Študovali ste v Ríme na Gregoriánskej univerzite. Po návrate ste sa však stali správcom, manažérom v pastorácii vysokoškolákov. Nechýbalo vám intelektuálne, akademické prostredie?

Po návrate som mal dve možnosti – buď pokračovať v štúdiu, doktoráte, alebo sa venovať tomu, čo potrebuje provincia. Samozrejme, že Rím ma posunul a ukázal možnosti rásť po intelektuálnej stránke. Dokonca som istý čas prednášal v Nitre na pedagogickej fakulte sprirituálnu teológiu. Ale nechal som to a už v Nitre som sa venoval pastorácii, keď som bol správca farnosti.

Využili ste svoje rímske štúdiá v upecečku? Je UPeCe aj intelektuálna výzva?

Iste. Mám dokonca pocit, že by UPeCe znieslo aj viac. Hlavná výzva je však pastoračná, veď to má aj v názve. Študoval som spirituálnu teológiu, kde sme riešili, ako duchovne doprevádzať a viesť poradenstvo, čo som, samozrejme, v UPeCe využil.

Čo som vnímal ako veľmi dôležitú pastoračnú náplň, bola príprava mladých do manželského života. Ročne sa tu v UPeCe pripravilo na manželstvo okolo 800 párov.

Práve túto prípravu na manželstvo však mnohí kritizujú. Je síce populárna, ale na druhej strane je dosť masová, keďže trvá jeden víkend a prídu na ňu desiatky párov. Teraz sa po synode o rodine zdôrazňuje osobný vklad kňaza ako prevencia proti rozvodom. Nechýba vo vašich prípravách práve tento rozmer? Nestáva sa, že na prípravu do UPeCe prídu ľudia len po pečiatku?

Možno prídu aj ľudia s týmto úmyslom, ale to by prišli aj na faru. Mnohí mi však po príprave hovoria, že im dala iný obraz o tom, čo je cirkev a čo robí cirkev pre ľudí. Pre mňa je toto dostačujúca odpoveď, aj keď je to masovejšie a nedochádza k osobnému kontaktu s kňazom. Je pravda, že nemôžem každého pozdraviť, keď je tu 200 párov. Už len odovzdať certifikát trvá polhodinu a robíme to dvaja.

Nemal by byť kňaz osobne viac prítomný?

Pri predmanželskej príprave zohráva kňaz úlohu sprievodcu. Nehrá tam inú významnú rolu. Dokonca aj páry, ktoré sa venujú príprave na manželstvo, nezohrávajú primárnu úlohu, tú majú vždy snúbenci. Podstatné je, aby sa oni medzi sebou rozprávali. Nie je ani dôležité, aby sa delili s inými pármi o tom, ako prežívajú čas prípravy na manželstvo. Na to budú mať čas celý manželský život.

Podstatné je, aby pochopili, že majú vyniesť na povrch maximum všetkých otázok, ktoré si treba zodpovedať. A ešte pred manželstvom, lebo potom už býva neskoro. K osobnému stretnutiu s kňazom však prichádza vždy pred sobášom, keď sa dohoduje priebeh, teda nik nepríde o túto príležitosť.

„Pri predmanželskej príprave zohráva kňaz úlohu sprievodcu. Nehrá tam inú významnú rolu. Podstatné je, aby sa snúbenci medzi sebou rozprávali.“ Zdieľať

Tvrdíte teda, že dávate snúbencom akési impulzy?

Áno, je to o diskusii medzi nimi. Ja ich provokujem, otváram otázky, ktoré si možno už niektoré páry otvorili, iné dvojice však o nich ani netušili alebo sa im cielene vyhýbajú, lebo sú náročné a nie vždy pohodlné.

Viete to odkontrolovať? Keď robí prípravu kňaz vo farnosti a je so snúbencami dlhšie, vie tieto impulzy od nich pozbierať a potom poradiť. Toto sa asi nedá, keď máte v sále 200 párov.

