Boh alebo nič

Boh alebo nič

Prinášame úryvok z knižného rozhovoru Nicolasa Diata s významným africkým kardinálom Robertom Sarahom.

Môže „kríza Boha“, ako sa zvykne tento fenomén pomenúvať, vyvolať krízu samotného pojmu Cirkev? Joseph Ratzinger sa v publikácii Soľ zeme (Rozhovory o viere) vyjadril, že kríza viery má korene v nesprávnom chápaní pojmu Cirkev.

Ak vzťah medzi Bohom a kresťanmi ochabne, Cirkev sa zmení na spoločenskú štruktúru, ktorá sa nebude nijako odlišovať od iných svetských inštitúcií. Od tohto momentu sa Cirkev začne meniť na všednú realitu; postupne sa zosvetští a odcudzí sama sebe, až sa z nej úplne vytratí pôvodná tvárnosť. Bez Boha si človek vytvára Cirkev na svoj obraz, podriadenú jeho momentálnym, malicherným potrebám alebo nerealizovaným chúťkam. V cirkvi vyfabrikovanej podľa najnovšej módy sa ilúzia posvätného veľmi rýchlo profanizuje, mení sa na akýsi druh neúčinnej terapie. V kontexte našej predchádzajúcej debaty možno povedať, že to isté platí aj o liturgii. Snaha uspôsobiť liturgiu podľa dobových trendov, meniť ju v závislosti od momentálnych okolností, je cesta k záhube Božieho kultu. Samozrejme, evolúcia liturgickej symboliky je prirodzeným javom v živote Cirkvi. No v prípade, že človek prestane rozlišovať medzi časným a večným, začína sa stavať chrbtom k samej podstate liturgie. Cirkev tvorí Boží ľud, ktorý sa stáva Kristovým telom. Zrodila sa z otvoreného Kristovho boku kvôli našej spáse. Kristus je jej AlfouOmegou. Cirkev bez Boha je ako živlami zmietaná loď, ktorá sa plaví z búrky do víchrice. História dokazuje, že krízu Cirkvi nemožno nikdy oddeľovať od krízy Boha.

Snaha uspôsobiť liturgiu podľa dobových trendov, meniť ju v závislosti od momentálnych okolností, je cesta k záhube Božieho kultu. Zdieľať

Cirkev bez Boha sa dostáva do tieňa ako nebeské teleso, na ktoré nedopadajú slnečné lúče. Vážny problém dnešnej doby je, že si neuvedomujeme nadprirodzenú spojitosť medzi Kristom a jeho Cirkvou. Napríklad tí, ktorí ľahkovážne kritizujú biskupov alebo dokonca stavajú jedných proti druhým len preto, že nevyhovujú ich malicherným, väčšinou oportunistickým nárokom, neuvedomujú si, že odsudzujú nástupcov apoštolov, ktorých si vybral sám Kristus. Našou úlohou je budovať Cirkev podľa vôle Božieho Syna, a nie takú, aká by vyhovovala našim príležitostným potrebám...

 

Čo to znamená v konečnom dôsledku: ide o krízu Cirkvi alebo o „krízu Boha“?

Napriek všeobecne rozšírenému názoru najväčšou prekážkou pre moderného človeka nie je akceptovanie morálnej náuky Cirkvi. Najtvrdším orieškom pre postmodernú spoločnosť je uveriť v Boha a to, že Kristus je jeho jednorodený Syn. Benedikt XVI. túto situáciu zovšeobecňuje v koncepte „krízy Boha“. Absencia Boha v našich osobných životoch nadobúda čoraz dramatickejšie podoby a rozmery. Zmyslom a cieľom koncilu bolo prinavrátiť Bohu jeho absolútny primát, hoci zlomyseľní interpretátori záverov koncilu tvrdia niečo úplne iné. Pozornosť koncilových otcov sa prednostne sústredila na otázka prehĺbenia viery, ktorá v ľudskej spoločnosti postupne „stráca chuť soli“ prinajmenej od skončenia vojny. Táto ústredná koncilová téma nestráca na svojej relevantnosti ani dnes, keď sa problém absencie Boha stáva v najrôznejších končinách zeme čoraz vypuklejším.

