Slovenská otázka a slovenská odpoveď Z 20. storočia sme vyšli ako „self-made národ“. Ako naložíme s 21. storočím?

Tento text zaznel 13. novembra 2024 na konferencii Spoločne hľadať nádej, ktorú organizovali Inštitút vzdelávania a inovácií v politike (IVIP) a Nadácia Konrada Adenauera (KAS).

Milí priatelia, ďakujem za možnosť vystúpiť tu dnes. Je to veľká česť i zodpovednosť – aj vzhľadom na to, že tu dnes na mojom mieste mal stáť František Mikloško a vyplniť jeho topánky vôbec nie je jednoduché.

Organizátori ma požiadali, aby som sa pokúsil v skratke nejakým spôsobom načrtnúť moderný príbeh Slovenska a hlavne sformulovať ho tak, aby z toho nešla ďalšia „blbá nálada“, ktorej je všade okolo nás nadbytok, ale, naopak, nádej. Nuž, pokúsim sa o to.

Väčšina z vás, čo ste tu, sa zrejme zaujíma o politiku a spoločenské dianie viac než len v rovine každodenného sledovania televíznych novín. A možno ste pred pár rokmi zaregistrovali jednu zaujímavú knihu, ktorá sa stala medzinárodným bestsellerom.

Volala sa Start-up Nation alebo po našom Startupový národ a vyšla aj v češtine. Napísali ju dvaja novinári: Saul Singer a Dan Sanor, ktorého mama, mimochodom, pochádzala z Košíc. Tá kniha bola o štáte Izrael a jeho prenikavých technologických a vedeckých úspechoch, ktoré sa pretavili aj do jeho dynamického ekonomického rozvoja. Názov Startupový národ jednak odkazoval na množstvo izraelských technologických startupov, teda malých firiem s veľkou perspektívou rastu. No mal tiež naznačiť, že Izrael ako štát založený v roku 1948 je sám osebe tak trochu niečo ako startup, nie startupový podnik, ale startupová krajina.

Keď som tú knihu čítal, kládol som si otázku, aký podobne chytľavý a súčasne výstižný názov by som vedel vymyslieť, keby som chcel hovoriť o Slovensku a Slovákoch. A vymyslel som také analogické slovné spojenie, že my Slováci sme „self-made národ“. Napísal som vtedy o tom aj článok.

Self-made národ, čo si pod tým predstaviť?

Asi poznáte výraz self-made man. Zvykneme tak označovať človeka, ktorému sa vlastným úsilím podarilo vypracovať zo skromných, ba niekedy až biednych pomerov k rešpektovanému spoločenskému postaveniu. Ako hovoria Američania: from rags to riches alebo po slovensky: od handier k bohatstvu.

Samozrejme, zvyčajne ako o self-made manoch hovoríme o ľudských jednotlivcoch, nie o kolektívoch. No dajte si do kontrastu na jednej strane Slovensko a Slovákov na začiatku 20. storočia a na druhej strane Slovensko a Slovákov na začiatku 21. storočia. Z tohto porovnania je jasné, prečo o nás hovorím ako o self-made národe.

Na začiatku 20. storočia sme boli prevažne národnostne neuvedomelým a politicky i sociálne utlačeným etnikom, obývajúcim administratívne nevyčlenenú oblasť Rakúsko-Uhorska s nie veľmi optimistickými vyhliadkami do budúcnosti.

Naproti tomu na začiatku 21. storočia sme plnohodnotným moderným európskym národom s plne dotvorenou sociálnou štruktúrou, máme medzinárodne uznaný štát vo vlastných hraniciach a sme členmi tých najprestížnejších medzinárodných organizácií.

