35 rokov po Novembri ’89 Cítime vďačnosť, ale aj hanbu a hnev. Krajinu veľmi nerozvíjame, ale iba udržiavame, tvrdia osobnosti v ankete

Pri príležitosti 35. výročia Nežnej revolúcie sme sa vybraných respondentov opýtali:

Keď sa obzriete späť na náladu na námestiach počas Novembra ’89 a sledujete dnešné Slovensko a okolitú Európu, ste s vývojom za posledných 35 rokov spokojní? Skutočná sloboda nie je iba svojvôľa a takto sa nechápala ani počas Novembra. V čom sa nádeje Nežnej revolúcie naplnili a, naopak, na čo sa mal dať väčší dôraz? Čo sa ovplyvniť nedalo a čo je pre vás pozitívnym prekvapením?

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Igor André, vedie neziskovú organizáciu Kežmarská platforma pre sociálne začlenenie

Hoci viac-menej spĺňame znaky pluralitného demokratického zriadenia s trhovou ekonomikou a 20 rokov sme civilizačne zakotvení v západných štruktúrach EÚ a NATO, uviazli sme v bludnom kruhu stagnácie až úpadku.

Hlavná politická sila za ostatných 15 rokov vyhráva s programom údržby, ktorý asi najlepšie vystihuje postoj jednoduchej väčšiny slovenských občanov. Chceme sa mať lepšie, ale nechceme podstúpiť žiadne zmeny, žiadne vylepšenia systému, ktoré by nejaký čas mohli bolieť.

Máme vysoký prah tolerancie korupcie, ale zároveň sa sťažujeme, že tu nemáme dobudovanú diaľničnú a železničnú dopravnú sieť. Chceme byť hrdí na svojich špičkových vedcov, umelcov a športovcov, ale výnimočným talentom sa v realizácii ich schopností kladú pod nohy skôr polená ako palmové ratolesti.

Na strane druhej, a to je európsky fenomén, sa ideológia pokroku snaží obmedzovať slobodu prejavu a presviedčať občanov, že sa majú vložiť do rúk nevolených (globálnych) expertov. Je to svojím spôsobom globalistická antidemokratická utópia, ktorá robí strašiaka extrémizmu z každej politickej sily, ktorá sa odvoláva na národ alebo demos. 

Relatívne úspešne sa podarila transformácia diktatúry jednej politickej strany na stranícky pluralizmus a taktiež transformácia centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú. To postupne viedlo k všeobecnému rapídnemu zvyšovaniu životnej úrovne.

Domnievam sa, že napriek snahám rôznych vlád zasahovať do verejnoprávnej televízie a rozhlasu dnes máme možno najpluralitnejší mediálny trh v histórii SR. Najmenej pozitívnych zmien sa uskutočnilo v oblasti súdnictva a predovšetkým systému fungovania prokuratúry. Každý deň vidíme, ako trpko nás to dobieha.

Nedalo sa ovplyvniť národnostné zloženie po vzniku samostatnej SR pred takmer 31 rokmi. Výborné vzťahy slovenskej väčšiny s maďarskou menšinou sú pre mňa pozitívnym prekvapením.  

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Gabriel Hunčaga, dominikán a historik

Dňa 17. novembra 1994 som sa na Pražskom hrade zúčastnil na oslavách piateho výročia Nežnej revolúcie. V osobnom rozhovore s Václavom Havlom som sa mu posťažoval, že mám obavy o smerovanie Slovenska v čase, keď ho politicky ovládal Vladimír Mečiar. Povedal mi, že bez ohľadu na to, kto krajine vládne, atmosféru v nej svojimi postojmi a hodnotami vytvárajú v prvom rade sami občania.

Vtedy som tejto nádeji uveril a po skončení štúdia v ČR som sa vrátil na Slovensko. Žiaľ, 30 rokov od stretnutia s prvým ponovembrovým prezidentom som pri pohľade na dianie u nás skeptický.

Otvorenú a transparentnú občiansku spoločnosť, v ktorú som po roku 1989 veril, sme na Slovensku nevybudovali. V súčasnosti sme od tohto ideálu mentálne vzdialení azda ešte viac než v rokoch mečiarizmu.