Moja úloha nie je odkontrolovať, či sú pripravení po ľudskej stránke, psychologickej, či nemajú dedičné zaťaženie. To je na nich. Každému odporúčam, ak sa mu táto príprava málila, nech ide ďalej a urobí si ďalšiu.

Naša príprava v UPeCe je dobrá, keď je minimálne rok pred svadbou. Lebo dnes ľudia chodia spolu tri, päť aj sedem rokov, čiže majú dostatok času si ju urobiť. Môžu prísť hneď po prvom roku. Ale úprimne, aj keď budem sedieť s dvoma pármi, možno si vybudujeme k sebe nejaký vzťah, ale viac im nedám. Možno to bude mať dôsledok, že budú chcieť, aby som ich sobášil.

Už ste niekoho odhovorili od vstupu do manželstva?

Verím, že nejeden pár. (Smiech.) Môžem to zmerať tak, že vidím, koľko párov si nepríde prevziať po príprave certifikát. Vieme totiž, koľkí sa zapíšu a koľko si z nich nakoniec príde po certifikát.

Koľko to býva?

Asi desať percent pochopí, že nepatrí k sebe.

Pri osobnom kontakte môže kňaz vypozorovať určité tendencie. Dnes sa bežne rozvádzajú kresťanské páry, poznáme prípady, keď to vzdali po dvoch rokoch. Nebudete to predsa len prehodnocovať?

Keď som si prečítal text synody k príprave na manželstvo, hovorím si – vďaka Bohu, my to robíme už roky. Lebo viem, že nie je ľahké urobiť dobrú prípravu v rámci farnosti. Často záleží na kňazovi. Sú kňazi, ktorí majú svoj štýl roky zabehnutý a robia to v dobrej viere, no pritom sa to nedotýka mladých, k ničomu zásadnému ich to nevyprovokuje a veľakrát sa môžu cítiť akoby pod reflektormi morálnej polície. Potom sú takí, čo ju robia poctivo a Pán Boh zaplať za nich.

Nemajú o túto prípravu v UPeCe záujem skôr páry, ktoré majú odstup od Cirkvi a chcú to mať rýchlo za sebou?

Nie, nemyslím si. Vracia sa sem dosť ľudí, ktorí chodili do UPeCečka počas vysokej školy. Potom sem chodí skupina, ktorej to odporučili kamaráti. Preberáme štyri okruhy – motivačný, o komunikácii, o sexualite a živote viery.

Záujem má aj skupina mladých, ktorí pracujú v Bratislave a pochádzajú z iného kúta Slovenska. Ak sú prípravy v ich farnosti v piatok večer, majú problém tam docestovať a stihnúť ich. Preto siahajú po našej príprave.

Čoraz viac sa v Cirkvi zdôrazňuje rozmer manželstva ako povolania. Keď sa pozriete na to, koľko sa kňazi pripravujú na kňazstvo a porovnáte to s manželmi, ktorí to majú zvládnuť za jeden víkend, nie je to naozaj málo?

Predmanželská príprava nie je o jednom víkende alebo štyroch poučeniach na fare. Začína sa doma v rodine tým, ako sa k vám správa mama, otec, ako s vami komunikujú, no predovšetkým, ako medzi sebou žijú. Potom vás formuje nejaké spoločenstvo.

Predmanželská príprava, ako ju konáme u nás na Slovensku, má poukázať na veci, ktoré sú podstatné pre manželský život, ak by o nich ešte mladí nevedeli. Ani pri tých štyroch sedeniach na fare však nepreberiete viac tém ako u nás, na „masovej“ príprave. Dôležitý je dialóg, lebo keď v snúbencoch vzbudím potrebu komunikovať do hĺbky, to je výhra. Treba na povrch vyniesť maximum otázok.

„Čo sa výrazne zmenilo oproti minulosti je, že mladí sú posadnutí úspešnosťou a výkonom.“ Zdieľať

Robíte to už desať rokov, to je istým spôsobom jedna generácia. Vnímate nejaké tendencie u párov. Sú dnes inde?

