Infozákon podľa SNS Z biča na špekulantov môže byť obštrukcia pre občanov

Programové vyhlásenia vlád Eduarda Hegera, respektíve Igora Matoviča boli pretkané potrebou väčšej transparentnosti či otvorenosti zákona o prístupe k informáciám (tzv. infozákon) voči občanom. To sa sčasti aj pretavilo do legislatívy. Dlho očakávaná novela zákona priniesla riešenie „na pol škody“, ale isté rozšírenie prístupu k dátam jej uprieť nemožno. Prešlo pár mesiacov a súčasná snaha SNS smeruje presne opačným smerom.

Do popredia vystupujú záujmy samospráv a verejných inštitúcií, ktoré vraj zahlcuje kvantum infožiadostí. Ideou národniarov je, aby si za hromadné žiadosti o informácie platili občania, najmä takí, ktorí verejné inštitúcie šikanujú.

Žiadna závratná zmena vo faktických okolnostiach pritom nenastala. Zmenila sa iba optika zákonodarcu.

Večné jablko sváru

Infozákon je jedným z predpisov, ktoré zrejme navždy budú rozdeľovať politické tábory. Spolu s reguláciou verejného obstarávania, majetkových priznaní verejných funkcionárov či hmotnou zodpovednosťou politikov je zaručeným evergreenom predvolebnej kampane.

Je základným nástrojom verejnej kontroly, a tak „protransparentní“ kandidáti radi prezentujú potrebu jeho vylepšenia v prospech širšieho prístupu k informáciám. Tento cieľ je chválitebný. Ide o napĺňanie ústavného práva občanov, ktoré zároveň prináša efektívnu možnosť kontroly vecí verejných.

Väčšia otvorenosť verejnej správy so sebou však nesie aj náklady. Žiadosti o informácie musí na konci príbehu niekto posúdiť, anonymizovať dáta a následne vybaviť ich sprístupnenie.

To znamená robotu navyše. Je úplne pochopiteľné, že v tomto ohľade je pre verejné inštitúcie základným postojom odmietať akékoľvek rozširovanie povinností.  Ak k tomu prirátame potenciálne politické dôsledky, ktoré sprístupnené informácie môžu mať na „rováši“, motivácia sprístupňovať čo najmenej je ešte pochopiteľnejšia.

Stačí si iba spomenúť na kauzy typu nesprístupnenie zmlúv o dovoze vakcín Sputnik V či nesprístupnenie zmlúv o darovaní stíhačiek MiG-29. Tu aj politickí zástancovia veľkej otvorenosti verejnej sféry narazili na svoje limity.

Faktom však je, že veľký kompromis roky leží v ministerskom šuplíku.

Nekonečné novelizácie

Už v roku 2015, počas jednofarebnej vlády Smeru, bola pod vedením ministra spravodlivosti Tomáša Boreca pripravená zásadná revízia zákona, na ktorej sa podieľal rekordný počet expertov. Od reprezentantov miest, štátnych orgánov až po zástupcov občianskej spoločnosti.

Nik síce z rokovaní neodchádzal ako víťaz, ale všetci boli s návrhom stotožnení. Riešil totiž nielen zvýšenie transparentnosti, ale aj zjavne šikanózne podania či možnosť odmietnutia žiadostí, ktoré by znamenali hrozbu pre verejnú bezpečnosť (napríklad sprístupnenie hesla do ministrovho počítača). 

Návrh však zapadol prachom. Po čase ho síce oprášila ministerka Lucia Žitňanská (Most-Híd), ale ani z tohto pokusu nič nebolo.

Reálnu zmenu napokon priniesol až rok 2022. Z veľkej novely síce bola malá, ale aj tá priniesla rozuzlenie vo viacerých dôležitých bodoch. Rozšírila sa napríklad informačná povinnosť štátnych, respektíve samosprávnych firiem, ale zákon spresnil aj to, čo je potrebné považovať za informáciu. Práve tu boli dlhoročné trenice.

Vtedajšia vláda sa však rozhodla ísť cestou minimálneho odporu. Naplnila základné požiadavky programového vyhlásenia vlády, do väčšej revízie radšej nešla.

A tak teraz prichádza rad na hlas verejnej sféry, ktorá v aktuálnej koalícii nachádza vďačného poslucháča.

Sú samosprávy šikanované?

SNS pri svojom návrhu vychádza z premisy, že početné infožiadosti s obrovským rozsahom zavaľujú verejné orgány. Podľa dôvodovej správy práve takéto šikanózne konania vyčerpávajú ich administratívne kapacity a zdroje.

Riešením nie je žiadny zložitý koncept ani obsiahla úprava zákona. Národniari v princípe prichádzajú s triviálnou zmenou – požadujú spoplatniť „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií žiadané prostredníctvom jednej alebo viacerých žiadostí podaných tým istým žiadateľom v priebehu 30 dní“.

Hovorí sa, že najlepšie riešenia sú tie jednoduché, ale pri zákonoch to občas (alebo často?) neplatí.