Občas si kladiem otázku, akú pozíciu v otázke zaujímame my, predstavitelia kléru: žijeme naozaj s vedomím, že sa stále nachádzame v Božej prítomnosti? Nie sú naozaj opodstatnené reči o „zrade kléru“? Moja úvaha sa môže mnohým vidieť rigorózna, ale, žiaľ, poznám veľa prípadov kňazov, ktorí už, zdá sa, zabudli, že jadrom ich zasväteného života je výlučne Boh. Cez deň im zostáva na neho len málo času, pretože sa venujú najrozličnejším aktivitám, pre ktoré používam označenie „aktivistická heréza“. Ako by nás teda mohlo nechať indiferentnými toto posledné posolstvo Benedikta XVI.? Vidíme za ním rímskeho veľkňaza, ktorý ide dôsledne v šľapajach Ježiša v Getsemanskej záhrade. Aj on zotrval v dlhej a hlbokej modlitbe, aby spoznal vôľu svojho Pána. Až potom sa rozhodol rezignovať na „Petrov úrad a s tým spojenú právomoc pri spravovaní Cirkvi“. Utiahol sa do samoty, kde bude jeho hlavným poslaním tichá adorácia; tu zostane do konca života ako mních v nepretržitom dialógu a v intímnom splynutí s Bohom. Aj naďalej zostane pod Krížom, ako to povedal počas jednej zo svojich posledných katechéz.

Občas si kladiem otázku, akú pozíciu v otázke zaujímame my, predstavitelia kléru: žijeme naozaj s vedomím, že sa stále nachádzame v Božej prítomnosti? Nie sú naozaj opodstatnené reči o „zrade kléru“? Zdieľať

Jeho rozhodnutie mi veľmi pripomína počínanie osemdesiatročného emeritného biskupa Mons. Silasa Silviusa Njiru z diecézy v kenskom meste Meru, ktorý chcel po odchode z postu biskupa vstúpiť do rehole v trapistickom opátstve Tre Fontane v Ríme. Vzhľadom na jeho status biskupa mohol byť prijatý len ako stály hosťujúci rehoľník, ale s výsadami riadneho člena. To znamená, že mohol participovať na živote komunity ako riadny člen, ale zároveň bol viazaný dodržiavaním reguly trapistov v plnom rozsahu. Pri jednom stretnutí mi povedal: „Celý môj život som strávil rozprávaním o Bohu. Teraz chcem stráviť zvyšok života v rozhovore s Bohom, v pokání na Božiu slávu a spásu duší.“ Služba modlitby, ktorej sa Benedikt XVI. teraz naplno oddal, predstavuje výnimočný počin pred celým svetom. Aj on rozprával celý život o Bohu, ale teraz venuje všetok čas rozhovoru s Bohom, nepretržitej prítomnosti pred jeho tvárou. Viera v Cirkev nie je mysliteľná bez toho, aby naše srdce spočinulo v Bohu.

 

Akou cestou sa teda má uberať Cirkev v našej komplikovanej dobe?