Sú inde.

V čom?

Sú informovanejší, v pozitívnom zmysle. Môžu si načítať veci. Niektoré otázky, ktoré im kladiem, sú pre časť z nich zodpovedané. Možno sú zdatní v komunikácii, avšak nemusia byť zbehlí v praktizovaní svojej viery.

Čiže sú na jednej strane v niečom schopní, ale pokuľháva niečo iné? Je to otázka čistoty? Vstupujú dnes snúbenci do manželstva ešte čistí?

Sú takí, čo vstupujú do manželstva čistí, teda snažia sa.

Riešite to na príprave?

Dotýkame sa toho. Hoci pre pár, čo má 35 rokov, je to asi zložitá téma.

Keďže sa mnohí berú neskoršie, je to pre nich nereálna méta?

V tomto smere je to pre dnešných mladých ťažké. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že si ako spoločnosť posúvame hranice. Na druhej strane si uvedomujeme, že takzvaná sloboda bez akýchkoľvek hraníc sa stáva neznesiteľnou, lebo nemáme žiadne zdravé mantinely, nič, o čo by sme sa mohli oprieť. Je to problém na celospoločenskej úrovni a, samozrejme, že ich ako mladých ľudí táto do veľkej miery vypráznenosť slobody aj v otázke čistoty ovplyvňuje.

Za tých desať rokov, čo pracujete so študentmi, vnímate zmenu v ich mentalite? Sú dnes napríklad mladí viac alebo menej naklonení k duchovným veciam?

Cítim veľkú zmenu. Je to o jednotlivcoch, máte ľudí, ktorí chcú ísť do hĺbky, a potom máte takých, ktorí zostávajú na povrchu. To, čo sa ale výrazne zmenilo oproti minulosti je, že mladí sú posadnutí úspešnosťou a výkonom.

Keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorí sa tu premelú, aké majú ciele – tak zväčša je odpoveď, že chcem úspešne skončiť školu a chcem dosiahnuť úspech v takej a onakej oblasti. Na jednej strane to vnímam pozitívne, lebo bolo by zlé, keby študent nemal ambície. Na druhej strane však cítim ľahostajnosť k hodnotovým veciam.

Študent robí všetko preto, aby sa profesionalizoval, aby si vylepšoval životopis a tam patrí aj spolupráca s nejakou úspešnou organizáciou, kde brigádoval, na akom Erazme bol. Ale príde reč na hodnoty, ako je napríklad aktívna účasť a osobná zodpovednosť mladého človeka ako kresťana v spoločnosti, podpora dobrovoľníckych organizácií alebo samotnej Cirkvi a zrazu akoby to bol celkom iný svet a to sa ho už netýka.

Úctou k životu, problematikou gender ideológie, alebo ako dodržať už spomínanú predmanželskú čistotu sa zaoberajú však mladí v upecečku oveľa viac ako v hocakom inom profánnom prostredí.

Ján Štefanec hovorí o svojich rokoch v UPeCe aj novom pôsobisku

Dnes žijeme dobu rýchleho úspechu, startupov a kreativita ako hodnota je u mladých postavená na piedestál. Premieta sa to však aj do angažovania sa mladých počas štúdia alebo pracujú len sami na sebe?

To by som im krivdil. My tu máme 24 funkčných tímov, ktoré sa starajú o chod celého UPeCe. Ale je pravda, že voľakedy boli mladí obetavejší a všímavejší k potrebám spoločenstva. Nebol vtedy problém zvolať brigádu a študenti si vyhrnuli rukávy.

To nadšenie, ktoré bolo za môjho predchodcu, keď sa boli schopní študenti zmobilizovať a pomaly vlastnými rukami to tu vybudovali, tak to je dnes už inak. Dnes už na všetko voláme odborné firmy. Ale ako všade sú tu ľudia, ktorí sa len vezú, ale je tu dobré jadro, ktoré to ťahá.

