Operácia Prosperity Guardian Hrozí Bidenovi ďalšie fiasko na Blízkom východe?

Jemenská šiitská milícia Húsíov napáda od októbra obchodné lode v Červenom mori. Jej útoky má teraz zastaviť medzinárodná vojenská operácia, kritici však tvrdia, že iniciatíva Bidenovej administratívy je novým fiaskom ešte prv, než sa poriadne začala.

Červené more je dôležitou námornou cestou, keďže spája Suezský prieplav (a cezeň aj Stredozemné more) s Indickým oceánom. Až 12 percent celosvetového obchodu prechádza Suezským prieplavom, a teda aj Červeným morom. Väčšina európskeho obchodu so štátmi Perzského zálivu vrátane ropy, ale aj obchod s Čínou či Indiou putuje práve po tejto trase.

Záujem veľmocí je preto nemalý a USA, Francúzsko, Japonsko, Taliansko aj Čína prevádzkujú základne v malom africkom štáte Džibuti, ktorý na juhu stráži úžinu Bab el-Mandeb deliacu Červené more od oceánu. Na druhom brehu úžiny sa nachádza Jemen, ktorý v súčasnosti sužuje občianska vojna medzi centrálnou vládou, šiitmi v severnom Jemene a sunitmi na juhu krajiny.

Severný Jemen bol aj domovom kráľovstva Sába, ktorého kráľovná podľa biblického príbehu Šalamúnovi darovala 120 talentov zlata. Už antickí Rimania si uvedomovali strategický význam tohto územia, ktoré vďaka príjmom z obchodu, ale aj pre región nezvyklý počet zrážok nazývali Arabia felix – šťastná Arábia.

Občianska vojna

Nie je ani prekvapivé, že strategicky významný Jemen je dnes bojiskom studenej vojny medzi Iránom a Saudskou Arábiou. Zatiaľ čo Rijád podporuje medzinárodne uznanú vládu, Teherán podporuje šiitských rebelov Húsíov.

V realite však väčšinu územia „provládnych“ síl nemá pod kontrolou Saudskými Arabmi podporovaná vláda, ale jednotky Južnej tranzičnej rady. Tá síce podporuje boj proti Húsíom, ale na rozdiel od vlády nežiada obnovenie vládnej kontroly nad severom krajiny, ale rozdelenie Jemenu na sever a juh.

Južná tranzičná rada sa pritom odvoláva na dlhé obdobie, keď Jemen bol rozdelený – najprv medzi Osmanskú ríšu na severe a Britov na juhu, a neskôr medzi dva jemenské štáty. Tie boli zjednotené v roku 1990, no v zjednotenom štáte pokračovali pnutia medzi rôznymi odnožami moslimov aj jednotlivými kmeňmi. Tieto pnutia vyústili do otvorenej vojny, keď v roku 2014 jemenská vláda zrušila sociálne dávky na palivo a Húsíovia obsadili hlavné mesto Saná na severe krajiny.

Odtiaľ aliancia Húsíov a exprezidenta Saleha, zvrhnutého v roku 2011, dobyla aj druhé najväčšie mesto Aden na juhu krajiny.

Hroziaci prevrat v celom Jemene nakoniec odvrátila intervencia arabských štátov, ktoré sa obávali, že z Jemena vznikne ďalší satelit Iránu. Salehovi sa jeho aliancia s povstalcami nakoniec vypomstila, v roku 2017 ho Húsíovia pri pokuse utiecť zo Saná zastrelili. Odvtedy vojna pokračuje so striedavými úspechmi oboch strán a celý rad amerických, britských aj arabských publikácií počíta s rozdelením krajiny ako najpravdepodobnejším alebo dokonca najlepším možným riešením.

Humanitárne náklady tejto vojny sú obrovské, OSN pred dvoma rokmi odhadla počet obetí od jej začiatku v roku 2014 na takmer 400-tisíc. Každou štvrtou obeťou sú deti, ktoré zomierajú na podvýživu.

Kto sú Húsíovia?