Naša cesta od handier k bohatstvu, či v našom prípade presnejšie od halien k bohatstvu, nebola pritom priamočiara: viedla cez rôzne zákruty a slepé uličky. Viedla cez dve svetové vojny, dva totalitné režimy, z ktorých koniec jedného si pripomenieme túto nedeľu, ako aj cez viacero všelijakých posunov hraníc. Slováci však – možno aj trochu oportunisticky – dokázali využiť nielen pozitívne zvraty šťasteny, ale tiež niektoré negatívne historické momenty na svoje napredovanie a aj tým dokázali svoju životaschopnosť.

Nie je to samozrejmé. Viaceré väčšie, početnejšie a slávnejšie národy počas 20. storočia relatívne voči ostatným schudobneli (typickým príkladom je Argentína), prišli o svoje zámorské impériá alebo sa zmenšili ich hranice. Napokon, aj vojna u nášho východného suseda sa dnes vedie preto, že teritoriálne najrozsiahlejšia krajina na svete sa odmieta zmieriť so stratou svojho niekdajšieho impéria a svojej niekdajšej sféry vplyvu...

S pozorovaním, že Slováci sa počas posledného storočia mimoriadne vyšvihli, nie som sám. Nečiním si v tomto zmysle nárok na originalitu.

Moji kolegovia Martin Hanus a Jozef Majchrák už v roku 2012, keď sa schyľovalo k 20. výročiu vzniku Slovenskej republiky, napísali v časopise .týždeň, kde sme vtedy všetci traja pracovali, že Slováci patria k „víťazom 20. storočia“. V hľadisku vidím sedieť Milana Krajniaka a nedá mi nespomenúť, že aj on vo svojej poslednej knihe Prognóza je dobrá pracuje s touto tézou.

Slováci ako jedni z víťazov 20. storočia: v prostredí nášho sústavného národného sebabičovania, ktoré sa pestuje najmä medzi intelektuálmi, to vôbec nebola populárna téza. No ľudia u nás si na ňu postupne zvykli, keď nás s ňou začali konfrontovať aj Česi.

Novinár Tomáš Němeček pri ktorejsi príležitosti charakterizoval naše 20. storočie ako nepretržitý slovenský pochod inštitúciami. A na rovnakej téze postavil svoju knihu Slovenské století z roku 2021 aj český publicista a spisovateľ Pavel Kosatík.

Tie české hlasy nespomínam náhodou. Aj keď si u self-made manov všímame predovšetkým ich vlastné úsilie, tí najúprimnejší z nich často priznávajú, že mali počas svojej kariéry šťastie napríklad na mentorov, koučov alebo obchodných partnerov, ktorí ich podržali v najhoršom. V slovenskom 20. storočí túto úlohu mentorov alebo koučov zohrávali naši českí bratia. Ich pomoc pri budovaní Slovenska by nikdy nemala byť zabudnutá.

Mimochodom, neviem, či sa medzi vami nachádzajú nejakí fanúšikovia science-fiction. No už dlhšie chcem pre Postoj napísať takú popkultúrno-politickú esej, v ktorej by som prirovnal vzťah Slovákov a Čechov ku vzťahu pozemšťanov a Vulkáncov z televízneho seriálu Star Trek...

Ale späť k našej téme.

Občas sa diskutuje o tom, či dejinami hýbu abstraktné historické sily alebo titanskí jednotlivci s pevnou vôľou, ktorí dokážu túto vôľu vtlačiť svojej dobe. Ja v tomto spore zastávam názor, že dejinami hýbu malé cieľavedomé skupiny alebo kreatívne komunity, v ktorých dochádza k synergii schopností a talentov ich členov.

V dejinách Slovenska to boli napríklad štúrovci, československý zahraničný odboj na čele s Masarykom, Benešom a Štefánikom či podzemná cirkev na čele s Vladimírom Juklom a so Silvestrom Krčmérym. No v dobrom a zlom by sa dali akiste pomenovať aj niektoré ďalšie skupiny.

