Trumpov viceprezident J. D. Vance Až teraz by v Kyjeve mali znervóznieť

Osobný príbeh, ktorý prináša 39-ročný J. D. Vance do americkej prezidentskej volebnej kampane, je priam zosobnením fenoménu, ktorý sa so Spojenými štátmi vždy akosi automaticky spájal, no v posledných rokoch ho majú mnohí komentátori tendenciu pochovávať ako vec minulosti: reč je o americkom sne, mýte, že vlastným úsilím sa môže na vrchol spoločnosti vypracovať aj človek zo skromných pomerov.

Stelesnenie amerického sna

J. D. Vance, syn drogovo závislej matky, ktorý otca poriadne nepoznal a vychovávali ho hlavne starí rodičia, po strednej škole narukoval do námornej pechoty, slúžil v Iraku a po návrate vyštudoval politológiu a filozofiu na Ohijskej štátnej univerzite a právo na prestížnej Yaleovej univerzite.

Okrem iného chvíľu pôsobil v odvetví rizikového kapitálu a v roku 2016 o prostredí, v ktorom vyrastal, napísal oceňovaný knižný bestseller Hillbilly Elegy. Ten o rok neskôr vyšiel aj v slovenčine a v roku 2020 bol sfilmovaný (slovenskí diváci si ho môžu pozrieť na Netflixe). Kniha poukázala na fenomén zabudnutej bielej chudiny, ktorú globalizácia pripravila o pracovné príležitosti v priemysle a často tiež o osobnú sebaúctu. V čase svojho vydania sa pokladala za kľúč k pochopeniu politického vzostupu Donalda Trumpa, keďže on týchto zabudnutých voličov našiel a oslovil svojím posolstvom „Make America Great Again“.

V roku 2023 sa J. D. Vance stal senátorom za štát Ohio. A nominácia na Trumpovho viceprezidenta z neho robí zároveň jeho korunného princa, ktorý môže rátať, že sa sám za štyri roky bude uchádzať o prezidentský úrad.

Vance má povesť autentického a bezprostredného človeka, ktorý je zároveň intelektuálne a rétoricky dobre podkutý. Už teraz je jasné, že si počas viceprezidentskej debaty Kamalu Harrisovú natrie na chleba.

Na kultúrno-etické otázky má konzervatívne názory (hoci v odpore voči potratom už trochu vymäkol), kým v ekonomike sa rozchádza s voľnotrhovou republikánskou ortodoxiou. Vládne intervencie a aktívna industriálna politika mu nie sú cudzie – postoje, ktoré môžu osloviť robotníckych voličov z kľúčových „swing states“.

No z pohľadu Stredoeurópana majú zásadnejší význam jeho názory na zahraničnú politiku.

J.D. Vance. Foto - TASR/AP

Trump, NATO a Ukrajina

Kým bola Trumpova prezidentská kampaň iba o Trumpovi, dali sa obavy, že Amerika pod jeho vedením opustí NATO a prenechá Európu Putinovi, odbaviť ako v lepšom prípade nepochopenie, v horšom prípade démonizovanie republikánskeho kandidáta.

Trump nechce Alianciu opustiť, ale vcelku rozumne, konzistentne a úspešne požaduje, aby sa európski členovia nesprávali ako čierni pasažieri, ale vynakladali na obranu svojich krajín dohodnuté dve percentá HDP, čo je hlavne v ich vlastnom záujme. Európania dokonca majú na Trumpa páku, ako ho k NATO viac pripútať, pokiaľ časť týchto výdavkov vynaložia aj na kúpu amerických zbraňových systémov – ako veľmi správne pochopila tretia vláda pod vedením Smeru, keď nakúpila pre Slovensko stíhačky F-16. Trump sa vďaka podobným obchodom môže doma ukazovať ako dobrodinec amerického priemyslu.

Ľuďom, ktorí sa báli, že Trump hodí Ukrajinu cez palubu, bolo možné pripomenúť, že práve jeho administratíva dala v roku 2017 Kyjevu k dispozícii zbraňové systémy Javelin, ktoré sa po ruskej invázii v roku 2022 ukázali ako veľmi efektívne v ničení nepriateľských tankov.

V súlade s vyššie napísaným bola aj reportáž magazínu Politico o plánoch Trumpovho okolia so Severoatlantickou alianciou v prípade jeho znovuzvolenia. Žiadne opustenie Aliancie, len zmena priorít, ku ktorej skôr alebo neskôr muselo prísť.

V skratke: Spojené štáty by naďalej európskych členov chránili svojím atómovým dáždnikom, leteckými i námornými silami, no Európania by mali prevziať väčšiu časť bremena v podobe pozemných síl. Na členov ako Nemecko sa naďalej bude tlačiť, aby zvýšili svoje výdavky na obranu na 2 percentá HDP. Tu je však nutné dodať, že celé východné krídlo, susediace s Ruskom, Bieloruskom a Ukrajinou, vrátane Slovenska, už túto požiadavku spĺňa.

