Svet po Putinovi Aká budúcnosť čaká Rusko?

Aká bude budúcnosť Ruska? Má šancu zmeniť sa na krajinu, v ktorej bude fungovať demokratická správa verejných záležitostí, alebo je odsúdené na vládu tvrdej ruky? Vydrží pokope alebo sa rozpadne na menšie celky?

Tieto otázky si kladú mnohí, ale autoritatívne si na ne trúfa odpovedať málokto. Vo svojich aktuálnych knihách sa týmito dilemami zaoberajú traja vážení autori, ktorí majú spoločných niekoľko vecí. Sú Rusi, ale žijú mimo Ruska a všetci traja sú kritickí k Putinovmu režimu.

Stručne si ich predstavme. Andrej Zubov je renomovaný ruský historik, ktorý po invázii na Ukrajinu opustil Rusko a momentálne pôsobí v Česku.

Michail Šiškin je jediným spisovateľom, ktorý získal tri najdôležitejšie ruské literárne ceny, a žije vo Švajčiarsku.

Alexandr Mitrofanov vyrástol v Rostove na Done, a hoci ako novinár pôsobí v Česku, Rusko na dennej báze a do hĺbky sleduje.

Zaujímavé je, že všetci traja autori sa plus-mínus zhodujú v diagnóze dnešného Ruska, rozdiel však je v tom, ako vidia jeho budúcnosť.

Šanca na demokraciu existuje

Najväčším optimistom je Andrej Zubov, ktorému koncom minulého roka vyšla kniha Ruská katastrofa a šance na jej prekonanie. Kniha vyšla v angličtine (The Russian Catastrophe and Chances to Overcome It) a vydala ju Masarykova univerzita v Brne.

Zubov verí, že Rusko sa v budúcnosti môže stať demokratickou krajinou. Podľa neho nie je možné tvrdiť, že Rusi majú menší sklon k demokracii ako Česi, Slováci, Ukrajinci či Estónci.

Okrem iného argumentuje tým, že aj v ruských dejinách existovala republikánska a samosprávna tradícia, keďže nejaký čas fungovala napríklad Novgorodská či Pskovská republika, či takzvané veče, teda zhromaždenia slobodných občanov.

Historik Zubov je presvedčený, že Putin túto vojnu prehrá, a prehru považuje za bod zlomu.

Demokratický svet bude následne stáť pred otázkou, ako sa vyrovnať s budúcnosťou Ruska. „Mali by sme sa pokúsiť premeniť ho na demokratický, normálny štát? Koniec koncov máme úspešný príbeh v západnom Nemecku, Taliansku, Rakúsku a Japonsku po druhej svetovej vojne. Alebo by sme ho mali nechať tak, ako je?“ pýta sa Zubov.

Podľa historika by medzinárodné spoločenstvo malo dať Rusku jasne na vedomie, že sa s ním nebude baviť ako s partnerom, pokiaľ v ňom neprebehnú radikálne zmeny a nezaviaže sa demokratizovať režim.

Nový ruský režim by sa mal inšpirovať procesmi v Nemecku po druhej svetovej vojne, ako aj skúsenosťami krajín bývalého sovietskeho bloku s vyrovnávaním sa s komunistickým režimom.

To znamená, že v Rusku by malo dôjsť k lustráciám, reštitúciám majetku, ale aj dekartelizácii a demilitarizácii.

Malo by tiež prísť k vyrovnaniu sa s doterajšími ideológiami na spôsob denacifikácie.

Medzinárodné spoločenstvo musí podľa Zubova vyslať Rusku jasný signál: výzvy na obnovenie impéria, idealizovanie komunistických vodcov a popieranie strašných represií boľševikov sú neprijateľné. Ak budú pokračovať, nebude možné zlepšiť vzťahy s Ruskom.

Tak ako Nemecko prísne zakazuje glorifikáciu nacizmu, zobrazovanie nacistických symbolov a uctievanie nacistických vodcov, Rusko by malo zakázať propagáciu a ospravedlňovanie zločinov boľševizmu a jeho moderných prejavov v podobe putinizmu.

„Je to naša spoločná úloha – vaša, moja, povinnosť všetkých ľudí na svete, ktorí túžia žiť v mieri. Je nevyhnutné premeniť Rusko na normálny štát, a aby sa to dalo urobiť, musíme uznať jeho minulosť a čerpať z lekcií denacifikácie,“ píše Zubov

Ale kto demokraciu vybuduje?

