O filme Wishing on a Star | Slovenský režisér, talianska astrologička, anglický názov a trápenia bohatého Západu

Ono je to vždy udalosť, lebo Kerekes točí dlho a svoje filmy tvorí veľmi osobitým štýlom. Je aj nie je to dokument.

Niečo veľmi zvláštne, ale aj preto jeho filmy nepatria medzi divácke trháky.

Kerekes je však značka, ktorá funguje aj v zahraničí a najmä na filmových festivaloch.

V zahraničí zožal úspech aj za filmy, ktoré neboli so Slovenskom späté, ako bola Cenzorka (odohrávajúca sa na Ukrajine) alebo Ako sa varia dejiny. Lenže tí, čo jeho tvorbu sledujeme dlhé roky, máme v pamäti aj jeho silné Ladomírske morytáty a legendy (1998) či krásny film o košickej plavárni 66 sezón (2003).

Ani jeho najnovší film nemá so Slovenskom veľa spoločné, ak si teda odmyslíme slovenských tvorcov, čiže samotného režiséra, kameramana či autorku hudby, a aj časť peňazí, ktoré išli na film aj zo Slovenska. Kerekes hovorí, že ho na film s talianskou astrologičkou nahovoril rakúsky producent.

Astrologička Luciana de Leoni d’Asparedo. Foto: Filmtopia

Je to taká veľmi medzinárodná produkcia, ale aj tak je čudné, že sa na Slovensku film slovenského režiséra uvádza pod anglickým názvom Wishing on a Star. A ešte je to z talianskeho prostredia, takže tá angličtina k filmu ani veľmi nepasuje.

V Česku je film uvádzaný pod českým názvom Je to ve hvězdách. To rozhodnutie českého distribútora bola logickejšie.

Možno sa predpokladalo, že na Slovensku je meno režiséra Kerekesa také známe, že názov filmu nie je podstatný.

Po ťažkej téme o ukrajinských väzenkyniach a ich strážkyniach si Kerekes v tomto prípade vybral celkom inú tému. Na pohľad ľahšiu a takú ezoterickú.

Nie sme tentoraz v chudobnej krajine a ani nám nie sú predkladané znepokojujúce životné príbehy plné biedy, násilia, krutosti, ako to bolo v Cenzorke.

Sme v Taliansku, vidíme kultivované ženy, mladé i staré, nehladujú, nezažívajú žiadne existenciálne drámy, majú kde bývať, môžu cestovať, je tam aj jeden muž, majiteľ pohrebníctva, ktorému sa darí a ktorý má rád svoju prácu.

Vidíme skryté biedy bohatého sveta.

Týmto ľuďom niečo chýba, niekomu láska, dieťa, rodina, manželský súzvuk, normálny vzťah s rodičmi. A zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Idú za astrologičkou.

Kerekes v rozhovoroch pred premiérou veľa hovoril o tom, ako vôbec nechcel točiť film o talianskej astrologičke, až kým ho rakúsky producent napokon nepresvedčil, aby sa s Lucianou de Leoni d’Asparedo, ktorá žije neďaleko benátskej lagúny, stretol.

„Považoval som za hriech nenakrútiť o nej film a zrazu sa mi moja tvrdohlavosť zdala smiešna. Pred nakrúcaním tohto filmu som sa vždy snažil vyhnúť konverzáciám o ezoterických zážitkoch. Keď to už prišlo, moja myseľ začala plávať niekde úplne inde. Dnes počúvam so zatajeným dychom. Nikdy neviete, o čom bude váš ďalší film. Neverím v astrológiu, ale verím v Lucianu,“ hovorí režisér filmu Peter Kerekes.

Luciana de Leoni d’Asparedo je expertkou na tzv. aktívnu astrológiu. Ak chce niekto zmeniť svoj osud, musí v deň svojich narodenín vycestovať na miesto, na ktorom bude v tom čase ideálna konštelácia hviezd. Luciana takým ľuďom povie súradnice miest, „kde sa majú opäť narodiť“. Niekto na Aljaške, niekto na Taiwane, iný v Brazílii.

Áno, je to bizarné. Veľmi bizarné.

Foto: Filmtopia

Kerekes za pani Lucianou chodil sedem rokov a zjavne ho jej osobnosť uchvátila. Ako žena, ktorá má zvláštny dar čítať vo hviezdach a používa ho, aby pomáhala ľuďom.

Trošku je problém, že tá jej mágia vo filme celkom nefunguje. Astrologička na plátne nevyzerá až tak uhrančivo či charizmaticky, ako ju videl režisér.

