Keď alibisti ovládnu openspace

Keď alibisti ovládnu openspace

Prečo mladí ľudia, ktorí sa tvária ako najväčší start-upisti, nedokážu riskovať aspoň tak ako predchádzajúce generácie.

Hlavný komentátor Financial Times pre Ameriku Edward Luce pred časom zdokumentoval v komentári s názvom Vzostup liberálnej netolerancie v USA trend, ktorý za posledné roky prerazil na amerických univerzitách (viac o článku a reakciách sme vtedy písali v článku Keď lúzri ovládnu univerzity).
 
„Americký liberalizmus by mal sláviť svoj úspech, veď nedávno boli prijaté manželstvá gayov, zlegalizovaná marihuana či zvolený černošský prezident... No oživenie politickej korektnosti na amerických univerzitách ukazuje úplne iný príbeh. Namiesto podpory slobody slova sa ju ľavica snaží zrušiť. V mene diverzity a konformity,“ píše. 

Pripomína prípady, keď študenti odmietajú diskusie s názorovými oponentmi, organizujú petície, v ktorých konštatujú, že sa cítia urazení opačnými názormi. Zakazujú sa citlivé debaty, vzniká kultúra, kde sa oplatí byť považovaný za obeť cudzích predsudkov a je dôležité neocitnúť sa na strane „agresora“, teda oponenta mainstreamového názoru.

V snahe, aby nik nemohol byť obvinený z nenávistných prejavov, vznikla na univerzitách v Amerike nová generácia džobov. Fakulty sú zaplnené poradcami pre multikulturalizmus, úradníkmi dohliadajúcimi na dodržiavanie diverzity a školiteľmi pestovania rasovej etikety. Vedenie univerzít sa takto kryje pred obvinením, že toleruje nenávistné prejavy, konštatuje Luce.

Debata o tomto fenoméne je pomerne živá. Oživili ju napríklad aj prichádzajúce prezidentské voľby, v ktorých je politická korektnosť silnou témou. Napríklad komentátor amerických ľavicových New York Times Nicholas Kristof pred časom zhrnul viacero štatistík do článku Priznanie liberálnej intolerancie. Píše o tom, ako sa z amerických univerzít v podstate vytratili zástancovia konzervatívnych postojov a to najmä tam, kde sa také postoje riešia, teda v spoločenských vedách. 

Školy učia mladých ľudí, akú hodnotu má autocenzúra, že riskovanie sa trestá a slepota je kľúčová pre kariéru vo verejnom živote. Zdieľať

Napríklad medzi učiteľmi spoločenských vied na amerických univerzitách stretnete republikána medzi prednášajúcimi v 7-9 percentách, zatiaľ čo napríklad marxistu až v osemnástich percentách. Podľa výskumov sa veľká časť problému skrýva v klasickom probléme výberu – prevládajúci ľavicoví profesori si ako partnera oveľa radšej vyberú niekoho s bližším názorom (pred troma dňami sa k téme vrátil v článku Slepý bod liberálov).

Monolitickosť, precitlivelosť na opačný názor, vyhýbanie sa konfrontácii a zaradenie sa do väčšinového názoru sa podľa neho stalo charakteristikou univerzitného systému. 

Edward Luce debatu o tomto fenoméne uzatvoril otázkou: Čo to znamená pre budúcnosť, ak na univerzitách vládne takáto atmosféra? Že školy učia mladých ľudí, akú hodnotu má autocenzúra, že riskovanie sa trestá a slepota je kľúčová pre kariéru vo verejnom živote, odpovedal si komentátor Financial Times.

Má Edward Luce vo svojom predpoklade pravdu? Pri hodnotení spoločenských trendov treba byť vždy opatrní.

No niečo sa už o novej generácii mladých, narodených od roku 1980, ktorých sociológovia nazývajú Millennials, povedať dá. Sociológovia, ale i zamestnávatelia si okrem iných charakteristík, ako je napríklad túžba po lepšie nastavenom „work-life balance“, v tejto skupine mladých všimli aj to, že sú výrazne riziko-averzní. Teda že nie sú ochotní riskovať. Na prvé počutie to neznie zle, rozumný človek sa snaží riziko eliminovať. Problém však je aj to, keď to s eliminovaním rizika preháňate.

Úspech sa rodí z rizika

Keď sa v Amerike hovorí o tom, ako vzniká pokrok, často sa spomína historka Thomasa Edisona, autora stoviek patentov, ktorého najviac preslávil vynález žiarovky. Ten o neúspešných pokusoch povedal, že predtým, ako vynašiel fungujúcu žiarovku, našiel dvesto spôsobov, ako sa taká žiarovka vyrobiť nedá. 

