Európske umenie v bratislavskej nemocnici

Na začiatku to bola veľká bezmocnosť. Keď človek nevie pohnúť rukami a nohami bez toho, aby nepocítil silnú bolesť. Zľakla som sa, a tak ma manžel odviedol do najbližšej nemocnice, ktorá je na námestí Podunajských Biskupíc. GERIATRIA – tak sa to teraz volá a aj tá budova sama je akási „geriatrická“, aj keď musím s vďačnosťou povedať, že ma v nej vyliečili, lebo chodím a necítim bolesť.

Prečo geriatrická? Nutne by potrebovala rekonštrukciu, pretože sa celá pomaly rozpadáva. Len Trizuljakove bronzy v starom parku, ktorý je stredom súradnicového systému pavilónov medzi rozpadnutými lavičkami a všadeprítomnou patinou, rozprávajú o jej zašlej sláve.

Nemocnica v P. Biskupiciach. (Foto: autorka)

Zhodou okolností je to presne tá istá nemocníca, v ktorej som pred štyridsiatimi rokmi, ešte ako mladá a asi trochu naivne nadšená, získala štipendium, aby som tu mohla pracovať na maľbách a grafikách na tému z „Nemocničného prostredia“.

Bola to vtedy jedna z najmodernejších nemocníc v Bratislave a mala povesť, že tam pracuje tím vynikajúcich mladých lekárov na čele s Karolom Virsíkom (1915 – 2009). Mala hrdý názov: Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb.

Spomínam aj na park so sosnami, cédrami, borovicami a gaštanmi a medzi pavilónmi s novými lavičkami a tými istými veľkoryso modelovanými sochami majstra Alexandra Trizuljaka, na ktoré sa teraz znovu s obdivom pozerám. Napríklad „Milosrdný Samaritán“ je skutočne trojrozmerná plastika v nadživotnej veľkosti, položená bez podstavca priamo na úroveň trávnika. Namodelovaná realisticky, ale mierne kubizovanými tvarmi tak, že je z každého pohľadu akoby kompozične uzatvorená v trojuholníku.

Pevné ťažisko dvojfigurálnej kompozície nás presvedčí, že „Samaritán“ udrží zraneného človeka, aj keď je približne rovnako veľký ako on a priamky v uhle sklonu z každej strany hovoria o opaku. Veľkorysosť sochárskeho uchopenia témy a originalita autorského rukopisu dáva tejto plastike – a nielen tejto – európske parametre.

Tento veľký talent slovenského sochárstva vytvoril na našom území vzácne úprimné dielo, ktoré nás napĺňa hrdosťou a umožňuje sa nám veľkoryso povzniesť k hodnotám ducha nad malicherným a moralizujúcim politikárčením.

Milosrdný Samaritán, 60. roky, bronz (Foto autorka)

Áno, bohužiaľ, niekedy potrebujeme aby nás osud až „znehybnil“, aby sme znovu pochopili...

Prvé poschodie pavilónu G nemocničná izba číslo 2, prvá posteľ zľava, na ktorej ležala 85-ročná sestrička z rádu dominikánok.

Napriek svojmu veku a chorobe bola duchom veľmi svieža a optimistická. Zorientovaná v aktuálnych udalostiach sveta sa zamýšľala nad vojnovými konfliktmi, teroristickými útokmi, násilnou smrťou kňaza vo Francúzsku, aktuálnymi ekologickými problémami, ale sledovala aj návštevu Svätého Otca Františka na svetových dňoch mládeže v Krakove.

Rozprávala mi o svojom živote. Pamätala si ešte druhú svetovú vojnu a 16 rokov pôsobenia v Zakarpatskej Rusi na Ukrajine, kde sa dominikánky starali o postihnuté deti. Šoférovala veľkú starú dodávku, aby tam po cestách-necestách pozháňala jedlo pre „svoje“ deti. Útle, drobné, ale odvážne žieňa horko-ťažko otáčalo zhrdzaveným volantom a v tých ťažkých časoch biedy tam ona urobila veľa dobrého.

Nemocnica v P. Biskupiciach. (Foto: autorka)