Vidíme dosť obyčajnú drobnú ženu, plnú vlastných problémov, ktorá si robí svoju prácu. Teda hľadí do počítača alebo do akejsi knihy a niečo preratúva. Ale našťastie nosnou vecou v tom filme nie je celkom astrológia. Zaujímavejší sú tí ľudia, ktorí za ňou chodia.

Zjavné je, že pani Luciana dokáže ľudí počúvať, má silnú empatiu a dáva dôležité otázky. Je to aj trochu psychoterapia. Ale potom dáva svojim klientom aj nádej, že vlastne nemusia ani nič veľmi robiť, iba vycestovať a stráviť deň svojich narodenín niekde v cudzej krajine. Akoby sa tam opäť narodia a nájdu naplnenie svojich túžob.

Klienti pani Luciany zväčša vycestujú a čakajú, čo sa udeje. Ak sa im nedá vycestovať, tak si aspoň pocit tej cudzej vzdialenej krajiny navodzujú doma či u pani Luciany. Netreba ísť do Ruska, stačí kožuch a vodka.

Niežeby sa u piatich hrdinov, ktorých príbehy sledujeme, po týchto cestách neudialo nič, ale ani žiadne veľké zázraky sa nestanú.

Zvyčajne dotyčný lepšie porozumie niektorým veciam vo svojom živote alebo urobí niečo, čo je mimo jeho komfortnej zóny, a potom prijme svoj život.

Pochopia možno, že ten ich život nebude dokonalý a niektoré veci už ani netreba meniť, len prijať.

Foto: Filmtopia

Žena sa môže zmieriť s tým, že jej muž nebude iný, ale snaží sa to prijať a nezničiť svoje manželstvo. Dve ženy dvojičky akoby nedokázali žiť samostatný život, chcú byť spolu a jedna, tá dominantnejšia, chce, aby mohla vychovávať dieťa, ktoré porodí tá druhá. Aby mali obe zmysel života. Dohadzovanie partnera pre sestru však nefunguje.

A tak tieto ženy vycestujú tam, kam ich astrologička poslala. A potom to celé nejako prijmú a vyriešia nie celkom obvyklým spôsobom.

Alebo je tu stará žena, ktorá doopatrovala svoju matku a zrazu žije sama, asi potrebuje pochopiť, prečo sa jej život takto vyvinul. Pani Luciana ju pošle do Chorvátska, ide navštíviť miesta svojich predkov, pôsobí tu tak trochu ako zmätený človek, ale ona asi vie, prečo tam robí to, čo robí, my skôr tušíme.

Vidíme aj ženu v strednom veku, ktorá nemá vyriešený vzťah s otcom, preto si ani nedokáže nájsť partnera. Ochotne počúvne Lucianu, odcestuje na Taiwan, samozrejme, spolu s filmármi, trochu sa tam potom pred kamerou aj predvádza, užíva si to, ale napokon prichádza zmierenie. Jej otec nebol dobrým otcom, ale je to fascinujúci muž.

Foto: Filmtopia

A popritom je tu aj príbeh samotnej Luciany, ktorá by už chcela dožiť v pokoji niekde v Neapole, rada by odovzdala remeslo dcére, ale tušíme, že to nebude ľahké.

Iste, ako vždy je ten Kerekesov film veľmi vizuálny (kameraman Martin Kollár), silná je hudba (slovenská skladateľka Lucia Chuťková ), naozaj dobre sa na to pozerá, ale na to už je divák pri Kerekesovi zvyknutý. To je súčasť značky.

Kerekes je opäť veľmi poctivý v pozorovaní ľudí a stále je naozaj ťažké pochopiť, ako tá jeho filmárska metóda funguje. Lebo stále je to „dokumentárny film“.

Ako je možné, že sa tieto príbehy reálnych ľudí rozvíjajú pred kamerou? Ako je možné, že tí zmätení či zúfalí ľudia pustia kameramana a režiséra do svojho najintímnejšieho súkromia? Do akej miery je to autentické? Do akej miery sa ľudia sami štylizujú a užívajú si, že aj ich banálne životy sú pre filmárov zaujímavé?

Celé je to zvláštne, napríklad keď si ženy dvojičky hovoria ťažké veci a pritom ležia v hotelovej posteli v pyžamách, mala by to byť ich dôverná scéna, ale ležia pred kamerou.

Alebo stará pani zaspáva sama, trochu smutná, trochu zmätená v akejsi izbe na chorvátskom ostrove, je tma, ale vidíme jej bosé nohy vytŕčajúce spod paplóna. Vnímame jej samotu, ale nemôžeme celkom zabudnúť na to, že ona to všetko prežíva pred kamerami. Že v tej cudzej posteli a cudzej izbe nie je sama, je tam s filmármi.