Poďme poporiadku. Najprv treba zodpovedať otázku, či je vôbec nejaká zákonná zmena nevyhnutná, teda či sú verejné orgány žiadateľmi naozaj šikanované.

Odpoveďou je, že stať sa to môže a niekedy sa to aj naozaj stáva. Známy je najmä starší prípad, v ktorom daňový úrad sankcionoval vtedajšieho podnikateľa, neskoršieho novinára, či prezidentského kandidáta Martina Daňa. Ten mu následne zaslal tisíce infožiadostí na ledva čitateľných lístkoch.

Touto praxou sa neskôr zrejme inšpiroval aj istý bratislavský občan, ktorý po spore so stavebným úradom zaplavil mesto žiadosťami o informácie, či väzeň, žiadajúci svoje vlastné infožiadosti.

Faktom tiež je, že za ostatné roky počet žiadostí o informácie výraznejšie narástol. Dáta za ostatné roky momentálne k dispozícii nie sú, ale posun medzi rokmi 2017 – 2020 je markantný. Z analýzy Transparency International Slovensko vyplýva, že posun smerom nahor výraznejšie nastal vo veľkých samosprávach, ale aj na štátnych orgánoch.

Dôvodov je nepochybne viacero – od čoraz angažovanejšej občianskej spoločnosti až po problém s neformálnou komunikáciou zo strany verejných orgánov. Tú neraz zažívajú napríklad novinári, ktorí si kedysi informácie získavali radšej prostredníctvom hovorcov či iných kanálov, ktoré neviazali lehoty. V období, keď čoraz viac verejná moc odmieta komunikovať týmto spôsobom, sa do popredia dostáva infozákon a jeho formálna štruktúra. Samozrejme, čísla môžu výrazne nafúknuť aj prípadné šikanózne žiadosti.

Pohľad na reálne dáta však vypovedá, že súčasné počty infožiadostí orgány verejnej moci neparalyzujú. Ministerstvá či iné ústredné orgány štátnej správy si so stovkami, respektíve tisíckami zamestnancov rozhodne vedia poradiť s 500 žiadosťami za rok. Paralýza zrejme nečaká ani 100 najväčších samospráv, ktorým v priemere dochádza pod 200 žiadostí. Priemer tu zvyšujú najmä veľké mestá ako Bratislava a Košice. Pri menších mestách a obciach ide priemerne o výrazne nižšie počty.

Stále tak platí, že transparentnosť a verejná kontrola niečo stoja, ale ide o cenu, ktorú štát pre ochranu demokratických hodnôt musí znášať. Platiť za informácie by mali iba tí, ktorí sa snažia systém zneužiť alebo využívať nad primeranú mieru. Napríklad ak chcú na sprístupňovaných dátach zarábať.

Vyrieši to návrh SNS?

Tu je odpoveď veľmi jednoduchá – takmer určite nie.

Súčasný návrh je v prvom rade veľmi vágny. Nedefinuje, čo je to „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií“, takže každý úrad či samospráva budú postupovať svojvoľne. Trvalo by roky, kým by sa ustálila racionálna aplikačná prax, pričom rozhodovať o nej budú až súdy.

Proti rozhodnutiu o spoplatnení žiadosti navyše nie je žiadna možnosť opravného prostriedku. Ak žiadateľ nezaplatí, informáciu nedostane. Zarátať treba aj ďalšie predlžovanie procesu sprístupnenia dát.

Špekulanti navyše zväčša majú prostriedky na to, aby si sprístupnenie dát mohli dovoliť. Ak teda budú chcieť zahltiť úrady, táto prekážka ich neodradí. Skôr povedie k tomu, že verejné orgány budú ľahšie šikanovať občanov. Táto prax je pritom omnoho častejšia už dnes.

Ak obec, verejná firma či štátna inštitúcia odpovedať nechce, tak neodpovie, prípadne si vyberie jednu z výnimiek, prečo informáciu nesprístupní. Občanovi následne zostáva iba možnosť súdnej cesty. Tá trvá roky a zväčša si vyžaduje odbornú pomoc. To drvivú väčšinu žiadateľov odradí.

Úrady však nemusia zákon porušovať, aby sa dokázali šikane brániť. Po vyše dvadsiatich rokoch platnosti infozákona existuje bohatá rozhodovacia súdna prax, ktorá sa s obdobnými situáciami už vyrovnala. Šikanózny výkon práva na informácie súdy zadefinovali a ochranu mu neposkytujú.

Povinné osoby taktiež môžu pri obsiahlych žiadostiach postupovať formou náhľadu do príslušného spisu, respektíve inou vhodnou formou, s prihliadnutím na okolnosti. Pri potrebe náhrady reálnych nákladov na vyhotovovanie kópií a poštové poplatky existuje možnosť spoplatnenia už dnes.

Zavádzanie vágnych pojmov do zákona tak skôr prinesie nový nástroj na vyhýbanie sa odpovediam než bič na špekulantov. Nehovoriac o tom, že neprimerané spoplatňovanie verejných informácií môže poľahky naraziť na ústavné práva občanov.