Ako hovorí motto Spoločenstva Ladislava Hanusa: „Aj jeden človek môže zmeniť svet, ale nemôže tak urobiť sám.“

Slovenské napredovanie bolo poháňané aj schopnosťou zodpovedať si niečo, čo by som nazval fluidná „slovenská otázka“. Fluidná preto, že v dejinách sa jej obsah vyvíjal s tým, aká „slovenská odpoveď“ sa práve presadila.

V 19. storočí sme si kládli otázku: Sme my Slováci vôbec národ? Odpoveď na to nebola jednoznačná. Ján Kollár a jeho myšlienkoví nasledovníci nás chceli vidieť ako vetvu československého národa. Ak by sa táto koncepcia presadila, boli by sme dnes niečo ako Moravania, ktorí síce sú Moravanie, ale v podstate sú Čechmi. Šľachta slovenského pôvodu sa ešte pred rokom 1900 zase rozhodla, že svoj krajinský uhorský stavovský patriotizmus plynulo rozšíri o kompletnú asimiláciu do maďarského národa.

Je zásluhou ľudí ako Andrej Hlinka alebo Martin Rázus, ktorí trvali na odpovedi: Áno, Slováci sú samostatný národ, odlišný od Maďarov i Čechov.

Keď už táto otázka bola zodpovedaná, v 20. storočí sa automaticky dostavila druhá slovenská otázka: Ak sme teda my Slováci národ, uspokojíme sa s postavením subštátneho národa ako Katalánci, Baskovia či Flámi alebo sa budeme usilovať o vlastnú štátnosť tak ako početne porovnateľní Íri, Nóri či Fíni? Lebo nie každý národ dostane svoj štát. Takí Kurdi by o tom vedeli rozprávať.

Táto otázka bola definitívne zodpovedaná prvým januárom 1993 a vznikom súčasnej Slovenskej republiky. Slováci nechceli byť anonymní, nechceli byť „čecho-“, chceli si spraviť vo svete meno takpovediac pod vlastnou značkou. No dejiny sa neskončili ani v roku 1993, ani v roku 2004, keď sme vstúpili do Európskej únie. Sme síce členmi najprestížnejších medzinárodných líg, no v nich sa v mnohých ukazovateľoch počas posledných rokov ocitáme na konci tabuliek.

Ak aj Slováci boli víťazmi 20. storočia, vôbec to neznamená, že budú víťazmi aj 21. storočia. Je to ako s tým nenápadným upozornením pri investičných produktoch: „Minulé zhodnotenie nie je garanciou budúcich výnosov.“

A tak nám naša súčasnosť, 21. storočie, formuluje slovenskú otázku nanovo: Keď už máme ten štát, uspokojíme sa s hovením v priemernosti, v nejakej pasci stredného príjmu alebo sa zo Slovenska pokúsime vybudovať áčkovú krajinu?

Táto otázka súvisí s otázkou, aký je zmysel slovenskej štátnosti. Existujú na to dve dobré odpovede, jedna klasicky liberálna a jedna povedzme národnokonzervatívna.

Liberálna odpoveď na zmysel slovenskej štátnosti znie, že SR existuje nato, aby svojim občanom zabezpečila ochranu, spravodlivosť a osobnú sebarealizáciu. Inými slovami, zmyslom Slovenskej republiky je umožňovať občanom, aby hľadali a realizovali svoje vlastné predstavy o zmysluplnom živote. Štátnosť ako nástroj na sebarealizáciu svojich občanov.

Je to dobrá odpoveď.

No popritom možno sformulovať ešte jednu odpoveď na zmysel slovenskej štátnosti, ktorá by sa dala označiť ako národnokonzervatívna a ktorá vychádza z nemeckého mysliteľa Herdera. V protiklade k neskoršiemu neznášanlivému nacionalizmu 20. storočia chápal Herder národy idealisticky ako prajné prostredia, ktoré majú prispievať k napredovaniu celého ľudstva.

Skúsme na tejto myšlienke stavať: národy, respektíve národné štáty akoby súťažili v piatich disciplínach, v ktorých posúvajú celé ľudstvo:

1) Veda – teda posúvanie hraníc vedeckého poznania.

