Rok po útoku Hamasu Po porážke Hamasu potrebujú Izrael a Palestína nový začiatok

Útok zo 7. októbra si vyžiadal 1195 mŕtvych, z toho 815 civilistov, ktorí často pred svojou smrťou zažívali peklo – hromadné znásilňovanie, mučenie aj cynické vraždenie svojich blízkych.

Rok po tomto útoku vojna pokračuje a 101 rukojemníkov sa ešte stále nachádza v Gaze (35 z nich Izrael už vyhlásil za mŕtvych). Medzi nimi sú aj dvaja z najmladších rukojemníkov, v čase únosu deväťmesačný chlapček Kfir a jeho štvorročný brat Ariel, ako aj ich rodičia.

Títo žijú v hrozných podmienkach, ako ukazuje aj prípad štyroch rukojemníkov, ktorých Hamas zavraždil len krátko predtým, než k nim prišli izraelskí vojaci. Rukojemníkov Hamas držal v tuneli bez čerstvého vzduchu a nechával ich hladovať, rukojemníčka Eden Yerušalmi v čase svojej smrti vážila len 36 kíl.

Fakt, že doposiaľ nedošlo k prepusteniu rukojemníkov, je vinou Hamasu. Ten odmietol návrh prímeria, ktorý by oslobodil všetkých zajatcov. Ale je to aj dôsledkom rozhodnutia Netanjahuovej vlády, ktorá uprednostnila dlhodobé bezpečnostné záujmy ako oslabenie Hamasu a držanie koridoru Filadelfi pred rýchlym oslobodením zajatcov.

Či to bola správna priorita, je zložitou otázkou, každopádne ani mnohí Izraelčania nie sú šťastní, že Bibi, ako všetci volajú izraelského premiéra, dal prednosť zničeniu Hamasu pred oslobodením zajatcov.

Táto voľba je pochopiteľná a do budúcna sa možno ukáže ako správna, keďže nebolo možné čakať, že si Hamas po 7. októbri vstúpi do svedomia. Naopak, vydarený útok Hamas posmelil, keďže ukázal obrovské zlyhanie izraelskej vlády alebo tajných služieb, ktoré si odvtedy navzájom pripisujú vinu za tragické fiasko.

Pre priateľov a príbuzných zajatcov, ktorí dodnes trpia v Gaze, sú však takéto chladnokrvné úvahy len ťažko znesiteľné.

„Ak by mi čitatelia tohto článku ráno 8. októbra – po tom, čo moja rodina ledva prežila masaker zo 7. októbra a 15 mojich priateľov a susedov bolo zavraždených – povedali, že presne o rok neskôr bude stále v rukách Hamasu 100 rukojemníkov, neveril by som tomu,“ kritizuje Bibiho preživší masakru zo 7. októbra, Amir Tibon.

Podobne ako Tibon to vidia mnohí Izraelčania. Väčšina z nich nedôveruje Netanjahuovi, aj keď jeho podpora mierne stúpla po úspešnej likvidácii šéfa Hizballáhu. Väčšia časť obyvateľov si želá inú vládu.

Gaza

Druhou obeťou vojny sú civilisti v Gaze. Hamasom kontrolované „ministerstvo zdravotníctva“ v Gaze tvrdí, že počet mŕtvych prekonal 40-tisíc.

K týmto číslam síce treba pristupovať so skepsou, pretože môžu byť zveličené, okrem toho je od civilistov potrebné odčítať bojovníkov Hamasu. Podľa tvrdení Izraela vraj zahynulo 17-tisíc ľudí, pričom dohromady majú tvoriť až 80 percent obetí bojovníci Hamasu a ich rodinní príslušníci. Samozrejme, aj tieto čísla sú prikrášlené pre potreby izraelskej propagandy.

Je celkom zjavné, že v Gaze zomrelo niekoľko desiatok tisíc civilistov, čo sú strašné čísla. 

Tieto počty síce môžu byť asi desaťnásobne nižšie než počty obetí v Sýrii či Darfúre, no s mäsiarmi, ako je Bašár al-asad, sa demokratický štát ako Izrael nemôže porovnávať.

A vojna má aj ďalšie hrozivé nástrahy než bomby a rakety.