Húsíovia boli založení pod názvom Ansar Alláh, „podporovatelia Boží“, ale dnes prevažuje označenie po ich zakladateľovi, šiitskom lídrovi Husejnovi al-Húsím. Al-Húsí zahynul v boji proti jemenským vládnym jednotkám v roku 2004, jeho stúpenci počítajú asi 100- až 150-tisíc ozbrojencov.

Nenávisť Húsíov voči Izraelu a Spojeným štátom siaha tak ďaleko, že keď sunitská teroristická organizácia al-Káida pri útoku zabila troch Húsíov, šiiti z útoku obvinili USA a Izrael. Oficiálny slogan hlása: „Alláh akbár, smrť Amerike, smrť Izraelu, prekliatie Židov, víťazstvo islamu.“

Z tejto perspektívy je úplne logické, že sa Húsíovia po útoku Hamasu na Izrael postavili na stranu útočníka a snažia sa ohroziť lode smerujúce do Izraela. V tomto úsilí sú vcelku úspešní, objem tovaru prepraveného cez izraelský červenomorský prístav Ejlat poklesol o 85 percent. Útokov sa však nemusia obávať len Izraelčania.

Veľké prepravné spoločnosti ako Møller-Maersk Evergreen či MSC oznámili, že pre útoky šiitských militantov nebudú ďalej premávať cez Červené more. Jedinou alternatívou je však trasa okolo južnej Afriky, ktorá trvá o celé dva týždne dlhšie než cez Suezský prieplav a pre väčšiu spotrebu paliva je aj výrazne drahšia. Ak útoky Húsíov budú pokračovať, ekonomické následky čoskoro pocítia aj európske ekonomiky.

Dostáva americké líderstvo trhliny?

Z tohto dôvodu Bidenova administratíva iniciovala operáciu Prosperity Guardian – „strážca blahobytu“. Začiatok operácie bol však rozpačitý, okrem USA sa k operácii pripojilo len desať štátov, pričom napríklad Dánsko posiela iba jediného dôstojníka.

To je sčasti spôsobené nedostatkom lodí v európskych námorníctvach. Napríklad bývalá námorná veľmoc Holandsko v roku 1974 disponovala 25 fregatami, v roku 1983 22 fregatami a v roku 1993 už len 18 fregatami. Dnes ich zostalo 6.

Podobná je aj situácia britskej Royal Navy. Tá v roku 1981 ešte počítala 51 fregát a 14 torpédoborcov, dnes už len 11 fregát a 6 torpédoborcov. A aj v Austrálii sa diskutuje o tom, či rozhodnutie Albaneseho vlády nevyslať lode do Červeného mora spôsobilo skôr uprednostnenie záujmov v Indo-Pacifiku alebo je za ním nedostatok lodí.

Proti argumentu, že ide o čisto technický problém, však svedčí to, že napríklad hovorca nemeckého námorníctva poprel, že by Nemecko nedisponovalo loďami schopnými podniknúť takúto operáciu, a menovite vyzdvihol tri fregaty triedy F124 – lode Sachsen, Hamburg a Hessen, ktoré sú vďaka svojej silnej protivzdušnej výzbroji dobre prispôsobené na boj proti raketám a dronom Húsíov.

Kritici preto tvrdia, že na vine je zlá príprava Bidenovej administratívy, iní dávajú vinu príliš reštriktívnym rules of engagement, teda podmienkam, za ktorých zúčastnené lode smú opätovať paľbu, ktorá v ich očiach zbytočne ohrozuje zúčastnené lode.

Je na vine zlá príprava operácie?

Americký námorný odborník John Konrad tvrdí, že príčinou problému je dlhodobé zanedbávanie námorníctva a nekompetentnosť na najvyšších úrovniach: „Obamova administratíva ponechala námorné záujmy národa atrofii, keď do čela dôležitej MARAD (americkej námornej správy) postavila mladšieho zamestnanca Bieleho domu a veliteľa ponorky O5 urobila šéfom úradu námornej administrácie (DOTMARAD). Trump spoznal nedostatok a vymenoval do svojho kabinetu troch majiteľov lodí, poveril vedením MARAD skúseného admirála a zriadil námorný panel (...) v národnej bezpečnostnej rade (NSC).“

Odvtedy sa však podľa mienky Konrada urobil obrovský krok späť: „V prvý deň Bidenovej administratívy zatvorili námorné oddelenie NSC, čo zanechalo Biely dom bez akejkoľvek námornej expertízy. Pete Buttigieg (jeden z kandidátov demokratov v prezidentských voľbách 2020, ktorý napokon podporil Bidena, pozn. red.) dostal ministerstvo dopravy ako politickú láskavosť a MARAD bol obsadený admirálom na dôchodku, ktorý mal klimatickú agendu v rozsahu miliárd dolárov.“

Konrad zhŕňa: „V skratke, v tejto administratíve extrémne chýba námorná odbornosť. Výsledkom je, že základný kameň námornej sily – čo nie sú naše skupiny lietadlových lodí, je to sila našich spojeneckých koalícií – sa v priebehu niekoľkých dní rozpadol. Z našich námorných spojencov sa do operácie Guardian prihlásilo len desať. Dvaja z nich odmietli poskytnúť akékoľvek ťažké aktíva (lode). Dvaja mali primálo aktív (lodí), ktoré by mohli poslať. A jeden – Francúzsko – znechutene vybehol z prvého operačného stretnutia a opustil skupinu, aby išiel chrániť svoje vlastné lode.“

Je všetko inak?

Konradovej interpretácii diania však protirečil francúzsky analytik Mathieu Droin. Ten si myslí, že v skutočnosti je problém nafúknutý, a podotýka, že Francúzi už zo začiatku komunikovali, že budú prispievať poskytovaním spravodajských informácií a budú americkému zväzu vypomáhať, chcú si však ponechať vrchné velenie nad svojimi loďami. A Španieli zas neodmietajú účasť ako takú, ale žiadajú mandát EÚ alebo OSN. Možnosťou by tu bolo rozšírenie mandátu protipirátskej operácie Atalanta, ktorej velí práve Španielsko.

Aj v prípade Nemecka nie je neúčasť kategorická, ale len otázkou mandátu. Napríklad nemecká vláda vyhlásila, že zapojenie do operácie Prosperity Guardian preveruje, na finálne rozhodnutie by však bol potrebný súhlas nemeckého parlamentu. Ten by celkom isto súhlasil, keďže podporu operácii vyjadrila aj opozičná CDU/CSU, ale ďalšiu schôdzu má parlament až začiatkom januára.

„Nemecko má pre takéto operácie určité obmedzenia. Ale ako vidím, my vrátane opozície, samozrejme, podporujeme Organizáciu Spojených národov a túto misiu,“ vyhlásil zahraničnopolitický odborník CDU Johann Wadephul.

Wadephul podotýka: „Nemecký Bundestag zasadne v druhom januárovom týždni. A podľa toho, čo vidím, na mieste sú už prítomné USA. Spolu s Veľkou Britániou, Francúzskom a Talianskom, možno aj so Španielskom. Nie je teda potrebné, aby Nemecko okamžite vstúpilo do tejto koalície. Ale sme pripravení na príslušné rozhodnutie bundestagu. A na nasadenie sa môžeme pripraviť vopred. Takže ak je potrebná naša pomoc, môžeme prispieť k úspechu námornej misie.“

Deutsche Welle pripomína, že nemecká fregata Hessen je do konca roka 2023 nasadená v Baltskom mori, po ukončení tejto misie by však mohla byť vyslaná do Červeného mora. Až donedávna pritom Nemecko disponovalo vlastnými loďami pred jemenským pobrežím, keďže sa podieľalo na operácii EÚ Atalanta, ktorá chráni obchodné lode pred útokmi somálskych pirátov. Pre vysokú úspešnosť – k poslednému pirátskemu útoku došlo v roku 2019 – však ku konci apríla 2022 Nemecko svoju účasť na operácii ukončilo.

Po úspechu Atalanty je veľmi pravdepodobné, že európske námorníctvo v Červenom mori teraz čaká nová, nemenej dôležitá úloha.