Spisovateľ Michail Šiškin je v knihe Moje Rusko. Vojna či mier? (Slovart, 2023) oveľa skeptickejší. Kladie si zásadnú otázku: Ako sa majú demokrati v Rusku vôbec dostať k moci?

Šiškin tvrdí, že existujú len dve možnosti. Buď slobodné voľby, alebo masové povstanie. Toho sa však podľa neho obávajú všetci, ako Kremeľ, tak demokratická opozícia.

Dokladá to aj citátom z Puškina: „Boh vás chráň byť svedkom ruskej vzbury, nezmyselnej a krutej. Tí, čo vymýšľajú u nás nezmyselné prevraty, sú buď príliš mladí a nepoznajú naš ľud, alebo sú to ľudia so zatvrdnutým srdcom, pre ktorých je cudzia hlava hodná pol kopejky...“

Kritický je aj k plánom ruskej opozície usporiadať slobodné voľby.

„Tie plány sú úžasné. Slobodné Rusko budúcnosti sa začína slobodnými voľbami. Ale kto ich bude viesť a podľa akých pravidiel? Tie desaťtisíce vystrašených učiteľov, ktorí ich teraz v krajine falšujú? Budú sa slobodné voľby konať aj v Čečensku pod Kadyrovovým vedením? A môžeme si byť istí, že v skutočne slobodných voľbách zvíťazí ,zradca národa‘ z demokratickej opozície a nie vlastenec, ktorý bude bojovať proti ,ukrajinským fašistom‘ v Donbase?“ píše Šiškin.

Hovorí tiež, že v ruských dejinách neexistuje jediný príklad, keď boli tí, čo vládnu, nahradení pri moci v spravodlivých a slobodných voľbách. Putina dosadila na trón Jeľcinova „rodina“ a Jeľcinovo víťazstvo nad komunistom Ziuganovom v prezidentských voľbách bolo zmanipulované.

Silným Šiškinovým argumentom je aj to, že ruskí demokrati by museli nájsť aj riešenie národnostnej otázky.

Tvrdí, že demokracia v Rusku pri súčasnom etnickom zložení nie je možná. Príslušníci elít z radov Baškirov, Kalmykov, Tatárov či iných národov by si po uvoľnení pomerov okamžite spomenuli na svoje korene.

„Vypočujú ruskí demokrati – opozícia, ktorá už teraz pripravuje plány na postputinovskú éru – hlasy národov ponížených v moskovskom uluse? Budú pripravení rozpustiť dnešnú Ruskú federáciu?“ pýta sa Šiškin.

Pri hľadaní odpovede si pomáha aj citátom ukrajinského spisovateľa Volodymyra Vynnyčenka, ktorý bol po prvej svetovej vojne krátko premiérom nezávislej Ukrajiny. Ten v roku 1919 povedal: „Ruský demokrat končí tam, kde sa začína ukrajinská otázka.“

Poukazuje zároveň na Michaila Chodorkovského, ktorý vyhlásil, že ak by národy severného Kaukazu vyhlásili nezávislosť, Rusko by malo proti nim vojensky zakročiť.

Foto: TASR/AP

Na otázku Quo vadis, Rusko? neexistuje podľa Šiškina zase až tak veľa odpovedí. Vysvetľuje, že demokracia ani totalita sa nedajú ustanoviť dekrétom a obidve zriadenia sú výsledkom spoločenských pohybov.

Demokracia sa však nemôže etablovať bez vyspelej občianskej spoločnosti a bez toho, že by na tom mala záujem kritická masa občanov. Liberálne zmýšľajúcich ľudí orientovaných na Západ je však v Rusku nepatrná menšina.

„Na to, aby ste videli do blízkej ruskej budúcnosti, nepotrebujete zázračný ďalekohľad. S voľbami alebo bez nich, s ústavnou zmenou alebo dekrétom dumy, na tom nezáleží, Veľký chán vytrvá až do trpkého konca s prstom na červenom tlačidle, usadený priamo v Kremli. Obyvateľstvo bude mlčať alebo jasať, na mocenských pomeroch nezáleží. Ľud sa s tým zmieri. A nebude to po prvý raz,“ necháva Šiškin priechod svojmu pesimizmu.

Ani na mládež sa nedá spoľahnúť

Kniha Alexandra Mitrofanova Mrázik s pendrekom. Prečo je súčasné Rusko také a nemôže byť iné (Prostor, 2023) je cenná aj tým, že autor v nej k téme budúcnosti Ruska prináša názory viacerých ruských odborníkov.