Vyzerá to zvláštne, ale asi veľa ľudí má skryté voyeurské sklony.

Alebo keď k pani Luciane príde nešťastná matka dvoch detí, hovorí veľmi intímne veci o svojej rodine a potom ju pani Luciana pošle v deň narodenín na Aljašku, aby sa teda tam opäť narodila. Nemôže vycestovať, má malé deti, ale vraj stačí aj imaginácia. A tak mladá žena sedí v kožuchu obložená ľadom a svojimi deťmi v detskej izbe.

Vidíme jej zúfalstvo, ale aj totálnu trápnosť celej situácie a rozmýšľame: užíva si to filmovanie? Urobila by to aj bez kamery?

Alebo keď vidíme toho dobrého muža, majiteľa pohrebníctva, ktorý už má mladosť dávno za sebou, ale stále oddane chodí na pláž so svojou mamou a odovzdane prijíma rolu večného syna dominantnej matky. Vidíme, ako tí dvaja spolu stolujú a ako ho jeho matka zakaždým pri stole cepuje ako malého chlapca. A on to prijíma, nechápeme to.

Luciana mu radí vycestovať do Brazílie, tam sa vraj narodí nanovo, ale on napokon zase ide len s matkou na miestnu pláž. Ale objavuje sa žena, ktorá by si tohto dobráka vedela predstaviť ako svojho partnera, vidíme, že im to spolu ladí, no jeho matka tú ženu pri spoločnom obede nekonečne ponižuje. Zjavne nechce v dome žiadnu nevestu, hoci každý deň synovi vyčíta, že si nevie nájsť ženu.

Ako sa toto točilo? Stará pani si vôbec nevšímala filmárov a išla si to svoje, tie svoje kruté reči?

Foto: Filmtopia

Vidíme problémy bohatého Západu. Nie sú také kruté ako v Cenzorke, kde sme videli biedu ukrajinskej basy a ľudí zo sociálne ťažkých prostredí s rôznymi patologickými záležitosťami. Tu sledujeme zväčša milých, dobrých, kultivovaných ľudí, ktorí netrú žiadnu biedu. Sú zabezpečení, ale niečo im v živote chýba, niekde sa stala chyba.

Sú tak ticho zúfalí a zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Takže idú za pani Lucianou a úprimne veria, že im hviezdy pomôžu.

Astrológovia vždy boli a budú, aj v bohatých krajinách.

Jedna vec z toho veľmi silno vytŕča – akoby tí ľudia, ktorí prišli za pani Lucianou, nezvládli dozrieť na dospelých ľudí. Preto potrebujú tie hviezdy.

Foto: Filmtopia

Je známe, že práve v Taliansku je podiel mladých ľudí vo veku 16 až 29 rokov žijúcich spolu s rodičmi na úrovni približne 83 percent. A aj vo vekovej kategórii 25 až 34 rokov je to na úrovni takmer 50 percent.

Neschopnosť viesť samostatný život teda nemusí súvisieť s ekonomickou situáciou. Akoby sa tým ľuďom nechcelo dozrieť. Alebo nemali dosť vnútornej sily odpojiť sa od rodičov, alebo ak by sa aj osamostatnili, stále by riešili vzťah k rodičom. Alebo pred inými vzťahmi uprednostnili vzťah k členovi rodiny.

Preto si nenašli stáleho partnera – a potom tú osamelosť riešili aj zvláštnym spôsobom.

Foto: Filmtopia

Vymyká sa z toho akurát mladá žena, matka dvoch detí, ktorá prežíva sklamanie z manželstva.

Pre ňu možno bolo zrejme veľmi dôležité, že tam pred astrologičkou a filmármi nahlas vyslovila to, že napriek všetkému o svoje manželstvo stále stojí. A je ochotná hrať sa doma aj na Aljašku. Hoci pritom zažíva aj veľmi trápne momenty, ale napokon prichádza ochota prijať to, zmierenie, pokora, pokoj. Pomohli hviezdy?

Ak je ten film v niečom naozaj silný, tak to nie je výstredná astrologička, ktorá tak očarila režiséra, ale ľudia, ktorí neriešia žiadne ťažké existenčné drámy, ale majú svoje tiché, nenápadné osudy.

A stále sa musíme trochu štípať do ruky a pripomínať si, to nie sú herci, toto sú reálni ľudia, ktorí hovoria o svojom živote, o svojich problémoch a bolestiach. Chcú sa o to všetko s nami divákmi podeliť.

Tá Kerekesova metóda je stále neuveriteľná a šokujúca, ale akoby mu ten východ, či už Európy, alebo Slovenska, išiel lepšie.