Budem sa opakovať, ale myslím si, že celú našu pozornosť treba zamerať na Boha. Podmienky, v ktorých žijeme, a vývoj svetového spoločenstva nenapomáhajú naše úsilie zaistiť Bohu miesto, ktoré mu v našom živote patrí. Organizácia spoločnosti a spôsob života v západných krajinách vyzerá tak, akoby Boh neexistoval. Dokonca aj samotní kresťania sa v mnohých situáciách správajú ako „tichí odpadlíci“. Pozornosť súčasného človeka sa orientuje takmer výlučne na hospodárstvo, techniku a čo najrýchlejšie dosiahnutie materiálneho a zdanlivo sentimentálneho šťastia, a preto sa Boh v tejto životnej filozofii čoraz viac odsúva do úzadia. Neraz môžeme pozorovať, že také kategórie, ako konečný zmysel života a večnosť, evokujú v dnešnej západnej civilizácii zbytočnú psychickú záťaž... Zoči-voči tejto existenciálnej priepasti má Cirkev len jednu možnosť: musí vyžarovať priamo z Krista, z jeho slávy a nádeje. Neprestajne musí prehlbovať sviatostné milosti, ktoré sú vonkajším prejavom a predĺžením vykupiteľského účinku Božej prítomnosti uprostred nás. Len pri splnení tejto požiadavky bude Bohu prinavrátené miesto, ktoré mu v ľudskej spoločnosti patrí. Cirkev hlása Božie slovo a slávi sviatosti v tomto svete. Robiť to musí veľmi poctivo a dôsledne, v duchu milosrdnej úcty k ľudským biedam a slabostiam, ktoré má za úlohu viesť k „jasu pravdy“, ako stojí napísané na začiatku encykliky Jána Pavla II. Veritatis splendor.

Dokonca aj samotní kresťania sa v mnohých situáciách správajú ako „tichí odpadlíci“. Pozornosť súčasného človeka sa orientuje takmer výlučne na hospodárstvo, techniku a čo najrýchlejšie dosiahnutie materiálneho a zdanlivo sentimentálneho šťastia, a preto sa Boh v tejto životnej filozofii čoraz viac odsúva do úzadia. Zdieľať

Často sa ozývajú hlasy, ktoré poukazujú na nutnosť aplikovať v Cirkvi obnovenú a opravdivú kolegialitu. Ako sa vy pozeráte na tento problém?

Existuje veľmi veľa takých nástojčivých problémov, ktorých riešenie presahuje hranice diecéznej pôsobnosti. Medzi najdiskutovanejšie témy patria hlboké sociálne zmeny zapríčinené prudkým rozvojom vedy a techniky, otázky týkajúce sa vnútorného života Cirkvi, ako je napríklad vhodné nastavenie disciplíny vnútri Cirkvi, šírenie kresťanskej náuky, uplatňovanie nových metód katechézy, evanjelizácia v podmienkach čoraz zložitejšieho sveta, kríza manželstva a rodiny, formácia kňazov a budúcich laikov, výchova mládeže a iné. Žiadne riešenie prijaté iba na diecéznej rovine nemôže byť dostatočne účinné. Ak chceme adekvátne reagovať na výzvy globalizovanej spoločnosti, treba podrobiť dôkladnej analýze celý komplex týchto problémových javov a navrhnúť také riešenia, ktoré by boli zdrojom poučenia, ale zároveň by boli záväzné pre episkopát v jednej krajine alebo na nadnárodnej úrovni – v skupine krajín alebo na celom kontinente. Samo osebe to nie je nič nové. V Cirkvi bola oddávna živá vôľa posudzovať všetky dôležité otázky z pozície hierarchického spoločenstva, aby prijaté riešenia reprezentovali spoločnú vôľu biskupov. Do rámca takto posudzovaných otázok patria dnes najrôznejšie problémy a situácie bežného života.

V Cirkvi bola oddávna živá vôľa posudzovať všetky dôležité otázky z pozície hierarchického spoločenstva, aby prijaté riešenia reprezentovali spoločnú vôľu biskupov. Zdieľať