Príde viac ľudí na adoráciu či na politickú debatu?

Asi je to paradox, ale ešte stále príde viac mladých na adoráciu. Ale tiež záleží, ktorý politik príde. Je však pre mňa záhadou, že sem aj dotiahnem človeka, ktorý je hodnotný, zaujímavý a je ochotný diskutovať, no ich to nezaujíma a radšej sa hrajú Bang alebo Activity v libresse a popíjajú pritom čaj. Alebo sem privediem misionára, ktorý pochodil svet, a oni si v kuchynke varia puding.

Teda sú menej spoločensky angažovaní...

Je to tak. Majú smartfón, facebook a s tým si informačne vystačia. Dôležité sú predsa lajky.

Títo študenti nezažili komunizmus, sú menej spoločensky angažovaní, politika ich nenadchýna, čo ich potom zaujíma? Žijú len pre ten svoj malý svet, teda pre rodinu, ktorú si raz založia a pre kariéru?

Pri takomto veľkom organizme ako UPeCe je tu vždy skupina ľudí, ktorá sa ešte vie nadchnúť pre spoločný ideál. Napríklad bola tu skupina, ktorá sa nasadila v boji proti hazardu v Bratislave, a tým na tom záležalo a mobilizovali sa pri získavaní podpisov. Ale bolo to len asi dvadsať ľudí. Keď tu prejde počas nedele 1 500 ľudí len svätými omšami, tak potom dvadsať ľudí nie je tak veľa.

Ale na druhej strane, aj táto malá skupina urobila dobrú vec a pomohla. Alebo sme ponúkli kurz zrelosti muža a ženy, ktorý robil jeden diecézny kňaz. A opäť tam prišlo len 25 ľudí.

„Mám filozofiu, že študent prišiel do Bratislavy a nielen do Mlynskej doliny. Potrebuje spoznať celú realitu, potrebuje zájsť aj do iného kostola, nájsť si aj inú komunitu, pretože to je reálny život.“ Zdieľať

Na druhej strane sú mladí, ktorí sa neboja a vychádzajú z vlastných múrov i múrov UPeCe von do spoločnosti. Napríklad na letné misie do rôznych farností Slovenska i Rumunska alebo pri pozývaní či propagovaní udalostí vychádzajú do areálu Mlynskej doliny a konfrontujú tak iných mladých tvárou v tvár. Hoci ich možno nie je až tak veľa, dôležité je, že sú.

Spomínali ste, že UPeCe formuje elitu národa, to sú však dosť nízke čísla tých, ktorí sú naozaj aktívni...

Tých lídrov nie je až tak veľa, ale ktovie, možno si na to, čo dostali a k čomu ich UPeCečko pozývalo, spomenú v budúcnosti, keď budú reálne vystavení voľbám a ťažkým rozhodnutiam, pred ktoré ich spoločnosť postaví. Dôležité je aj to, že vidia príklady, že keď sa niečo chce, tak to ide, len preto niečo treba urobiť.

Aké vyjadrenie viery dnešní mladí v UPeCe preferujú? Sú to skôr charizmatické spirituality alebo vyhľadávajú tradičnejšie formy?

Voľakedy tu bolo veľmi silné Taizé, dnes už tu nie sú. Pretože tí, ktorí boli pre to nadšení, už skončili školu a už to nemá kto ťahať.

Ale robíme už pomaly dvadsať rokov trojdňovú adoráciu a stále je to zaujímavý formát. A túto adoráciu sa snažíme naozaj prehlbovať, aby to nebol len plochý názov, ale aby sa naozaj adorovalo.

Charizmatická obnova a chvály sú stále prítomné, každý rok to má ale inú podobu, čo závisí aj od lídra, ktorý to prevezme. Ale terajší tím je naozaj prístupný pre všetkých, nie sú nijako extrémne vyhranení. Máme ale aj tradičnejší modlitebný tím alebo for life tím, ktoré podporujú adopciu nenarodených detí modlitbami. Tam sa prihlási aj 50 študentov, ktorí sa denne modlia, čo už je určitá sila.