Napríklad v apríli varovala organizácia Oxfam, že obyvatelia severnej Gazy dostávajú len malý zlomok množstva potravín, ktoré potrebujú, zatiaľ čo Izrael argumentoval, že množstvo dodaných potravín prevyšuje dennú potrebu na hlavu o 40 percent. Ako môže dochádzať k takým protikladným informáciám?

Časť dodanej pomoci ulúpi Hamas alebo iné ozbrojené skupiny, stratia sa v dôsledku korupcie alebo môže zlyhať ich distribúcia do častí Gazy, v ktorej prebiehajú boje. Izraelská štúdia v máji zistila, že len 54 percent paliet s pomocou rozdajú OSN a humanitárne organizácie.

Utrpenie civilného obyvateľstva presahuje otázku prostého prežitia. Pásmo Gazy je do veľkej miery zničené, jeho obnova si vyžiada roky a desiatky, ak nie stovky miliárd eur.

A tak sú len veľmi malým svetielkom v celej tragédii správy ako napríklad oslobodenie 21-ročnej jezidky Fawzie Sido, ktorú Islamský štát uniesol ako 11-ročnú a ktorá posledných desať rokov prežila v Gaze ako sexuálna otrokyňa. 

Nový začiatok

Pre mnohých Izraelčanov to bol práve útok zo 7. októbra, podobne ako vlna teroristických útokov v nultých rokoch, ktoré ich utvrdili v tom, že dohody s Palestínčanmi nemajú zmysel a že stiahnutie izraelskej armády zo Západného brehu neprichádza do úvahy, pretože by otvorilo dvere ešte väčšiemu útoku na Izrael.

Táto úvaha znie logicky, no posledný rok ukázal, že ku skutočnému mieru neexistuje alternatíva. Preto skôr či neskôr Izrael, Palestínčania a arabské štáty musia nájsť mierové riešenie, tak ako ho už našiel Izrael s Egyptom, Jordánskom, Marokom či Spojenými arabskými emirátmi.

Bývalý izraelský minister zahraničných vecí Šlomo Ben-Ami vo svojej knihe Prophets without honor napísal, že sila Izraela (a odpoveď na otázku, prečo Židia majú svoj štát a Palestínčania nie) vždy spočívala v tom, že otcovia sionistického hnutia boli ochotní pristúpiť ku kompromisu. 

Bolo by dobré, keby si ďalšia izraelská vláda na tento odkaz Weizmanna a Ben-Guriona spomenula.

Za spomienku stojí aj Moše Dajan, ktorý bol nielen skvelým vojakom, ale aj veľkým štátnikom. Dajan začínal ako jastrab, ale časom porozumel, že dôležitejší než otázka, kto kontroluje Šarm aš-Šajch, je mier s Egyptom.

Rovnako ako akákoľvek (budúca) dohoda s Palestínčanmi, nebola ani dohoda s Egyptom bez rizík. Veď kto mohol garantovať, že ju Egypťania neporušia?

Cesta k dohode bola tŕnistá, ale napokon sa vyplatila. Rovnako sa Izraelu vyplatí, ak po zničení Hamasu nájde nový modus vivendi s Palestínčanmi – taký, v ktorom aj Palestínčania budú mať svoj štát a budú tam môcť dôstojne žiť a v ktorom už Izrael nebude fackovacím panákom pre každý arabský problém.

To, že k dohode neprišlo, bolo dlho najmä vinou vodcov Palestínčanov, ktorí nechceli ustúpiť zo svojich požiadaviek a nádejali sa, že Izrael jedného dňa jednoducho zmizne. Ale pravdou je aj to, že posledné desaťročie Netanjahu o žiaden kompromis ani nemal záujem. Dlho počítal s tým, že Izrael statusom quo viac získava, než stráca, a že čas hrá v jeho prospech. Mýlil sa.

Status quo pre Izrael nie je dlhodobo udržateľný a skôr či neskôr bude potrebné nájsť izraelsko-palestínsky kompromis. Takúto dohodu nie je možné uzavrieť s Hamasom, dlhodobý mier však zaistí len dohoda s Palestínčanmi.

Takáto dohoda bude odvážna, ale práve Izrael by mal byť dostatočne silný, aby potrebnú odvahu našiel. Pretože ak dejiny Izraela niečo ukazujú, je to vôľa čeliť každému zo svojich neprajníkov.

Am Yisrael chai.