2) Umenie – teda rozmnožovanie umeleckého bohatstva v podobe výtvorov ľudskej tvorivosti a zmyslu pre krásu.

3) Ekonomika – teda zvyšovanie životnej úrovne ľudí.

4) Spiritualita – spomeňte si napríklad na poľského pápeža Jána Pavla II., Albánku Matku Terezu, škótskych a írskych misionárov alebo evanjelizátorov ako Billy Graham a David Wilkerson...

5) Šport – posúvanie ľudských fyzických hraníc (spomeňte si napríklad na bežcov z Kene, ktorí posúvajú rekordy, ale trebárs aj na našich medailových hokejistov...).

Veda, umenie, ekonomika, spiritualita a šport – to je päť disciplín, v ktorých národy súťažia v snahe pozitívne posúvať ľudstvo dopredu. A my by sme sa mali snažiť, aby Slovenská republika bola prajným prostredím, v ktorom by sme vo všetkých piatich disciplínach dokázali prispievať k napredovaniu celého ľudstva.

Tu však pred nami stojí politická výzva. V slovenskej politike sotva vidieť niekoho, kto by mal nejakú pozitívnu víziu a dokázal by pre ňu dôveryhodne oduševniť ľudí. Väčšina občanov si tak zvykla na našu stagnáciu, že by to vo svojej malovernosti ani nepovažovala za možné. Väčšina politikov stavia len na negatívnych emóciách ako úzkosť alebo závisť, no nikto sa ani nesnaží Slovákov zapáliť a oduševniť, aby ašpirovali na nejakú pozitívnu víziu.

Milí priatelia, pred týždňom zvolili za prezidenta Spojených štátov veľmi kontroverzného kandidáta Donalda Trumpa a aj jemu sa vyčíta vyhrotená a nenávistná rétorika.

No ja mám napríklad odložené krátke youtubové video z jedného Trumpovho mítingu ešte z roku 2016, kde ľuďom sľubuje, že ich krajina s ním bude opäť víťaziť. Sebe vlastným bombastickým spôsobom hovorí, že Amerika bude opäť taká úspešná v každej jednej oblasti, že Američania ho budú prosiť: Pán prezident, už dosť, už dosť... už je toho víťazenia na nás priveľa...

Samozrejme, môžete povedať, že je to Amerika a je to typický bombastický Trump. No je neuveriteľné, ako aj démonizovaný a pre niekoho démonický Trump dokáže občas zahrať na pozitívnu strunu a vyvolať vo voličoch pozitívne ambície, túžbu víťaziť – víťaziť ako národ a ako krajina.

Späť na Slovensko. Mohli by sme si dlho spytovať svedomie: Kde je slovenská Nobelova cena? Kde je slovenská michelinská reštaurácia? Kedy bude nejaká slovenská univerzita vo svetovej stovke? Prečo bolo slovenských olympijských medailí tak málo? Prečo posledný slovenský film, ktorý dostal Oscara, bol Obchod na korze v roku 1966?

Kde sú zo Slovenska pochádzajúce svetové značky a nadnárodné firmy? Keď sa povie Maersk alebo Lego, všetci si spomenú na Dánsko, čo je, mimochodom, päťmiliónová krajina. Keď sa povie Gorenje, všetci si spomenú na dvojmiliónové Slovinsko. A keď sa povie Hilti, všetci si spomenú na maličké Lichtenštajnsko. Čo sú porovnateľné slovenské koncerny? A prečo sme v rôznych ekonomických rebríčkoch medzi poslednými krajinami v EÚ?!

Toto je úloha aj pre politicky angažovaných ľudí v tejto miestnosti: presvedčte občanov, že s vami na čele Slovensko a Slováci budú môcť víťaziť aj v 21. storočí. Spravte Slovensko prvýkrát veľkolepým.