti.

A práve Chris Wright bol jedným z prvých, kto sa prakticky chopil technológie frakovania. Ešte v roku 1992 založil firmu Pinnacle Technologies, ktorá sa neskôr podieľala na rozbehnutí ťažby bridlicového plynu vo veľkom. Neskôr sa stal šéfom firmy Stroud Energy, jednej z prvých spoločností, ktorá bridlicový plyn ťažila.

Samozrejme, neskôr sa pridali ďalší veľkí hráči a tradiční obri ťažobného priemyslu, Chris Wright však v biznise zostal a v roku 2010 založil spoločnosť Liberty Energy, ktorá sa zameriava na vývoj technológií, ktoré sa využívajú aj pri ťažbe metódou frakovania.

Ako uvádza agentúra AP, Wright je dobre známou postavou v prostredí fosílneho biznisu v USA a spokojnosť s jeho nomináciou vyjadrilo viacero významných hráčov. Napríklad Harrold Hamm, výkonný riaditeľ Continental Resources z Oklahomy, ktorá ťaží bridlicový plyn a ropu. Ale aj významní lobisti – Thomas Pyle, prezident Americkej energetickej aliancie, či Mike Sommers, prezident American Petroleum Institute.

Hoci AP píše, že Wrightova nominácia zvráti politiku Bidenovej administratívy, pre ktorú je „boj proti klimatickým zmenám najvyššou prioritou“, a cituje environmentalistické skupiny, ktoré označujú Wrighta za „šampióna špinavých fosílnych palív“ a jeho nomináciu za „katastrofálnu chybu“, Biden napriek predvolebným sľubom z roku 2020 nič zásadné s frakovaním neurobil.

Dokonca jeden zo svojich sľubov vtedy korigoval, keď ho jeho volebný štáb upozornil, že jedno z najväčších využívaných ložísk je v Pennsylvánii, čo je jeden z kľúčových swingstates, a zákazom frakovania by ohrozil prácu priveľkého množstva ľudí, ktorí by sa následne mohli rozhodnúť pre voľbu Trumpa (hovoríme o voľbách 2020).

Ani z celkovej produkcie fosílnych palív v USA za posledné roky nevyplýva, že by Bidenova administratíva reálne obmedzovala ich ťažbu, skôr išlo o politické sľuby v snahe mobilizovať radikálnejšie spektrum ľavicového voličstva.

Dokazujú to nasledujúce grafy Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA).

Zdroj: IEA.org

Ďalšia podpora ťažby plynu či ropy a sľubované zrušenie Bidenovho zákazu exportu plynu znamená jediné. Na globálnom trhu pribudne suroviny. Ak k tomu prirátame rozhodnutie Saudskej Arábie zvýšiť produkciu, znamená to v konečnom dôsledku, že ceny ropy budú klesať.

Pridajme k tomu ešte jeden globálny aspekt – hospodársku recesiu v Číne, ktorú síce vláda v Pekingu vehementne popiera, no skutočnosť odhaľuje medzinárodný obchod, ktorý ráta tovar, nie ideológiu. V Číne teda klesá dopyt po rope.

Ďalším globálnym následkom toho, že svetový trh zaplaví americký plyn a ropa, môže byť to, že klesnú príjmy Ruska z exportu týchto surovín. Rusi už dnes idú na cenovú hranu, pretože odberatelia vedia, že Moskva chce predávať za akúkoľvek cenu, aby mala z čoho financovať svoju vojnu proti Ukrajine.

Ak bude cena ďalej klesať, bude klesať aj ochota odberateľských krajín platiť Rusom za ropu viac, ako je nevyhnutné.

Ak chce Donald Trump svojimi nomináciami okrem iného obnoviť americkú globálnu energetickú dominanciu, môže to na konci znamenať aj vyhladovanie ruského vojnového rozpočtu. Nie je to síce ukončenie vojny „do 24 hodín“, z dlhodobého hľadiska to však znamená, že Rusko bude mať menej zdrojov na ďalšie zbrojenie.

Európa zaostáva čoraz viac

Európska únia počas vyvrcholenia amerických prezidentských volieb riešila vypočúvanie budúcich komisárov v Európskom parlamente.

A kým Trump chystá energetickú ofenzívu, v EÚ sa komisárom pre energetiku stane Dán Dan Jørgensen, ktorý síce napokon zľavil zo svojho odporu k jadrovej energii a označil ju za pilier energetického prechodu, jeho postoj k fosílnym palivám zostal naďalej odmietavý.

To však nie je koniec príbehu. Výkonnou viceprezidentkou komisie sa má stať španielska nominantka Teresa Ribera. Tá je známa nielen odporom voči fosílnym palivám, ale aj voči jadrovej energii. A hoci verbálne potvrdila právo jednotlivých krajín na vlastný energetický mix, zo svojej pozície môže budovanie nových jadrových zdrojov veľmi účinne sabotovať.

Už dnes je stavba jadrovej elektrárne proces, ktorý je náročnejší administratívne ako technologicky. Množstvá povolení, konaní, skúšok zaberajú roky a predlžujú a predražujú výstavbu jadrových blokov.

Už dnes je stavba jadrovej elektrárne proces, ktorý je náročnejší administratívne ako technologicky. Množstvá povolení, konaní, skúšok zaberajú roky a predlžujú a predražujú výstavbu jadrových blokov.