Právomoci a platnosť rozhodnutí biskupských konferencií sa ustanovujú na základe univerzálneho práva alebo osobitného mandátu Svätej stolice. Aj napriek tomu zodpovednosť za doktrinálne vedenie patrí na úrovni diecézy biskupovi a v rámci celej Cirkvi Apoštolskému stolcu. Zároveň však každý nástupca apoštolov nesie zodpovednosť vzhľadom na celú Cirkev. Požiadavka kolegiálnej koordinácie pastierskej služby nie je popretím nezávislosti ani zodpovednosti biskupa na území jeho diecézy. Žiadny biskup nesmie mať pocit, že je viazaný alebo nútený plniť kolegiálne prijaté rozhodnutia biskupského zhromaždenia, najmä nie v takých prípadoch, keby išlo o nátlakové akcie a kampane organizované s cieľom ovplyvniť isté osoby pri presadzovaní takých hľadísk, ktoré nemajú duchovný, ale ideologický obsah. Spolupráca biskupov je neúčinná v tých prípadoch, keď je podvodne zameraná na dosiahnutie politických cieľov. Každý biskup je zodpovedný pred Bohom za to, ako si plní povinnosti vyplývajúce z jeho ustanovenia za pastiera Božieho stáda, ktoré prijal z moci Ducha Svätého.

Kolegialita biskupov by mala mať rozmer afektívny aj efektívny, aby sa posilnilo to vznešené dobro, ktoré Cirkev poskytuje ľuďom, a to predovšetkým formami a metódami apoštolátu, ktoré podľa miestnych a časových podmienok a podľa normy práva sú vhodným spôsobom upravené tak, aby priniesli väčší úžitok. Určite najväčším zlom by bolo zaujímať indiferentný postoj k názorom iných, uzatvárať sa do vlastnej diecéznej ulity a neprihliadať na skúsenosti ostatných spolubratov v biskupskej službe. Synody biskupov predstavujú dnes veľmi osvedčenú formu aplikácie kolegiality v praxi, znamenajú veľmi významný prvok v živote Cirkvi. Na druhej strane však treba dať pozor na to, aby účasť biskupov na činnosti rôznych inštitúcií nebola dôvodom na oslabovanie ich iniciatívy, alebo aby im nedávala pocit, že je obmedzované ich právo na samostatné hodnotenie situácie a pomerov v diecéze. Na veľkých zhromaždeniach biskupov by nemali dostávať priestor výlučne alebo hlavne „inteligentní“ krasorečníci, znalci, ktorí dokážu ohurovať, vyrážať dych a vnucovať svoj pohľad na veci. Odporcov princípu kolegiality spájala už v minulosti obava, že pod jej rúškom im prípadne môžu byť vnucované ideologicky motivované myšlienky a stanoviská. Argumentovali – hoci s istou dávkou irónie – tým, že predsa ani apoštoli nekonali kolegiálne. Jedinou a unikátnou výnimkou je udalosť v Getsemanskej záhrade, kde sa zachovali kolegiálne... Ako píše evanjelista: „(...) Vtedy ho všetci učeníci opustili a rozutekali sa“ (Mt 26, 56). No v Skutkoch apoštolov je zmienka o ich svornom vystupovaní, keď ich naplnil Duch Svätý. V ten deň, keď začalo veľké prenasledovanie cirkvi v Jeruzaleme, mužov aj ženy odvláčali do väzenia. Napriek tomu zvolali prvý apoštolský snem v Jeruzaleme, aby vyriešili spornú otázku vo veci obriezky pohanov obrátených na kresťanskú vieru: „Tu vstali niektorí zo sekty farizejov, čo uverili, a hovorili: ,Treba ich obrezať a prikázať im, že musia zachovávať Mojžišov zákon. Apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec‘” (Sk 15, 5 – 6).