Sympatická je aj istá forma autentickej spirituality mladých, ktorí naozaj s tým, čo zaznie v evanjeliu či na kázni, polemizujú a kladú si otázky.

Ale o floorbal je stále väčší záujem ako o ruženec (smiech). Čo nie je zle, lebo mnohí si aj takýmto spôsobom nájdu cestu k duchovným veciam.

Dnes si spájajú mladí často vieru s emocionálnym prežívaním a zážitkovosťou. Nechýba im však potom rozumové ukotvenie, ktoré pretrvá dlhšie ako len obdobie študentstva?

Ja si myslím, že je to len fáza. Keď človek vstúpi do reálneho sveta, tak je veľmi rýchlo preplesknutý. Teda aj keď bol prípadne emocionálne trochu uletený, tak sa rýchlo dostane do normálu. Ale potom sú ľudia, pre ktorých je to naozaj diagnóza a tam sa s tým nedá veľa robiť.

V Bratislave majú mladí veľa možností rôznych spoločenstiev, sú tu desiatky kostolov a komunít. Ako sa vysporadúvate s konkurenciou?

Ja ich tam sám posielam (úsmev). Verím, že všetci máme spoločný cieľ, a tým je nasledovanie Krista, prehĺbenie duchovného života a spoločenstva veriacich.

Mám filozofiu, že UPeCe je dôležité pre študentov, ale študent prišiel do Bratislavy a nielen do Mlynskej doliny. Potrebuje spoznať celú realitu, potrebuje zájsť aj do iného kostola, nájsť si aj inú komunitu, pretože to je reálny život. Keby som bol ako kvočka a snažil by som sa ich držať iba tu, možno by som ich tu mal o niečo viac. Ale to nie je zmysel UPeCe.

Isté pokračovanie pre nich môže byť dom Quo Vadis, kde sa združujú ľudia, ktorí sa venujú dobrovoľníckej činnosti, alebo Komunita svätého Egídia, Spoločenstvo Ladislava Hanusa, kde môžu intelektuálne veľa načerpať, alebo mnohé ďalšie. A potom jednotlivé farnosti, kde majú výzvu budovať svoje spoločenstvo, inšpirovať a potiahnuť dobré veci dopredu.

Upecečko so svojou filozofiou tvorí skvelú príležitosť, ako duchovne porásť, načerpať, vyjsť zo seba a otvoriť sa živému spoločenstvu, ale je to iba jedna z možností. Bohu vďaka za pluralitu v Cirkvi, ktorá umožňuje každému objaviť svoje miesto i talenty.

Sú vraj aj takí, ktorí sa sem napriek vyššiemu veku stále vracajú a nevedia sa odlepiť...

Mnohých to sem ťahá, lebo to tu majú radi. A potom sú aj štyridsiatnici, ktorí sa stále neoženili a ešte nestratili nádej, tak sa vracajú (smiech).

Pri mládežníckych omšiach je ešte stále možné vidieť dlhé rady na spoveď. V centre Bratislavy sa často turisti čudujú, keď pred prvými piatkami alebo na veľké sviatky rady ľudí siahajú až na námestia. Vnímate to ešte ako slovenský fenomén, že o sviatosť zmierenia je stále záujem?

Mení sa to aj u nás. Už sa menej pristupuje k sviatostiam. V istom zmysle sú však ľudia zrelší aj po duchovnej stránke. Majú jasno v tom, čo je hriech a čo nie je. Fungujú občas tak, že keď majú niečo také, čo spôsobí ťažký rozhovor s kňazom, tak sa radšej sviatosti zmierenia vyhnú. A tak idú len raz za rok. Ale nemyslím si, že by to bolo horšie, aj keď chodia raz za rok, lebo pochopenie tejto sviatosti vnímajú zrelšie.