Prezidentská debataBiden aj Trump hrajú o svoje miesto v dejinách

Roman Joch

Bezpečnostní experti z Trumpovho okolia si chcú v Európe uvoľniť ruky, lebo potrebujú časť amerických obranných kapacít presunúť, aby držali v šachu Čínu, ktorá je omnoho mocnejším hráčom a potenciálne nebezpečnejšou hrozbou než Putinovo Rusko. Snaha Američanov, aby európski členovia NATO niesli väčšiu časť zodpovednosti za obranu Európy, nevyplýva z nejakého Trumpovho nacionalizmu alebo izolacionizmu. Musel by na to tlačiť ktorýkoľvek americký prezident, pretože zdroje Spojených štátov prestávajú stačiť na pokrytie všetkých potenciálnych ohnísk.

Rusko-ukrajinskú vojnu chce Trump ukončiť. Bude zrejme pripravený zaručiť Putinovi, že NATO sa nerozšíri o Ukrajinu a Gruzínsko. Pokiaľ ide o ukrajinské územia, ktoré dnes Rusko okupuje, zatiaľ sa zdá, že nie je v sile ukrajinskej armády ich oslobodiť. Predstaviteľné je teda prímerie na súčasnej frontovej línii (alebo aká bude, keď sa Trump stane prezidentom).

Pre Ukrajinu nemusí ísť o najhorší obchod. Nášho východného suseda môžeme podporovať aj v prípade, že priamo do NATO nevstúpi. Nech si Putin ponechá proruský a vojnou zničený Donbas či Krym. Ukrajina by ako bolestné mohla dostať jasnú perspektívu členstva v EÚ.

Neznámy faktor J. D. Vance

Človek mohol byť opatrným optimistom, pokiaľ bola Trumpova kampaň iba o Trumpovi. No dohoda o Ukrajine môže mať veľa podôb. Niektoré môžu byť pre Ukrajincov prijateľnejšie viac, iné menej.

Najradšej by sme všetci boli, keby Trump dokázal rusko-ukrajinskú vojnu ukončiť tak, aby boli pokiaľ možno spokojní aj Ukrajinci, nielen Američania a Rusi. Naopak, nočnou morou je nejaké Mníchovom zaváňajúce hodenie Ukrajiny cez palubu.

Žiaľ, práve J. D. Vance a jeho nástup do prezidentskej kampane posúvajú pravdepodobnosť smerom k hrozbe nejakej špinavej dohody medzi Washingtonom a Moskvou, ktorá bude úplne ignorovať záujmy Ukrajincov. Naznačujú to okázalé výroky, keď J. D. Vance vyhlásil, že „tak či onak, je mi úplne jedno, čo sa stane s Ukrajinou“.

Donald Trump a J.D. Vance. Foto - TASR/AP

Na pôde senátu sa Vance stavia odmietavo k americkej pomoci pre Ukrajinu, kritizujúc jednak netransparentnú rozhadzovačnosť Bidenovej administratívy, jednak skorumpovanosť Ukrajincov, pri ktorých hrozí, že prinajmenšom časť amerických peňazí spreneveria. 

Senátorovi z Ohia sa ani nedá veľmi čudovať. Jeho voliči v oblastiach, kde padol priemysel, nechápu, prečo ich vláda posiela stámilióny dolárov cudzej krajine, keď doma majú toľko problémov. A nevedia, prečo by ich mala zaujímať ukrajinská hranica s Ruskom v situácii, keď Bidenova administratíva nevie poriadne zabezpečiť ani americkú hranicu s Mexikom pred masovou migráciou z Latinskej Ameriky.

Existuje nádej?

Čo to teda znamená? Mali by azda aj slovenskí konzervatívci, ktorí sympatizujú s ukrajinskou vecou, s nádejou vzhliadať k možnému znovuzvoleniu Joea Bidena? Určite nie. Kognitívny rozklad doterajšieho prezidenta je už natoľko pokročilý, že vyžarovaním slabosti začína predstavovať bezpečnostné riziko pre svet.

Na druhej strane, istou nádejou môže byť, že J. D. Vance v prípade Trumpovho víťazstva nedostane na starosti rokovanie o ukončení rusko-ukrajinskej vojny. To si prípadný staronový prezident zrejme nechá pre seba.

Pokojne je možné, že viceprezident Vance dostane nejakú vnútropolitickú agendu – napríklad zabezpečiť južnú hranicu, čo mala v Bidenovej administratíve na starosti Kamala Harrisová. Alebo ho Trump pošle na Blízky východ. Na rozdiel od Ukrajiny, ofenzívu štátu Izrael v Gaze proti Hamasu J. D. Vance neochvejne podporuje.

A keby aj dostal v úlohe viceprezidenta možnosť nejakým spôsobom formovať americkú politiku voči Ukrajine, J. D. Vance môže ešte zmeniť názor. V politike je síce krátko, no zmysel pre pragmatizmus už stihol ukázať.

„Niekedy si myslím, že Trump je cynický hajzel ako Nixon, ktorý by nebol až taký zlý (a mohol by sa dokonca ukázať užitočným), kým inokedy sa mi zdá, že je Hitlerom Ameriky,“ napísal J. D. Vance ešte pred voľbami v roku 2016. Z never-trumpera sa stal jeho podporovateľom v roku 2020. A dokonca Trumpovým človekom na viceprezidenta v roku 2024.

Ktovie, možno podobným spôsobom zmení názor aj na Ukrajinu.