Odporcov princípu kolegiality spájala už v minulosti obava, že pod jej rúškom im prípadne môžu byť vnucované ideologicky motivované myšlienky a stanoviská. Argumentovali – hoci s istou dávkou irónie – tým, že predsa ani apoštoli nekonali kolegiálne. Zdieľať

Myslím si, že úsilie  pápeža Františka obnoviť niekdajšiu kolegialitu biskupov je opodstatnená. Sústredenie procesov rozhodovania do Ríma predstavuje nesporné výhody, ale na druhej strane nesie riziko istej strnulosti. S oslabením autority biskupa ide ruka v ruke otázka dôvery, ktorá predstavuje veľmi vzácny, ale krehký poklad, a preto s ňou treba zaobchádzať veľmi šetrne. Upevňovanie autority biskupov a biskupských konferencií je síce nevyhnutná požiadavka, ale Rím musí zostať centrom riadenia apoštolátu. Samozrejme, v duchu záverov Druhého vatikánskeho koncilu apoštolát môže vykonávať každá pokrstená osoba aj bez osobitného mandátu cirkevnej hierarchie. V súčasných podmienkach plurality názorov na základné otázky, straty hodnôt a duchovnej dezorientácie v dôsledku relativizácie morálky bolo by hriechom proti jednote mystického Kristovho tela a učenia Cirkvi, keby sme dali biskupským konferenciám právomoc a kompetenciu rozhodovať v doktrinálnych otázkach. V novembri 1954 sa vyjadril k tejto otázku pápež Pius XII., keď pred zhromaždenými biskupmi povedal: „Treba podporiť smerovanie k jednoliatej forme spravovania Cirkvi; týmto spôsobom zamedzíme tomu, aby veriaci boli prekvapení, keď zisťujú, že v jednej diecéze sa veci konajú tak, a v inej onak, ba niekedy úplne odlišne. Dnes treba upevňovať živé a veľmi časté vzťahy s Apoštolským úradom, pretože nielenže prispievajú k zachovaniu jednoty viery, ale napomáhajú súlad medzi spravovaním Cirkvi a cirkevnou disciplínou. Táto jednota a tieto príležitostné vzťahy so Svätou stolicou nemajú pôvod v snahe presadzovať za každú cenu vo všetkom jednotu, ale v Božom práve a v samotnom ustanovujúcom prvku Cirkvi. Toto nebude na škodu, ale naopak, na prospech biskupov, ktorým je zverená starosť o jednotlivé partikulárne stáda.“ K týmto otázkam sa vyjadril aj pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste uverejnenom 21. mája 1998 formou motu proprio Apostolos suos. List sa týka predovšetkým niektorých normatívnych ustanovení týkajúcich sa biskupských konferencií.

 

Myslíte si, že pápež František hodlá urobiť riadenie Cirkvi pružnejšie?

Myslím si, že terajší pápež chce, aby sa praktické skúsenosti z pastoračnej činnosti bezprostrednejšie a účinnejšie premietli do samotných riadiacich procesov na úrovni Rímskej kúrie. Dôkazom toho je aj zloženie nového poradného orgánu pápeža Rady kardinálov „C9“ pre reformu kúrie, do ktorej boli menovaní zástupcovia zo všetkých kontinentov. Pápež dal týmto najavo, že chce zhodnotiť cenné skúsenosti a poznatky z celého katolíckeho sveta. Za šťastnú považujem aj jeho iniciatívu smerujúcu k pozdvihnutiu úrovne diskusie a výmeny skúseností na synodálnej úrovni. Synoda sa totiž má stať odbleskom obnoveného emauzského zážitku apoštolov, vďaka ktorému bude srdce Cirkvi horieť plameňom Svätého písma. Každá biskupská synoda je miesto, kde sa k nám Ježiš priblíži a kráča s nami až k hostincu alebo domu lámania chleba. Tu dá spoznať našim zastretým očiam tvár svojho osláveného tela a odtiaľto nás posiela, aby sme sa vrátili k zhromaždeným jedenástim, s ktorými sa pustíme do obnovy jeho Cirkvi „in terris“; opustenej alebo zdeformovanej pre naše nenaplnené ambície a sklamané nádeje. Keď sa znova vrátime do Večeradla, na miesto, kde bola po prvý raz slávená Eucharistia, Ježiš na nás dýchne, aby dokázal svetu, že je živý medzi nami. Táto iskra nádeje, táto dievčica menom nádej, ako sa o tejto cnosti vyjadruje Charles Péguy, sa v tej chvíli v nás rozhorí.