Ako rehoľník vnímam spoločnosť predovšetkým cez optiku kresťanskej eschatológie, na čo nemá zásadný vplyv aktuálna politická kultúra a atmosféra vo verejnom priestore. Ako vlastenec a radový občan mám však pocit, že sme akosi priskoro zabudli na nedemokratické a manipulatívne praktiky straníckych elít spred roka 1989.

Súčasné oslavovanie komunistických súdruhov, nekompetentní politickí činitelia a biľakovské podliezanie zahraničným autoritárskym režimom opätovne vrhajú Slovensko do neslobody a neistej budúcnosti. Donedávna som si myslel, že sa niečoho takého už nikdy nedožijem.

Ako možné riešenie na zmenu tohto neblahého stavu by sme sa mohli skúsiť vrátiť k atmosfére z Novembra 1989, keď sme si politické dianie v našej vlasti ako vec verejnú a slúžiacu spoločnému dobru všetkých nedali vziať ani pod hrozbou násilia zo strany skorumpovaného a totalitného komunistického režimu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

František Mikloško, poslanec NR SR za KDH, bývalý predseda SNR

November 1989 s jeho preplnenými námestiami v Čechách a na Slovensku, s nezabudnuteľnou atmosférou nádeje, porozumenia a túžby po zmene už navždy zostane „annus mirabilis“.

Bolo to najväčšie vzopätie celého Slovenska v našich dejinách. Po 40 rokoch komunizmu túžba po zmene spájala všetkých ľudí, možno aj členov komunistickej strany, ktorá bola v tom čase už duchovne vyprázdnená.

Mne sa túžba po slobode splnila, ale nemám právo hovoriť za iných ľudí. Mnohí pod tou zmenou rozumeli zlepšenie svojho materiálneho života a tento sen sa im, v porovnaní so životom na Západe, v ich životoch nesplnil a oni zostali zatrpknutí.

Nádeje Novembra 1989 sa naplnili v tom, že najmä po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sme opravdivo slobodní, nie sme pod žiadnym tlakom zvonku a vidíme sa prvýkrát v našich dejinách takí, akí v skutočnosti sme. A to je pre premýšľajúcich ľudí oslobodzujúce poznanie.

To, čo nás v tomto pohľade zaráža, je konštatovanie, že si nevieme vládnuť, že žiadna politická ani duchovná garnitúra od Novembra 1989 svoju moc v zásade nezvládla a my sa teraz nachádzame na križovatke a sami celkom nevieme, ako ďalej.

Na Slovensku existuje mnoho malých zoskupení ľudí, sú to nespochybniteľní demokrati a zrelí Európania, ale tomuto pohybu chýba generačný ideál, ktorý by mohol zásadnejšie zmeniť zmýšľanie spoločnosti na Slovensku.

Nie je jednoduché takýto ideál načrtnúť. Pre mňa je to obrana západnej civilizácie, jej historickej schopnosti vždy sa nakoniec obnoviť a priniesť okolitému svetu požehnanie, ktoré mu celé novodobé dejiny prinášala.

35 rokov po Novembri ’89Čo sa stalo s našou slobodou

Anton Ziolkovský

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Martin Leidenfrost, redaktor denníka Postoj

Neviem sa obzrieť späť na náladu na slovenských námestiach počas Novembra ’89, lebo som na tých námestiach nebol, Slovensko som nepoznal a žil som v inej krajine. Keďže som medzi januárom 1990 a májom 2004 (keď som sa k vám sťahoval) strávil na Slovensku spolu menej ako desať dní, nevedel som o vás skoro nič. Som skrátka príliš mladý.

Môžem zodpovedne vyhlásiť, že s vývojom za posledných 35 rokov spokojný nie som, ale čo s tým spravím? Za týchto 35 rokov mi tisíce ľudí v postsocialistickom priestore rozprávali, že za socíku sa im žilo lepšie. Ja tieto svedectvá nespochybňujem, takí Arméni, Moldavci alebo možno dokonca Bulhari mali možno naozaj vyšší životný štandard, neviem. Aj u vás mal socializmus svoje prednosti. Jeden postarší ficovec na Horehroní ocenil socialistické štátne zriadenie takto: „Kradli sme, kradli sme – a stále bolo z čoho kradnúť!“

Ja však takto nemôžem uvažovať. Bez Novembra by nebola sloboda a sloboda je pre mňa taká bytostná, že by som bez nej nebol chcel u vás žiť. Práve dnes, 17. novembra 2024, cestujem prvýkrát do krajiny, kde sa ľudia dnes majú neporovnateľne lepšie ako v novembri 1989 – do Čínskej ľudovej republiky. Aj tak mám z tej totality des.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Viliam Karas, podpredseda KDH a bývalý minister spravodlivosti

Čo sa týka spokojnosti, jednoduchá odpoveď je áno, a aj napriek obrovskému množstvu problémov by sme možno mali byť viac vďační za to, čo máme.