Vraj študenti z východu krajiny alebo z Oravy, ktorí aj majú dobrý základ z rodiny, sa po príchode do Bratislavy asimilujú a svoje hodnoty strácajú. Je to tak?

Pre mnohých je to naozaj kultúrny šok. Kto príde z dediny do Bratislavy, rodičia ďaleko a je tu tisíc rozličných ponúk najmä svetského charakteru, tak je logické, že sa mnohí stratia. Ale upecečko je záchytným miestom, zárukou, ako ostať napriek všetkým vplyvom veriacim človekom.

Straty sú veľké?

My ich neevidujeme. Sme akoby miesto, cez ktoré prúdi rieka študentov. Tú rieku tvoria ľudia, ktorí tu nájdu príležitosť sa do niečoho zapojiť, niečo zakúsiť zo spoločenstva na nejaký čas a potom pokračujú ďalej v živote.

Chodia sem aj neveriaci, podarí sa vám ich zachytiť? A keď, tak za čím sem chodia?

Za dobrou kávou a kofolou (úsmev). Ale aj za športom. Robíme pokusy, že ich oslovujeme na začiatku akademického roka, snažíme sa im predstaviť naše aktivity a že sme vôbec tu. Mojím ideálom bolo, aby som mal čas ísť za nimi von. Ale, žiaľ, denný chod upecečka ma pohlcuje, tak neostáva čas. To je asi už výzva pre môjho nástupcu.

Na druhej strane, aj sami študenti sú skvelou inšpiráciou pre iných študentov. Veľa nepraktizujúcich veriacich sem prichádza a tiež so sebou prináša určité otázky, ale aj zdravé obohatenie. Mnohí sú oslovení dobrou atmosférou a priateľstvom, ktoré vidia u veriacich študentov.

Jeden chlapec, ktorý nám kedysi pomáhal s nácvikom tancov na ples a nebol aktívny veriaci, sa priznal, že také prijatie a pekné prirodzené priateľstvá ešte nikde nezažil.

Máte za sebou ľudí, ktorí sa po kontakte s UPeCe rozhodnú pokrstiť?

Sú takí, ale je ich menej ako v minulosti. Niekdy som mal 60 prihlásených na birmovku a na krst. Teraz máme asi dvanásť prihlásených. Ale je tu možnosť, že nepokrstení u nás absolvujú dvojročnú prípravu a prijmú tu sviatosti.

Je práca s mladými niečo, čo poznačilo aj vaše smerovanie do budúcnosti?

Veľmi ma to obohatilo. Bol som aj v zahraničí na rôznych stretnutiach o pastorácií mládeže. Pre Cirkev v Európe je to veľká výzva ako pristupovať k mladým dnes, pochopiť ich svet a identifikovať ich potreby.

Vidím, že dnes mladí veľmi túžia po autentických pevných vzťahoch. Objavuje sa však silno aj tá túžba po úspechu. Na jednom takom stretnutí napríklad jeden študent rozprával, že mladí sú v skepse z toho, že sa nebudú mať tak dobre ako ich rodičia. Ten materializmus je šialený. A toto vnímanie úspechu prichádza aj k nám. Hoci ja tu u nás vnímam ešte stále potenciál aj túžby po duchovných hodnotách.

Osobne som vďačný za to, že som mal možnosť spoznať dušu študenta, ich obavy z budúcnosti, ich nádeje a túžby. Pomohlo mi to spoznať aj svoje osobné limity, mladí mi nedovoľovali vystačiť si s lacnými a rýchlymi odpoveďami, ale vlastným hladom vo mne vyprovokovali, aby som sám viac túžil po hlbine. Preto je dôležité, aby sme aj my kňazi boli kvalitne vedení k práci s mládežou. Ako rásť, aby sme boli účinní v tom, čo odovzdávame mladým.

Lebo oni to od nás čakajú, zaslúžia si, aby sme boli viac kompetentní a mali vášeň pre to, čo robíme.

Foto: Pavol Rábara