 

Ktoré znaky v živote dnešnej Cirkvi považujete z hľadiska jej budúcnosti za najznepokojujúcejšie?

Myslím si, že problém, ktorý najviac dolieha v súčasnosti na Cirkev, je trojjediný. Je to nedostatok kňazov, nedostatky vo formácii kléru a celková, často úplne pomýlená koncepcia misijnej činnosti. Pokiaľ ide o misie, často sa stretávame s názorom, že na prvé miesto treba klásť politickú angažovanosť, formy a prostriedky politického boja a sociálnoekonomický rozvoj príslušnej misijnej oblasti. Takýto prístup je založený na veľmi nejasnom, zahmlenom až rozplývavom vnímaní evanjeliového posolstva. Pre budúcnosť Cirkvi je závažnejšie to, prečo klesá záujem o duchovné povolania, prečo kňazi prejavujú nedostatočný záujem o misijné pôsobenie. Príčinou týchto negatívnych javov je úpadok vnútorného života, podceňovanie úlohy modlitby, nedostatočné pristupovanie k sviatostiam. Ak sa tento negatívny trend nezastaví, môže nastať situácia, že veriaci kresťania budú odrezaní od prameňov, ku ktorým by mali chodiť napájať sa, aby z nich čerpali životnú silu. Niekedy mám dokonca pocit, že seminaristi a kňazi vyvíjajú malé úsilie, aby sýtili svoj vnútorný život štúdiom Svätého písma, príkladmi zo života svätcov, túžbou po intímnom splynutí s Bohom v pravidelnej modlitbe a rozjímaní. Duchovná chudoba a púšť sa môžu šíriť dokonca aj z vnútra Božích služobníkov. Preto Benedikt XVI. a terajší pápež František už neraz kriticky poukázali na neduh karierizmu, ktorý sa zakorenil aj v radoch katolíckeho kléru. V nedávnom príhovore adresovanom rôznym univerzitným komunitám použil František dosť silné slová, keď povedal: „Vaše duševné úsilie, ktoré vynakladáte v pedagogickej a vedeckej práci, v štúdiu a vôbec v celej vašej príprave na budúce profesionálne pôsobenie, bude tým plodnejšie a účinnejšie, čím viac sa v ňom necháte viesť láskou ku Kristovi a k Cirkvi, čím užšie a harmonickejšie prepojíte vaše štúdium s modlitbou. Nie je to nijaký závan starých čias, ale opravdivý stred nášho snaženia! Toto je jedna z hlavných výziev našej doby: namiesto zhromažďovania navzájom nesúvisiacich informácií treba šíriť plody poznania a zároveň ponúkať kľúč k pochopeniu ich dôležitosti pre život.“

Benedikt XVI. a terajší pápež František už neraz kriticky poukázali na neduh karierizmu, ktorý sa zakorenil aj v radoch katolíckeho kléru. Zdieľať

Podstatnou stále zostáva správne orientovaná formácia seminaristov, ktorá má napomáhať ich rast vo viere a usmerňovať ich k osobnému splynutiu s Kristom. Dnešný svet s jeho egocentrickými a dynamicky sa meniacimi spoločenskými štruktúrami nás ustavične rozptyľuje a vnucuje nám permanentný nepokoj. Žijeme opantaní nespočetnými zvodmi tejto doby, a preto ak chceme vytvoriť pre seminaristov priaznivé prostredie na stretnutie s Kristom, bude nevyhnutné položiť v ich formácii dôraz na formovanie vnútorného života cez kontemplatívny štýl spirituality. Naliehavosť tejto otázky je tým väčšia, že je pri zbežnom pohľade takmer neviditeľná. Namieste je zamyslieť sa vážne nad budúcnosťou seminárov, z ktorých mnohé, najmä v západných krajinách, zívajú prázdnotou. Pokles záujmu o kňazské povolania je nesporný, ale skutočný problém leží inde.