Ani pri všetkých problémoch nesmieme zabudnúť na to, že pred 35 rokmi padol režim, ktorý zakazoval ľudom slobodne myslieť, slobodne sa rozhodovať nielen v otázkach svedomia, náboženského či politického presvedčenia, ale aj v jednoduchých osobných rozhodnutiach. Zotročoval jednotlivca, obmedzoval slobodu podnikať, cestovať, vybrať si slobodne zamestnanie. Z tohto pohľadu žijeme neporovnateľne lepšie časy.

Naplnila sa túžba Slovákov po vlastnom štáte a po začlenení do rodiny slobodných demokratických štátov Európy a sveta. No slabý dôraz sa kládol na budovanie fungujúcich inštitúcií a orgánov ochrany práva. Sloboda sa zamieňala s anarchiou a bezbrehým lúpením zo spoločného majetku, čo u mnohých zatienilo nadšenie z nového spoločenského usporiadania.

Nedošlo k jasnému vyrovnaniu sa s príslušníkmi bezpečnostných zložiek, ktoré sa vo veľkej miere podieľali na ovplyvňovaní politického a ekonomického vývoja nového štátu.

Čo sa nedalo ovplyvniť, je rozklad kolektívneho svedomia a morálky, ktorý spôsobil komunistický a totalitný režim, ktorý zanechal devastačné škody na celom národe, čoho dôsledky zažívame dodnes.

Pozitívnym príkladom je to, že Slovensko sa s veľkým úsilím stalo plnohodnotným členom EÚ a NATO. Dnes je veľkou výzvou, aby sme aj my prispeli k tomu, aby sa najmä EÚ ako mierový projekt vyvíjala lepším smerom ako v súčasnosti. 

35 rokov po Novembri ’89Silvester a Vladimír Krčméry ako agenti pozitívnej zmeny

Michal Krčméry

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

vladyka Jonáš Maxim, arcibiskup Prešovskej archieparchie

Na udalosti Novembra ’89 mám veľmi živé spomienky plné nádeje na budúcnosť. Vtedy ako skoro pätnásťročný mladík a študent gymnázia v Levoči som sa zúčastnil na pokojných protestoch na námestí, kde sme nielen skandovali, štrngali s kľúčikmi, ale sa aj modlili za slobodu. Aj po 35 rokoch je táto modlitba za slobodu veľmi potrebná. Modlitba za to, aby sme slobodu správne chápali, aby sme ju v celej spoločnosti správne prijímali a aby sme ju nestratili.

O slobode a právach sa v dnešnej spoločnosti hovorí veľmi veľa, ale už skoro vôbec nie o povinnostiach a zodpovednosti, bez ktorej sa sloboda stáva znova zotročujúcou. Aj Božie prikázania nám boli dané nie na obmedzenie našej slobody, ale aby nás pred neslobodou nespútaného života a otroctva hriechu chránili. Pravú slobodu si človek zachová, ak sa čoraz viac stáva Božím dieťaťom, prijímajúc vôľu svojho nebeského Otca vo viere v jeho starostlivú a milosrdnú lásku, aj keď sa nám z ľudského pohľadu niekedy zdá prísnou.

Toto výročie je určite výzvou pre každého z nás, lebo sa ešte potrebujeme učiť takejto pravej slobode a pravému milosrdenstvu aj vo vzťahu voči svojim blížnym. Lebo tak ako nesprávne chápaná sloboda prestáva byť slobodou, tak aj nesprávne chápané a žité milosrdenstvo sa stáva opakom pravej lásky.

Modlím sa, aby sme sa na Slovensku nielen dožadovali slobôd, často falošných na úkor druhých, ale aby sme v postoji zodpovednosti pred Bohom žili pravú slobodu rozhodnutia sa pre to, čo je skutočne dobré. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Marián Zimmermann, detský psychológ a maratónec

Väčšinu svojho života som prežil po Novembri 1989. Na druhej strane, moje detstvo na spišskom vidieku nieslo ešte viacero „zotrvačných“ prejavov socializmu. Napríklad v samospráve, kde sme si volili členov KSČ ešte aj 12 rokov po páde režimu a títo starostovia sa správali, akoby sa žiadna zmena ani neudiala.