Thomas Alva Edison zaregistroval viac než 1 692 patentov, ďalšie tisíce zaregistrovali jeho firmy. Medzi ne patrí fonograf  či  žiarovka. Foto – Wikimedia

Tento a podobné citáty sa stali symbolom americkej podnikavosti. Postoj generácie Millenials je však iný: hlavne neurobiť chybu, nebyť tým, ktorý bol mimo. V tomto sa výrazne líšia od prechádzajúcich dvoch generácií, povojnovej a revolučnej. Tie si chceli robiť všetko po svojom, boli tvrdohlavejšie, menej konformné. 

Dôvodov, prečo je to tak, sa spomína mnoho – kríza z 2008 či pád dvojičiek, ktorý túto generáciu zastihol ako mladých ľudí.

Zatiaľ čo technológie sú pre mladú generáciu kyslíkom, podstúpenie rizika je pre ňu oxidom uhličitým. Zdieľať

No autor knihy Generations Neil Howe tvrdí, že v súčasnej generácii je zakorenené niečo hlboko riziko-averzné. Zatiaľ čo generácia X (narodení v rokoch 1960 – 1980) prišla do aktívneho veku v oveľa ťažšej ekonomickej situácii, ako je tá dnešná, zareagovala presne opačne. Rozhodla sa vziať osud do vlastných rúk, vrhnúť sa do toho po svojom. Deti milénia chú byť vnútri, chcú mať bezpečnosť a chcú, aby sa o ne niekto staral, zistil Howe.

Ešte tvrdšie ich zhodnotil komentátor Washington Post Fareed Zakaria: Mladí ľudia sa obliekajú ako podnikatelia zo Silicon Valley, divoko spotrebúvajú technologické novinky a hovoria o prevratných technológiách. No potom idú a zamestnajú sa v Goldman Sachs, McKinsey a Google. Je to riziko-averzná generácia.

Zatiaľ čo technológie sú pre mladú generáciu kyslíkom, podstúpenie rizika je pre ňu oxidom uhličitý, skonštatoval zasa biznis magazín Inc., ktorý sa zvlášť zameriava na príbehy rýchlo rastúcich firiem.

Prečo je to veľký problém

Čo znie ako súbor anekdotických príkladov, sa však už dá zachytiť aj makroekonomicky.  Jedným z takých ukazovateľov je prudký pokles ochoty zakladať nové firmy za posledné desaťročia. To prináša úplne hmatateľné dôsledky.

Denník Wall Street Journal si napríklad všimol, že s každou ďalšou krízou za posledných dvadsať rokov sa ekonomika zviecha pomalšie. Počas ôsmich recesií od konca druhej svetovej vojny do roku 1990 trvalo ekonomike v priemere dvadsať mesiacov, kým sa zamestnanosť dostala na predkrízové úrovne. No potom sa tento ukazovateľ začal prudko zhoršovať. Hoci krízy v 1990 či 2001 boli relatívne mierne, zotavenie trhu práce trvalo dlhšie a s každou ďalšou recesiou to bolo horšie. Podľa analýzy Wall Street Journal je jedným zo základných problémov zvýšená nechuť podstúpiť riziko pri zakladaní firiem. Mladí ľudia po nich jednoducho zareagovali inak ako ich rodičia v podobných situáciách.

Podľa štúdie harvardského ekonóma Edwarda Glaesera vidieť jasnú súvislosť medzi mestami s vysokou podnikateľskou aktivitou a tvorbou pracovných miest. Znie to banálne, no dokazuje to, že mentálne nastavenie pustiť sa do neistoty môže zásadne ovplyvniť osudy regiónov.

Pokles podnikateľského ducha však vidno aj na iných číslach. Napriek tomu, že investičný kapitál je dnes oveľa lacnejší ako pred desiatimi a dvadsiatimi rokmi, výrazne poklesol objem investičného kapitálu, ktorý prúdi do nových biznisov. A ten, čo prúdi, je ešte viac ako v minulosti koncentrovaný, skoro polovicu „zožerie“ Sillicon Valley. To znamená, že vo väčšine regiónov upadá nové podnikanie rýchlejšie, ako je priemer, podnikavosť upadá na väčšine územia USA. „Hoci to vyzerá, že mladá generácia je plná technologických podnikateľov, v skutočnosti je ich na celú generáciu málo,“ konštatuje Financial Times.

