Toto ste mohli naozaj radšej vystrihnúť

Alebo ako si redaktori Denníka N Vitková, Bezák, Bella a Znášik uťahovali z holokaustu a Andrej Bán sa za nich ospravedlnil.

Poznáte ten pocit trápna, keď ste vy sami vlastne nič trápne neurobili, iba niekoho vidíte či počujete a hanbíte sa zaňho? Presne takýto pocit vyvoláva podcast Toto vystrihneme z dielne Denníka N. Štvorica komentuje kuriózne správy zo sveta a predháňajú sa, kto na to vtipnejšie zareaguje.

Slová sú prerývané smiechom, často nad sebou samým, aký dobrý šplech sa podaril. Veď nehaňme ich za to, kto z nás sa rád nepozabáva, zavše pri poháriku niečoho alkoholického? Napokon, zvykne sa tomu hovoriť aj krčmový humor – lebo alkohol má schopnosť aj nesmiešne veci zmeniť na náramne zábavné.

Prečo sa v Denníku N rozhodli krčmový humor povýšiť na podcast, je ich vec a my sa môžeme slobodne rozhodnúť, či ho budeme počúvať, alebo radšej strávime čas zmysluplne. Sú však situácie, keď treba zbystriť pozornosť – takou bolo aj vydanie podcastu, v ktorom sa (v čase 21:26 až 23:45) nevkusne vtipkovalo o holokauste a koncentračnom tábore v Osvienčime.

Redaktori začínajú rubriku – prepytujem – kultúra zmienkou o grafitoch v Miláne, ktoré zobrazujú rodinu Simpsonovcov ako väzňov v koncentračnom tábore: vyhladovaných, oblečených do pruhovaných rovnošiat, so žltou hviezdou „Jude“.

Zuzana Vitková, Braňo Bezák, Tomáš Bella a Adam Znášik, sa snažia vydolovať v pamäti umelecké diela, ktoré by mohli byť podobne využité. Vraj Mona Lisa sa tak záhadne usmieva, lebo ju vezú do Auschwitzu. Smiech. Vlastne nie, usmieva sa, lebo je tam dozorkyňa. Smiech.

Pasáž sa končí odkazmi na knihu Dobroslava Chrobáka a film Miloša Formana, konkrétne „Drak sa vracia – z Auschwitzu“ a „Hoří, má panenko“. Hurónsky smiech.

Do smiechu z toho nebolo Andrejovi Bánovi, ktorý na to napísal svoju reakciu. „Ostal som v nemom úžase a nepoznám nikoho, kto by sa nielenže na tom bavil, ale koho by tento podcast nepobúril,“ píše.

Bán uvádza, že svoj text píše preto, lebo cíti, že sa za to treba ospravedlniť, ako aj vyslať signál, že nie všetci v redakcii majú takýto zmysel pre humor. Jeho článok je vraj dôkazom toho, že Denník N pripúšťa pluralitu názorov, za čo mu dáva palec hore. Hneď nato dodáva, že podcast v takejto podobe sa nemal zverejniť.

Svojim kolegom Bán celkom šikovne nastavuje zrkadlo. Pýta sa, či by to bolo také smiešne aj vtedy, keby sa slovo Auschwitz nahradilo slovom Mariupol alebo Tepláreň. „Som si istý, že keby takýto podcast zverejnil niektorý z proruských konšpiračných webov, nasledovala by – oprávnene – zo strany Denníka N smršť reakcií,“ uvádza Bán.

Článok uzatvára úvahou o syndróme rozdvojenej osobnosti svojich kolegov – jedna časť je vraj na strane spravodlivosti, obhajoby menšín a „scitlivovania jazyka“, druhá časť ich osobnosti sa podľa Bána občas odtrhne z reťaze a prejaví sa napríklad v predmetnom podcaste. Koexistencia oboch častí osobnosti podľa neho nie je možná, lebo sa vzájomne vylučujú.

Bán má v jednej veci pravdu. Denník N, ktorý sa pasuje do roly etickej komisie celej slovenskej spoločnosti, si takýmito „psími kusmi“ sám strieľa do nohy.

No väčšmi ako rozvíjať úvahy o rozdvojenej osobnosti treba povedať dve veci.

Po prvé, humor do verejného priestoru patrí. Keď sa za všetko budeme urážať a každý vtip bude považovaný za traumatizujúci, lebo je niečo-fóbny alebo niečo-istický, upadneme do upätosti a zachmúrenosti.

Po druhé, hranica medzi humorom – aj tým čiernym – a nevkusom je tenká. Každý, kto si robí žarty z udalostí, akými sú napríklad genocídy, by si mal dobre rozmyslieť, či je ešte zábavný, alebo prekročil hranicu dobrého vkusu a slušného správania.

Nedostatok sebareflexie a pokory, presvedčenie o sebe samom a svojej vtipnosti môže totiž viesť k prešľapom, akého sme svedkami aj v tomto prípade.

Foto: alexsandropalombo