Moja rodina nebola síce disidentská, ale nikto nevstúpil do strany a pravidelne sme chodili do kostola a na náboženstvo. Na čo boli rodičia patrične upozornení od vedenia školy a zamestnávateľov, že ničia budúcnosť svojim deťom. Najmä preto hodnotím pád komunizmu ešte stále pozitívne.

Globálne je však vývoj za posledných 35 rokov na Slovensku sklamaním. Ide hlavne o Mečiarove 90. roky a premrhané obdobie Ficových vlád. Slovensko mohlo a malo byť na úplne inej ekonomickej a sociokultúrnej úrovni a za to nemôže nikto, iba my.

Iste, boli fenomény, ktoré sme nezapríčinili, ale museli sme sa s nimi nejako vyrovnať a zaujať postoj. Myslím predovšetkým ekonomické krízy, ale hlavne pandémiu covidu-19 a vojnu na Ukrajine. Aj keď sme na začiatku reagovali správne (solidárnosť a zodpovednosť počas korony) a principiálne (pomoc Ukrajine), následný vývoj bol veľkým sklamaním. Vyvrcholenie si žijeme v tomto čase, keď verejnú debatu diktujú hulváti a hlupáci. Diskusia na tému plochej Zeme je pomyselnou čerešničkou na torte bláznov.

Celkovo tak prevažujú pocity sklamania až hanby. Ale napriek tomu všetkému tu máme stále pozitívne prejavy. Za všetko spomeniem: náboženskú slobodu, (menšinovú) kvalitnú literatúru a umenie, ktorá nepodlieha cenzúre, slobodné médiá, voľný trh, otvorené hranice, demokratické voľby, členstvo v EÚ a v NATO. A preto si myslím: „Stálo to za to!“

Foto: archív Ľ. Morbachera

Ľubomír Morbacher, historik, pracuje v Ústave pamäti národa

Nálada v Novembri 1989 bola vynikajúca, ľudia sa zbavovali strachu, čakal ich svet, ale nie veľmi tušili, že ich čaká ťažká ekonomická transformácia a že žiť slobodu znamená byť zároveň zodpovedný za svoje rozhodnutia.

S Európou som viac-menej spokojný, so Slovenskom je to už horšie. Okrem vlád Mikuláša Dzurindu, ktoré boli zamerané na ekonomické reformy a na naše začlenenie do Európskej únie a NATO, slovenská spoločnosť fatálne zanedbala vyrovnávanie sa s totalitnými režimami a právny štát.

Počas komunistického režimu bolo na Slovensku vyše 70-tisíc politických väzňov a ešte v 70. a 80. rokoch sa ŠtB a justícia podieľali na perzekúciách a šikane odporcov režimu. Nemáme jediného komunistického zločinca odsúdeného na nepodmienečný trest, platíme dôchodky bývalým príslušníkom ŠtB.

Justícia neprešla žiadnou očistou, Vladimír Mečiar prestal uplatňovať takzvaný lustračný zákon. V štátnej správe, polícii a bezpečnostných zložkách pôsobili stovky bývalých príslušníkov ŠtB a niektorí tam pôsobia do dnešných dní. Len výnimočne sa niekto ospravedlnil za členstvo v KSČ.

Vznikla tu nebezpečná kultúra beztrestnosti a väčšina obyvateľov nevníma spravodlivosť ako dôležitú hodnotu. Školstvo na Slovensku nedokázalo študentom sprostredkovať vzťah medzi demokraciou, slobodou a prosperitou. Podľa mňa sa vyprázdnil samotný zmysel existencie nášho štátu. Toto všetko viedlo ku kumulatívnemu efektu, keď veľká časť obyvateľov podľahla konšpiráciám a dezinformáciám z prokremeľských zdrojov viac ako ktorákoľvek krajina v Európe.

Pozitívnym prekvapením sú pre mňa všetci ľudia, ktorí nevzdávajú boj o demokraciu a konkrétne občianske aktivity, ktoré pomáhajú našim blížnym v núdzi a našim blížnym na trpiacej Ukrajine.