Keď sa muži boja žien

Podnikavosť však nie je len o zakladaní firiem, ale aj o ochote riskovať vlastný názor, prísť s niečím nekonvenčným a nebáť sa odmietnutia aj v pozícii zamestnanca. Aj tu však firmy cítia náklady zvýšenej neochoty vystaviť sa prípadnému zlyhaniu. Strach z neho robí zo zamestnancov alibistov, ktorí sa domáhajú presných zadaní a presných postupov.

Fenomén opatrnosti a alibizmu však často podporujú samotné firmy, najmä ak ide o veľké korporácie s čoraz tesnejšími pravidlami a hrubšími kódexmi. Zamestnancom nanucujú pravidlá správania sa, ktoré sú v mnohom podobné tým na univerzitách. Opäť v snahe vyhnúť sa konfliktom v multietnických, multináboženských a multi-kadečo kolektívoch. No výsledok je rozpačitý.

Je to prostredie, kde sa každý bojí, aby neurobil chybu, a kde nikdy neviete, či nebudete označený za útočníka. Zdieľať

Americký magazín Harvard Business Review na toto riziko upozorňoval už pred desiatimi rokmi. Podľa neho sú pravidlá politickej korektnosti na pracoviskách dvojsečnou zbraňou. Je to prostredie,  kde sa každý bojí, aby neurobil chybu, a kde nikdy neviete, či nebudete označený za útočníka. Prípadne ste motivovaný k tomu, aby ste o sebe rozmýšľali ako o obeti. Tam sa potom ťažko rozvíjajú prirodzené pracovné vzťahy. Je  pre vás výhodnejšie hýbať sa len medzi kójami a mítingmi, ako skúšať niečo mimo pravidiel.

Konkrétnym príkladom, kam vedie snaha odstrániť možné riziká (napríklad súdne), sú striktné pravidlá správania k ženám na pracovisku. Tie si mnohé firmy osvojili po aktivizme ženských organizácií, ktoré výrazne posunuli hranice toho, čo sa dá považovať za obťažovanie (známym sa stal prípad otvorenia dverí žene, chápaný ako sexistické gesto).

Nakoniec to často vypálilo presne opačne, ako bol zámer. V prostrediach s príliš prísnymi pravidlami voči obťažovaniu mali ženy dokonca nižšiu pravdepodobnosť pracovného postupu. Muži sa vyhýbali neformálnemu kontaktu, menej si s nimi vymieňali nápady, problémy, a tak aj menej počúvali ich nápady, nevedeli o ich skúsenostiach. Ak šéf organizoval večer v krčme, bolo pre korporátne pravidlá prakticky nemožné, aby pozval podriadenú. (Prípadne, prečo by to mal robiť, ak by to mohlo znamenať problémy? Na to stačí málo, napríklad niekdajší rektor Harvardu Lawrance Summer čelil hlučnej kritike, keď na súkromnej akcii povedal, že vďaka biologickým rozdielom muži prekonávajú ženy v matematike a prírodných vedách. Nehovoriac o tom, že mal pravdu.)

Vážiť si zdravé riziko

Spomínam si na historku, keď jeden svetový výrobca softvéru, ktorý mal aj na Slovensku malý vývojový tím, v rámci módy zabezpečil pre svojich zamestnancov všetky tie populárne vychytávky – od stolného futbalu po ping-pongový stôl. Tunajší tím často navštevovali ľudia z centrály, nielen manažéri, ale aj odborníci na niekoľkodňové či týždňové spolupráce. Väčšinou išlo o mužov, ako je v tejto brandži zvykom. Paradoxne, v slovenskom tíme bolo silné zastúpenie žien.

Ochota zdravo riskovať je podstatnou súčasťou príbehu západného sveta. Zdieľať

Zahraniční návštevníci pod rozličnými zámienkami odmietali hrať tieto hry so slovenskými kolegyňami. Nakoniec vysvitlo, že dôvodom je obava, aby napríklad nejaké slovo vypovedané pod zvýšeným športovým adrenalínom nemohlo byť chápané ako prejav obťažovania, nehovoriac o takých veciach ako spontánne zdvihnutie ruky ako výzva na tľapnutie si po dobrom zásahu, či potľapkanie po pleci a podobne.

V takých komplikovaných vzťahoch, ako fungujú v spoločnosti, by bolo príliš zjednodušujúce tvrdiť, čo je následok a čo je príčina. Z času na čas je však dobré si pripomenúť, že našu spoločnosť nestojí len na kvalite politikov či zákonov, ale aj na takých veciach, ako je ochota jednotlivcov pustiť sa do vecí s neistým výsledkom. A keďže tá vôbec nemusí byť samozrejmosťou, nemali by sme príliš riskovať s jej potláčaním. Je podstatnou súčasťou príbehu západného sveta.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo