Dnes je piatok 17. júna 2016

Otváram oči... - kde som...? - kto som...? - čo je teraz... ? - večer... ? - alebo ráno...? Pomaly si spomínam na včerajší deň. Štvrtok – keď som mala uzatvárať hodnotenie letného semestra svojim študentom – ale nepodarilo sa. Okrem Michaely a Erika nikto nebol celkom hotový. Aha, tak teda je dnes piatok. Pre istotu pozerám do kalendára – 17. jún – aké to ja mám dnes nevyhnutné povinnosti?

Ešte aj ruky sú akési nešikovné a kalendár sa mi vyšmykne na zem. Teraz mi je jasné, že tu pomôže len silná káva. Srkajúc horúcu kávu tmolím sa tým neporiadkom svojho ateliéru. Mám z toho „depku“ a už ma fakt naštvú tie haldy rôznych papierov. Ešte neumytými očami pozerám a chcem vyrovnať jeden veľmi pokrčený, lebo ako sa poznám, viem, že som ho nevyhodila preto, lebo je niečím pre mňa dôležitý. Dokelu, veď je to Bočkay?!

Zľava doprava: Papier XL, 1982, kresba farebnými ceruzami, 85 x 60 cm. Papier XIV, 1982, kresba farebnými ceruzami, 85 x 60 cm. Trochu koánu II., 1993, kresba na plátne, 110 x 80 cm

Vtedy sa mi ozve v uchu jeho hlas s trošku ironickým podmazom, ktorý som nedávno začula na rádiu Devín. Ale Milan, čo mi to hovoríš, že konceptuálni umelci netvoria telom, keď ja si teraz aj napriek kofeínu cítim v tom svojom všetky kostičky. Radšej si rozpustím v pohári vody jeden Aspirín C, ako mi ho raz namiešala Klára pri jednej návšteve v Stupave. Aha, funguje a zasa mi to zabralo! Áno, Milan má dnes „narodky“ a nie len „také – hocijaké“, ale sedemdesiatku. V Krušoviciach pri Topoľčanoch 17. 6. 1946, to sú jeho dáta  narodenia. Pane ďakujem – a vzopnem ruky, ako na Milanovom oleji „Zopnutie“ z roku 1976 veľkosti 203 x 125 cm, ktorý bol nainštalovaný na medzinárodnej výstave East of Eden – Photorealism v Ludwig Museum v Budapešti v roku 2011. Milan, srdečne blahoželáme!

Zľava: Zahustená kresba, 1986, olej na plátne, 65 x 65 cm. Olej na plátne, 1986, olej na plátne,75 x 75 cm

Tvorba Milana Bočkaya je vďačnou témou, ktorú využilo viacero renomovaných teoretikov na napísanie exaktných teoretických textov (vyšla mu monografia aj niekoľko katalógov). Ale aj kratších štúdií o ňom nájdeme v odborných časopisoch či v novinách, alebo aj na webe na rôznych úrovniach. Naposledy som o ňom v súvislosti s jeho poslednou tohtoročnou výstavou v Galérii Čin Čin čítala článok Miloša Štofka v časopise Vlna. Teda by sme tu mohli s jemnými nuansami obmieňať isté, už skoro všeobecne známe charakteristiky jeho tvorby, keďže je ona vzácne až spoľahlivo vyrovnaná na všetkých svojich úrovniach. Toto dosahuje Bočkay na jednej strane svojím konceptuálnym myslením, ktorého výraznou súčasťou je tautológia a používanie fotografického zobrazenia. Spolu s reflexiou samotného média tieto prostriedky analytickej maľby, ktoré si on svojou rozhľadenosťou pre seba vynašiel, sa skvelo hodia pre triezve, racionálno-vecné nastavenie jeho mysle. Na druhej strane je to trpezlivosť s pokorou a až akási umanutá usilovnosť – pozor – ale odosobnená, vrstviaca v skoro archeologických nánosoch myšlienky, interpretácie aj apropriácie, posúvajúc ich po „milimetroch“. Škála jeho výskumu je obdivuhodne bohatá a my máme dojem, že s plátnom a farbou, ale aj s papierom a ceruzou už preskúmal naozaj všetky možnosti od A po Z a v tom on zas príde s nejakým novým posunom.

Zľava: Obraz na plátne plátno na obraze. Trigramy 2, 1998, olej na plátne, 65 x 65 cm

Milan Bočkay sa narodil v Krušovciach. Viac než štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1965 – 1971 u prof. Dezidera Millyho a Petra Matejku) sa na autorovi podpísalo jeho školenie pod vedením Rudolfa Filu na bratislavskej SUPŠ. Od roku 1981 vyučoval na Škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave. Samostatne vystavoval v Brne (1980, 1989), Prahe (1984), Bratislave (1988, 1995), Sovinci (1992), Žiline (1992), Nových Zámkoch (1993). Na mnohých kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí, napr. v Paríži, New Yorku, Ulme, Karlsruhe...
Je zakladateľským členom výtvarného zoskupenia A-R. Širokého uznania sa mu dostalo až po Nežnej revolúcii v roku 1989. Vo svojich prácach skúma, využívajúc techniku tromp l´oeil, hranice medzi ilúziou a realitou. Tento starý maliarsky trik však primárne nevyužíva len na mýlenie diváka, ale dovoľuje mu rozohrať interpretačnú mnohoznačnosť ilúzií a zároveň vedie k výskumu média, k výskumu maľby a jej postavenia v druhej polovici 20.storočia.                                                                                

Okrem vlastnej tvorby sa zaoberal aj organizovaním výstav svojich kolegov a priateľov a je aj autorom viacerých textov o ich tvorbe, ale aj o vlastných východiskách svojho umeleckého snaženia.

Foto: archív autorky