Prvotná a najdôležitejšia je vždy modlitba. Bez živej modlitby kňazský a cirkevný motor postupne stráca výkon. Zdieľať

Opravdivý seminár musí byť školou, ktorá vedie kandidáta na kňazstvo k „potoku Kerit“ (1 Krn 17, 1 – 6), k prameňu Božieho slova, teda na miesto, kde sa naučí žiť opravdivým duchovným životom. Muž pripravovaný v seminári na kňazskú dráhu sa musí v prvom rade naučiť správne modliť, pretože o Bohu dokáže patrične hovoriť len ten, kto ho osobne stretol a nadviazal s ním úzky osobný kontakt... Prvotná a najdôležitejšia je vždy modlitba. Bez živej modlitby kňazský a cirkevný motor postupne stráca výkon.

Osobnú modlitbu musíme spojiť so sústavnou prácou na sebe samom. Cirkev je tu na adoráciu a modlitbu. Tí, ktorí sú krv a srdce Cirkvi, majú žiť v modlitbe, lebo bez nej telo inštitúcie založenej Kristom vyschne. Preto je žiaduce, aby seminaristi, kňazi a biskupi mali k Bohu osobný úzky vzťah. Ak si seminaristi nevybudujú intímny vzťah k Ježišovi hneď po príchode do seminára a neprehlbujú si ho počas celého štúdia, hrozí im, že z nich vyrastú obyčajní cirkevní funkcionári. Potom sa stane, že úkon kňazskej vysviacky im pri ordinácii neprenikne do „špiku kostí“ a následne nebudú schopní prežívať vážnosť a dôsledky slov, ktorými sa im Ježiš prihovára: „Non iam dicam servos, sed amicos“ (Už vás nenazývam sluhami.... Nazval som vás priateľmi...) (Jn 15, 15). Ide pritom o túto jednoduchú vec: prijať Krista a pretvoriť svoj život podľa jeho vzoru. Povedané inými slovami to znamená, že naša dobrá vôľa ako Kristových kňazov sa musí dostávať do čoraz dokonalejšieho, úplnejšieho súzvuku s Božou vôľou. Potom budeme môcť povedať s Kristom: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (porov. Lk 22, 42; Mk 14, 36).

Opravdivým pokladom je naše priateľstvo s Bohom. Bez sviatostného kňazstva udeľovaného v súlade s Božským Srdcom, očisteného od nánosu sekulárneho vkusu, Cirkev nemá budúcnosť. Zdieľať

Samozrejme, nielen intelektuálna, teologická, filozofická a exegetická formácia, ale aj získané diplomy sú dôležité, no skutočný poklad nie je ukrytý v múdrosti... Opravdivým pokladom je naše priateľstvo s Bohom. Bez sviatostného kňazstva udeľovaného v súlade s Božským Srdcom, očisteného od nánosu sekulárneho vkusu, Cirkev nemá budúcnosť. Týmto nechcem znižovať význam všeobecného kňazstva veriacich, no z vôle Boha aj duše všetkých pokrstených osôb sú zverené do dušpastierskej starostlivosti vysvätených služobníkov. Ak sa títo budú podriaďovať sekulárnym pravidlám, ktoré nemajú pôvod v milosrdnej láske nebies, Cirkev stratí smer svojho pôvodného poslania. Nech by boli krízy, ktorými Cirkev prechádza, akékoľvek ťažké, vždy majú pôvod v kríze služobného kňazstva.

 

Text je úryvkom zo štvrtej kapitoly knihy, ktorá má názov Hľadanie cirkvi. Kniha Boh alebo nič vychádza vo vydavateľstve Lúč. Prezentácia knihy sa uskutoční v pondelok 13. júna o 19. hodine v Kostole sv. Rodiny v Petržalke.

Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo