Rušenie špeciálnej prokuratúry Štandardný postup prijímania zákonov už asi treba premenovať

Bežný Slovák by v posledných dňoch zrejme musel zaliezť do pustovne, aby sa nedozvedel o zámeroch vlády zakročiť voči Úradu špeciálnej prokuratúry. Keď už členovia vlády a zákonodarcovia nemajú záujem o diskusiu, je dobré, že o ňu má záujem aspoň verejnosť či médiá a dávajú o tom vedieť. O poznanie menej sa však hovorí o forme, ktorá je neraz rovnako dôležitá ako obsah.

Ak človek iba trochu sleduje súčasné legislatívne dianie a zároveň má aspoň letmú znalosť o tom, ako sa za normálnych okolností prijímajú zákony, musí nadobudnúť dojem, že na Slovensku sa deje niečo naozaj výnimočné. Buď nám hrozia obrovské prírodné katastrofy, alebo predchádzajúca vláda zanechala republiku na pokraji zrútenia demokratického režimu.

Či to tak naozaj je, zostáva otázkou pre čitateľa, prípadne pre Ústavný súd SR.

V čom je problém?

Okrem plánovaných zmien na prokuratúre sa veľa ľudí dozvedelo aj to, že urgentne „treba“ novelizovať zákon o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Tí lepšie informovaní počuli aj o tzv. konsolidačnom balíku, ktorý okrem iného okreše už beztak vetché financovanie RTVS, zvýši správne a súdne poplatky a zasiahne aj do odvodov.

No a tí, ktorí naozaj radi čítajú, tiež vedia, že Slovensko naliehavo potrebuje nové ministerstvo cestovného ruchu a športu.

Čo má všetko vyššie uvedené spoločné?

Všetky tieto legislatívne zmeny sa dejú v skrátenom legislatívnom konaní. To v praxi znamená, že sa obchádza proces odbornej diskusie, do ktorej sa zapájajú štátne orgány, ale aj širšia verejnosť. Inými slovami, namiesto informovania o tom, čo sa robí, prečo sa to robí a aké to bude mať dosahy, sa ide priamo na vec. Bez ohľadu na názor verejnosti alebo tých, ktorí budú zákony vykonávať.

Aj keď majú ministerskí zamestnanci nepochybné vedomosti a skúsenosti, odborné pripomienky zväčša nie sú na škodu. Samozrejme, za predpokladu, že želaným cieľom je čo najlepší zákon.

Ilustrovať to môžeme na novelizácii trestného zákona. Bez riadnych podkladov o tom, ako sa skutočne trestá, sú tvrdenia o drakonických trestoch v zásade abstraktné. Samozrejme, excesy môžu existovať a treba sa s nimi vyrovnať. Ale plošné zmeny naprieč celým kódexom bez pohľadu na aplikačnú realitu neveštia nič dobré.

Práve preto je skrátené legislatívne konanie v demokratickej spoločnosti výnimočným javom. Má zabezpečiť možnosť rýchlych reakcií na neočakávané problémy. Ilustratívne ide o riziko či výskyt vojny, pandémie, prírodnej katastrofy...

Aj keď majú ministerskí zamestnanci nepochybné vedomosti a skúsenosti, odborné pripomienky zväčšia nie sú na škodu. Samozrejme, za predpokladu, že želaným cieľom je čo najlepší zákon.

Niežeby to súčasných alebo predchádzajúcich zákonodarcov extra vyrušovalo, ale píše sa to aj v zákone o rokovacom poriadku NRSR. Podľa neho prichádza skrátenie zákonotvorby do úvahy iba v prípade mimoriadnych okolností, keď môžu byť ohrozené základné ľudské práva a slobody, bezpečnosť štátu alebo Slovensku hrozia značné hospodárske škody. O nesprávnom využívaní skráteného legislatívneho procesu už veľa napísal tiež Ústavný súd.

Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na programové vyhlásenie vlády, ktorá si za svoje základné ciele kladie „návrat k štandardnému prostrediu demokratickej spoločnosti“, v ktorom sa dôsledne rešpektuje zásada ústavnosti a zákonnosti a prijímaniu kľúčových rozhodnutí predchádza „konkrétna forma verejných konzultácií“.

Ak sme svedkami týchto staronových štandardov v týchto dňoch, tak to nie je veľmi dobrý signál do budúcnosti. Mimochodom, pri zmenách na prokuratúre nám to už naznačila aj Európska komisia. Aby sme však boli féroví, práve tí politici, ktorých často počuť najhlasnejšie, ešte nedávno aktívne participovali na likvidácii zákonodarných štandardov.

Odpoveďou nemá byť legislatívna smršť

Pristavme sa na chvíľu pri jadre problému. Hoci hĺbkové analýzy dokazujú, že Úrad špeciálnej prokuratúry za ostatné roky skutočne rozhýbal boj s korupciou a organizovanou kriminalitou, súčasný stav zďaleka nie je dokonalý.

Napokon, podrobnostiam sme sa aj nedávno konkrétnejšie venovali. To je dôvod na odbornú diskusiu a hľadanie vhodných riešení, či už ide o kompetencie tejto inštitúcie, osobu jej šéfa, alebo potenciálnu dvojkoľajnosť hierarchicky usporiadaného orgánu.

Ostatné dni však ukazujú, že o nič z toho reálne nejde. Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic ponúkol svoju rezignáciu, ak by to zachránilo úrad, dvaja „šéfovia“ na prokuratúre za éry Dušana Kováčika nikomu neprekážali a o kompetenciách dnes nikto ani nerozpráva.

Dôjde k zrušeniu špeciálnej prokuratúry? Špecializované trestné inštitúcie sú pod paľbou desaťročia

Ján Ivančík

Signály na zmeny vysiela Smer-SSD aj Hlas-SD a Sme rodina. Pri súčasnej konštelácii predvolebných prieskumov ide o naozaj relevantnú diskusiu.

Ukazuje sa, že problémom je samotná ÚŠP, a tak ju treba zrušiť. O pár týždňov, mesiacov či rokov môže podobný spád nabrať aj situácia okolo Špecializovaného trestného súdu, hoci s prerozdeľovaním jeho spisov to už bude problematickejšie.

Rovnako to vyzerá s Úradom na ochranu oznamovateľov a whistleblowermi, ktorých zákon teoreticky chráni už takmer dekádu. Doposiaľ boli bezvýznamní, úrad sa nedarilo obsadiť dlhé mesiace, naraz zákon treba meniť v zrýchlenom konaní.

V právnom štáte by však odpoveďou na skutočné či domnelé problémy nemala byť legislatívna smršť a inštitucionálna prestavba v priebehu niekoľkých týždňov. Na nápravu excesov predsa v demokracii slúži systém bŕzd a protiváh. To je dôvod existencie Ústavného súdu, ESĽP, disciplinárnych konaní a mnohých ďalších inštitútov a inštitúcií.

Bez riadneho odôvodňovania požadovaných cieľov a odbornej diskusie nad najvhodnejšími riešeniami sa poľahky dostaneme do situácie, keď po každých voľbách nová garnitúra nielen vymení všetkých nominantov, ale rovno zruší či zavedie inštitúcie podľa svojho želania. A takto právna istota nevyzerá.

Mimochodom, ako Špecializovaný trestný súd, tak aj Úrad na ochranu oznamovateľov proaktívne zriaďovali vlády pod vedením čelných vládnych predstaviteľov, ktorí v súčasnosti uvažujú nad ich oklieštením či zrušením.