U najmaďarskejších Maďarov

Je to rýchle ako prestrih vo filme. Pestrofarebné saské domčeky dynamickej Sighisoari, rodiska legendárneho Drakulu alebo kniežaťa Vlada Tepeša, sa doslova v priebehu niekoľkých kilometrov zmenia na tak trochu ospalé gazdovské dvory lemované agátovými alejami. Stále sme v Sedmohradsku, ale už v zemi Sikulov, najmaďarskejších Maďarov.

Sikulsko je maďarská enkláva v rumunskom Sedmohradsku a o tom, kto sú samotní Sikulovia, sa dodnes vedú spory. Podľa jednej teórie ide o hungarizovaný turkický kmeň, oni sami sa však pokladajú za vetvu Pramaďarov z časov, keď prišli do Karpatskej kotliny.

Isté však je, že maďarská vec im bola vždy svätá. Bojovali proti Habsburgovcom na strane odbojných sedmohradských kniežat, umierali pod zástavou maďarskej revolúcie v roku 1848 a počuť o nich aj dnes. Hoci Sikulskú oblasť s Maďarskom nespája ani kúsok spoločnej hranice, ich reprezentanti dokážu svojimi požiadavkami rumunským politikom poriadne zdvihnúť adrenalín.

V roku 2007 zorganizovali neoficiálne referendum, v ktorom sa viac ako 200-tisíc ľudí pýtali, či sú za to, aby Sikulsko bolo autonómnym regiónom. Až 99 percent opýtaných bolo za. V roku 2013 sa uskutočnil Veľký pochod Sikulov, na ktorom viac ako stotisíc ľudí opäť žiadalo územnú autonómiu.

V Odorheiu Secuiesc, alebo Székelyudvarhely, kde až 97 percent miestnych obyvateľov tvoria Maďari, to však vôbec nevyzerá na to, že by tu niekedy mohla vzniknúť akákoľvek trochu radikálnejšia myšlienka. Pokojné, slnkom prehriate malomesto, je akoby vystrihnuté z románov Móra Jókaiho.

Až tak, že pri vstupe do cukrárne Alexandria na námestí návštevník už akosi automaticky očakáva, že tu nájde za jedným stolom sedieť, popíjať vínečko a hrať karty dôstojného pána farára so slovutným pánom notárom a veľkomožným pánom podžupanom. Ako v každej cukrárni sú tu však najmä dôchodcovia a mamičky s deťmi. V ponuke je mizerná káva, ale zato pravé pozsonyi kifli – bratislavské rožky.

Hrad v dedine Lazarea, na ktorom žil Gábor Bethlen. (Foto: wikimedia.sk)

V meste toho veľa na pozeranie nie je a za dvoma hlavnými sikulskými pamätihodnosťami sa treba pohnúť ďalej. Tou prvou je dedinka Lazarea, kde sa nachádza hrad, na ktorý sa po smrti svojho syna uchýlil sedmohradský knieža Gábor Bethlen. Hoci podľa internetovej stránky majú byť hrad a sikulské múzeum v ňom otvorené každý deň, pri príchode nás čaká sklamanie v podobe veľkého visiaceho zámku na zatvorenej bráne.

V miestnej krčme skúšame zistiť, v čom je problém. Majú tu síce tatranský čaj a becherovku, ale niet tu nikoho, kto by hovoril inak ako po maďarsky. Až na terase máme šťastie. Trochu rozcuchaný štyridsiatnik s flaškovým pivom v ruke, ktorý sa predstaví ako muzikant, nám po anglicky vysvetľuje, že hrad už je nejaký čas zatvorený. Vraj pre administratívne problémy medzi centrálnou vládou a miestnymi úradmi. Na bližšie vysvetlenie, v čom tieto spory spočívajú, nemá miestny umelec buď náladu, alebo dostatočnú slovnú zásobu.

Uisťuje nás však, že druhá významná sikulská pamiatka, kostol v susednej dedine, je určite otvorený. Neogotický chrám zo začiatku 20. storočia, ktorý pripomína bratislavský Blumentál, nás však trochu sklame. Je priestranný, celkom pekne vyzdobený, ale s bazilikami v Levoči či Bardejove sa naozaj porovnávať nemôže.

Našťastie je sobota a atmosféru vidieckej nudy nám spestruje niekoľko svadobných sprievodov. V niečom sú podobné ako tie naše slovenské, len namiesto ľudovky hrá dychovka, a tak hudobný doprovod pôsobí trochu pohrebne. Nevesta osobne porozdáva okolostojacim cukríky a potom nasleduje svadobné fotografovanie. Nie pri nejakom romantickom zámočku, ale v parčíku, vedľa pamätníka obetiam maďarskej revolúcie a drevenej slávobrány postavenej na počesť Lajosa Kossutha.

Veď ako sa spieva v sikulskej hymne: „Pokiaľ žiť budeme, my, národ maďarský, nenecháme zlomiť svojho ducha.“