Slovenská otázka a slovenská odpoveďZ 20. storočia sme vyšli ako „self-made národ“. Ako naložíme s 21. storočím?

Lukáš Krivošík

Foto: Postoj/Adam Rábara

Milan Krajniak, predseda Kresťanskej únie a bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny

Vďaka Novembru ’89 sme sa stali subjektom vlastných dejín, osobných a aj národných. Dovtedy sme nemohli slobodne určovať svoj osud. Od Novembra 1989 o sebe osobne aj ako o národe rozhodujeme slobodne. Väčšinou dobre, niekedy robíme v našich slovenských rozhodnutiach chyby. Ale za posledných 35 rokov máme to dejinné šťastie, že naša budúcnosť závisí od nás. Buďme za to vďační.

V Novembri 1989 bola porazená komunistická totalitná ideológia a mysleli sme si, že máme celospoločenskú dohodu o posvätnosti slobody slova. Že právo každého človeka hovoriť a presadzovať názory, ktoré sa mnohým alebo aj väčšine nepáčia, musí byť bránené a podporované. Dnes sa v prístupe k slobode slova časť našich elít a médií vracia pred rok 1989. Podobne ako komunisti tvrdia, že hovoriť sa môže iba „vedecký“ či „správny“ názor. A o tom, aké názory to sú, chcú rozhodovať oni sami.

Ako povedal Benedikt XVI., zápasiť o spravodlivé usporiadanie spoločnosti je úlohou každej generácie. Dnes musíme brániť slobodu my. Musíme brániť slobodu slova. Musíme brániť manželstvo ako zväzok jedného muža a ženy. Musíme brániť rodinu tvorenú otcom a mamou ako najlepšie prostredie na výchovu detí. Stále musíme bojovať za slobodu narodiť sa pre nenarodené deti. Musíme bojovať aj za to, že mať svoj suverénny štát je dobrá vec.

Slovensko má jednu pozitívnu vlastnosť, na ktorej môžeme stavať našu nádej do budúcnosti. Sme životaschopnejší a múdrejší, ako si naše elity často myslia. Vďaka tomu sme stredoeurópskymi víťazmi 20. storočia. A preto verím, že aj naša prognóza do budúcnosti je dobrá.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Roman Joch, vysokoškolský pedagóg a publicista, riaditeľ Občanského institutu v Prahe

Celkovo spokojný som. Takú mieru slobody, bezpečnosti a prosperity zároveň – ich trojkombináciu – sme v histórii mali len málokedy (naposledy azda v 14. storočí za dynastie z Anjou). Isteže, všetko nie je také dobré, ako by malo byť, ale nie je ani také zlé, ako by mohlo byť. Na zlé a nebezpečné obdobia, ktoré od roku 2015 a ešte intenzívnejšie od roku 2020 nastávajú a už vlastne nastali, sme sa však mali pripravovať oveľa skôr.

Najväčšou naplnenou nádejou Nežnej revolúcie je sloboda: sloboda prejavu, náboženská sloboda, politická sloboda, sloboda kritizovať vládu a mocipánov, sloboda cestovať a vycestovať.

Väčší dôraz sa mal klásť na vyrovnanie s minulosťou; revolúcia nemala byť taká „nežná“, odsúdenie komunizmu malo byť tvrdšie nielen teoreticky, ale aj prakticky.

Tak by sa nemohlo stať, že by si mladý nádejný komunistický normalizačný káder Robert Fico mohol tak veľmi vyskakovať. Taktiež bolo nezodpovedné zo strany VPN po revolúcii vypísať konkurz na ministra vnútra, a keď ho vyhral neznámy právnik z Nemšovej Vladimír Mečiar, ministrom vnútra ho urobiť. To neboli len nežní revolucionári, to boli naivní revolucionári.

Ovplyvniť sa nedala mentalita slovenského národa, s tou nepohne ani záprah volov.

Pozitívnym prekvapením pre mňa je to, že vzťahy medzi všetkými národmi v strednej Európe sú priateľské a dobré. Keď si uvedomíme, aký potenciálny sud prachu to bol, je to takmer zázrak. Svätý Ján Pavol II. mal obľúbený vtip: sú dve možné riešenia problémov strednej Európy, jedno realistické, jedno zázračné. Realistické je, že národy strednej Európy požiadajú Pannu Máriu Čenstochovskú o pomoc a ona ju navrhne. Zázračné je, že ju poslúchnu.