Samozrejme, je nevyhnutné, aby tieto elektrárne vzhľadom na potenciálne nebezpečenstvo spĺňal tie najprísnejšie kritériá. Ak však bude na takmer najvyššej úradníckej pozícii v Európskej komisii sedieť osoba s hlbokým odporom voči jadrovej energie, nemožno očakávať, že dôjde k akémukoľvek zjednodušeniu procesov, ktoré nie sú z hľadiska bezpečnosti dôležité. Skôr možno očakávať opak.

EÚ tak bude pravdepodobne ďalej pokračovať vo svojej regulačnej obsesii a oberať sa o posledné šance konkurovať v nasledujúcich desaťročiach USA, ale aj Číne.

Hoci aj Spojené štáty zvyšujú administratívnu záťaž, z času na čas sa objaví snaha regulácie osekať a niekedy sa to dokonca aj zrealizuje. Navyše, jednotlivé štáty majú vlastné pravidlá, ktoré nie sú priamo závislé od federálnych rozhodnutí. V samotných Spojených štátoch tak prebieha tvrdý konkurenčný boj, lákanie investícií, technologické preteky, ktoré napokon prospievajú celej krajine.

Napodiv, niečo podobné sa deje dokonca aj v Číne. Hoci z rozhodnutia ústredného výboru, aj tam jednotlivé provincie medzi sebou môžu súťažiť ekonomicky aj technologicky. Peking de facto robí z jednotlivých provincií pokusné laboratóriá, čo je však dôležité, tie úspešné projekty potom dokáže využiť a aplikovať ich aj v globálnom súboji.

Takmer všetko z Číny

Dokladom toho, ako Európska únia zaspala technologický vývoj, či už pre ťažkopádnosť rozhodovania alebo preto, že jej firmy musia čeliť ohromnému množstvu byrokracie, je príbeh solárnej energie.

Októbrová správa Medzinárodnej energetickej agentúry o globálnych trendoch v obchode s energetickými technológiami.

Štáty Európskej únie sú aktuálnej najväčšími dovozcami fotovoltaiky na svete. A podľa IEA sa na tom nemá nič zmeniť ani v najbližších rokoch.

Krajiny EÚ podľa správy disponujú výrobnou kapacitou na fotovoltaické panely v objeme 7 GWp a vlastnou výrobou pokrývajú iba 15 percent dopytu. Zvyšok, teda 85 percent, pokrýva dovoz, ktorý takmer v celom objeme prichádza z Číny.

Zdroj: eurostat.eu

Podiel EÚ na globálnej produkcii fotovoltaiky tak dosahuje zhruba len jedno percento.

Európski výrobcovia síce upozorňujú, že čínska výhoda spočíva aj v masívnych vládnych dotáciách a dumpingových praktikách, čo by mohlo viesť k podobnému procesu, aký predchádzal zavedeniu ciel na elektroautá vyrábané v Číne, zaostávanie Európy je však holým faktom.

Faktom je, že Čína do veľkej miery ovládla zdroje surovín potrebných na výrobu (nielen) solárnej technológie zväčša v krajinách tretieho sveta, ale aj to, že investovala nemalé zdroje, aby sa stala špičkou v technologickom vývoji takzvanej čistej energie.

Ak by sme sa aj dopracovali k zavedeniu ciel na čínsku fotovoltaiku, nič by to nezmenilo na reálnom zaostávaní.

Hoci v ostatnom čase Európska únia akoby precitla a prijala rôzne opatrenia, napríklad na prístup k takzvaným kritickým surovinám, bez skutočného rozvoja tohto priemyslu sa Číne budeme na chrbát pozerať ešte desaťročia.

Darmo budeme prijímať deklarácie o podpore konkurencieschopnosti, ak ich nebude nasledovať reálne uvoľnenie priemyslu, ktorý veľkú časť svojich kapacít dnes musí venovať administratívnym povinnostiam.

A darmo budeme prijímať deklarácie o podpore konkurencieschopnosti, ak ich nebude nasledovať reálne uvoľnenie priemyslu, ktorý veľkú časť svojich kapacít dnes musí venovať administratívnym povinnostiam, plneniu rôznych príkazov o hodnotových reťazcoch, klimafriendly pôvode surovín atď.

Zvlášť pre malé a stredné podniky, ktoré sú chrbtovou kosťou každej prosperujúcej ekonomiky a spravidla sú to práve ony, kto prichádza s inováciami, ktoré prevracajú zabehané spôsoby.

Dá sa síce rozumieť reguláciám, ktoré napríklad dohliadajú na kvalitu a bezpečnosť potravín, liekov a podobne. Ale regulácie, ktoré brzdia priemyselný rozvoj, napokon dusia celú spoločnosť, pretože jej na konci chýbajú peniaze na všetky dôležité oblasti.

V energetike je to obzvlášť viditeľné, pretože Európska únia je nielen neschopná zabezpečiť si vlastnými silami technológie obnoviteľných zdrojov, ktoré preferuje, ale je stále závislá od dovozu konvenčných surovín z iných častí sveta a to bez toho, aby sa chystala na asertívnejšiu obchodnú politiku.