Historik a člen Ruskej akadémie vied Jurij Pivovarov napríklad hovorí o demokratických tradíciách v ruskej spoločnosti.

Tvrdí, že v ruských dejinách fungovali zárodky feudálnej demokracie, ktoré boli odlišné od usporiadania na zvyšku ruského územia. Vznikli napríklad v Novgorodskej republike na severozápade krajiny, kde mali zhromaždenia obyvateľov veľké právomoci. Rozhodovali o previneniach kniežaťa či volili úradníkov, alebo rozhodovali o vyhlásení vojny.

„Ivan Hrozný však nemohol tieto zárodky iného poriadku trpieť a pod zámienkou chystanej zrady v prospech Litvy Novgorod a taktiež Pskov, ktorý mal podobné usporiadanie, kruto vyplienil a miestny systém zničil. Tým zároveň uzavrel ruskú cestu k demokracii,“ tvrdí Pivovarov.

Mitrofanov cituje aj spisovateľa Borisa Akunina, ktorý v roku 2021 dokončoval obrovský cyklus mapujúci vývoj ruského štátu od vzniku Kyjevskej Rusi do roku 1917.

Akunin hovorí, že Rusko držia pohromade štyri piliere, ktoré rozpracoval už Džingischán a moskovské knieža Ivan III. ich od neho prebral, keď vytváral ruský štát.

Prvým pilierom bola absolútna centralizácia moci. Aby to spoločnosť prijala, musel existovať aj ďalší pilier, ktorým bola posvätná úcta k panovníkovi. Tretím pilierom je presvedčenie, že panovník stojí vždy nad zákonom.

Štvrtým, veľmi dôležitým bodom je, že všetci obyvatelia sa vnímajú ako služobníci štátu. „Ide o kult štátu. Nie je to štát, ktorý existuje pre ľudí, ale ľudia existujú pre štát,“ vysvetľuje Akunin.

Ďalším expertom, ktorého názory Alexandr Mitrofanov približuje, je profesor Lev Gudkov, ktorý vedie jediné nezávislé sociologické pracovisko v Rusku Centrum Levada. To si už od Kremľa vyslúžilo aj označenie „cudzí agent“.

Gudkov pochybuje, že by v Rusku existovala šanca vybudovať demokraciu. Argumentuje tým, že väčšina obyvateľstva odvodzuje legitimitu a autoritu režimu od pilierov podobných tým, ktoré vyššie opisuje Akunin, a nie od inštitútov, ako sú slobodné voľby či súťaž roznych politických prúdov.

Sociológ spochybňuje aj to, že by to mohla zmeniť dnešná mladá generácia. Ani ruská mládež totiž príliš nesympatizuje s myšlienkami liberálnej demokracie.

Podľa výskumu Centra Levada z rokov 2018 až 2020 ani nové trendy v spotrebiteľskom správaní a komunikačných praktikách mladých ľudí nezmenili ich mentálne normy a ideologické schémy, ako sú viera v Stalinovu veľkosť, štátny paternalizmus, zatrpknutosť voči Západu, idealizácia života v čase ZSSR či imperiálne nálady.

Mladí sa v týchto charakteristikách od starších generácií odlišujú len minimálne.

Gudkov formuluje aj svoju predstavu možných zmien v Rusku:

„Perspektívy vývoja ruskej spoločnosti nespájam s masovými protestmi proti súčasnému režimu (sú opakovaním minulých skúseností a znalostí, neprinášajú nič nové, takže ani nepriťahujú veľké skupiny potenciálnych stúpencov), ale s procesmi vnútri byrokracie, presnejšie v jej prostrednom článku, a to v prípade, že by boli podporené skupinami, ktoré sú v tomto zmysle najperspektívnejšie: médiami, študentmi a strednými podnikateľmi.“

Takýto typ zmien by však vôbec nemusel znamenať to, že Rusko nastúpi cestu k demokracii.

Všetci, ktorí siahnu po spomenutých troch knihách, budú nutne konfrontovaní s tým, ako Zubovov optimizmus doslova prevalcuje skepsa zvyšných dvoch autorov.

Hoci väčšina z nás by Rusku želala, aby sa stalo normálnou krajinou, len ťažko sa dá ubrániť pocitu, že v prípade inak výborného historika Zubova je často prianie otcom myšlienky, zatiaľ čo Šiškinov a Mitrofanovov pesimizmus je viac ukotvený vo faktoch.

Určite však platí, že aj keď o budúcnosti Ruska je ťažké tvrdiť niečo jednoznačné, pri rozmýšľaní o nej treba mať zložené ružové okuliare.