O malej Eileen, ktorá sa nikdy nestratila Keď agenda aktivistov je viac ako pravda

V Poľsku sa už niekoľko týždňoch diskutuje o článku v denníku Gazeta Wyborcza, ktorý sa spätne vrátil k informovaniu médií o migračnej kríze na poľsko-bieloruskej hranici. Ide o zásadný text, ktorý odhaľuje, ako dokážu aj seriózne médiá zlyhať, keď si od udalostí, o ktorých majú informovať, nedokážu zachovať odstup.

Ale po poriadku.

Presne pred dvoma rokmi, začiatkom decembra 2021, vyvolal v Poľsku obrovský verejný ohlas príbeh štvorročného irackého dievčatka.

Jeho rodičia údajne boli zadržaní na poľsko-bieloruskej hranici a poľská pohraničná stráž ich deportovala do Bieloruska. Avšak bez dcéry, ktorá sa podľa mediálneho príbehu vzdialila od zadržanej skupiny migrantov a následne sa sama v mrazoch túlala lesmi, pričom sa predpokladalo, že vzhľadom na nízke teploty nemohla prežiť.

O „zmiznutí“ Eileen informovala siedmeho decembra občianska iniciatíva Hranica. Správa sa stala mediálnou bombou. Noviny a televízie sa pretekali v srdcervúcich príspevkoch o dráme „dievčatka v červenej bunde“ a médiá spolu s mimovládkami svorne nadávali „bezcitnej“ vláde a pohraničnej stráži.

„Chodím dookola po dome a plačem nad ňou,“ zúfalo písala v tom čase napríklad známa aktivistka Katarzyna Jagiellová z organizácie Greenpeace.

Poľská pohraničná stráž vo svojom stanovisku tvrdila, že síce v inkriminovaný deň bola odhalená skupina šiestich cudzincov, ale nebolo v nej žiadne dieťa. „Vykonávali sme aj operácie zo vzduchu, z dronu, s termovíziou, takže by sme boli videli, či tam boli ľudia, ktorí sa od tejto skupiny vzdialili,“ písalo sa v stanovisku pohraničníkov.

Ich vyjadrenie však v atmosfére veľkého verejného pohoršenia úplne zaniklo.

K tomu ešte treba povedať, že na drámach, akou je príbeh malej Eileen, je postavený aj film Zelená hranica (v slovenských kinách Hranica) známej poľskej režisérky Agnieszky Holland, ktorý aktuálne zbiera jedno medzinárodné ocenenie za druhým.

V novembri tohto roka publikovala Gazeta Wyborcza článok novinárky Małgorzaty Tomczakovej, ktorá sa vrátila k tomu, ako o migračnej kríze na hranici informovali poľské médiá.

Tomczaková spätne analyzovala desiatky článkov a konfrontovala ich s faktmi. K práci novinárov spred dvoch rokov je veľmi kritická. Okrem iného sa venovala aj zmiznutiu Eileen.

„Dnes vieme, že Eileen neexistovala. Bol to jeden z príbehov, ktoré rozširovali aktivisti. Rezonoval a bol dôležitou súčasťou naratívu o ,deťoch umierajúcich na hraniciach‘, ktorý teraz udržiava film Zelená hranica. Napríklad Joanna Scheuringová-Wielgusová (politička za stranu Nová ľavica, pozn. red.) hovorila o deťoch umierajúcich na hraniciach počas predvolebnej debaty. Myslím, že nevieme o žiadnom zdokumentovanom prípade úmrtia dieťaťa na poľskej hranici. To, samozrejme, neznamená, že sa žiadne takéto prípady nevyskytli, aspoň na druhej strane hranice, a že by sme o takomto riziku nemali hovoriť. Ale doteraz sme s veľkým rozhorčením diskutovali o dieťati, ktoré neexistovalo,“ napísala Tomczaková.

Problémom je nízka odolnosť voči hysterickým vlnám rôzneho druhu a agendám všakovakých aktivistov.Zdieľať

Do diskusie o informovaní poľských médií o kríze na hranici sa zapojil napríklad aj Jan Rokita, bývalý líder Občianskej platformy, ktorý je dnes aktívny ako komentátor a publicista. Tomczakovej článok označil za najdôležitejší text tohto roka.

„Jedinečnosť tohto novinárskeho materiálu však nespočíva ani v jeho precíznosti, ani v kompetencii novinára. Ak by to tak bolo, mali by sme ,len‘ do činenia s exemplárnym príkladom spoľahlivej a profesionálnej žurnalistiky, ktorá inak v Poľsku takmer neexistuje. Małgorzata Tomczaková však týmto textom dosahuje niečo jedinečné a nezvyčajné. S pokojom a chirurgickou presnosťou faktov rozpráva príbeh akejsi nepredstaviteľnej, mnohovrstevnej lži, ktorá vznikla okolo pohraničnej drámy na účely politickej propagandy,“ napísal Rokita.

Je lákavé interpretovať kauzu stratenej Eileen ako ďalší dôkaz toho, že liberálne médiá sa neštítia ničoho, len aby mohli kritizovať konzervatívnych politikov. Hoci to, že v Poľsku bola v tom čase pri moci konzervatívna vláda, zohralo pri informovaní opozičných, najmä liberálnych a ľavicových médií určite svoju úlohu, takýto záver by nebol úplne presný.

Svoje informovanie o malej Eileen nakoniec korigovala samotná liberálna Gazeta Wyborcza a Małgorzata Tomczaková otvorene priznala zlyhanie, keď uviedla, že pokiaľ ide o krízu na poľsko-bieloruskej hranici, tak aj ona sama napísala viacero vecí, ktoré boli „z veľkej časti nepravdivé“.

Tento poľský príbeh primárne hovorí o niečom inom. O probléme, ktorý je dnes pomerne akútny a týka sa všetkých médií bez ohľadu na to, ku ktorému názorovému prúdu sa hlásia.

Je ním nízka odolnosť voči hysterickým vlnám rôzneho druhu a agendám všakovakých aktivistov, ktorí sa vo svojom svätom boji za – z ich pohľadu – lepší svet nenechajú brzdiť faktmi.