Zrušili ma po dvoch mojich komentároch o homomanželstve a potra­toch a ako zrušený novinár som už podobnú pozvánku nečakal. Ale prišla.

Kamarát novinár a bývalá novinárka, z ktorej je politička, sa roz­hod­li, že po 30 rokoch spolužitia už dozreli aspoň na uza­vretie registrova­né­ho partnerstva.

Prosím o pochopenie, že z dvoch dôvodov nič podrobnejšie neuve­di­em.

Po prvé, žáner svadobného fejtónu sa mi v minulosti neosvedčil.

A po druhé, nie je sa čím vyťahovať. Bola to jednoducho veľká klasická viedenská žúrka so ženíchom a s nevestou, ktorí sú jed­no­du­cho dobrí ľudia, a s hosťami, ktorí si v priemernom veku 40+ jed­no­ducho užili nie príliš výstredné večerné žúrovanie.

Zavítali aj dvaja z dvadsiatich najmocnejších politikov krajiny, medzi ktorými boli jedna ministerka a jedna predsedníčka frakcie vládnej strany. Vi­del som aj najbystrejšieho židovského filozofa krajiny a mohol sa stretnúť so značnou časťou značkových autorov troch najprogresívnejších redakcií Rakús­ka.

To posledné bolo pre mňa napínavé.

Bol som zvedavý, ako sa s postupom času k tomu postavia. Zdieľať

Počas piatich rokov života v stave zrušenia som sa totiž stal slovenským autorom. Kontakt s rakúskou novinárskou obcou som stra­til.

Ani ženícha a nevestu som po celý ten čas nestretol. Netušil som, ako na tom som.

Na tejto svadbe sa mi tak prvýkrát otvorila príležitosť počuť, vi­dieť alebo aspoň získať nejaký vnem či dojem, ako ko­le­go­via z brandže vní­ma­jú moje vylúčenie z dobrej spoločnosti.

Bol som zvedavý, ako sa s postupom času k tomu postavia. Pokiaľ viem, bol som vtedy v roku 2018 prvým prípadom „cancelovania“ no­vi­ná­ra v Rakúsku, potom nasledovali ďalší. Nejako to teda už museli medzi sebou rie­šiť.

Opýtal som sa, či sa cancel culture začína vytrácať alebo sa, naopak, pre­hlbu­je.

Opýtal som sa, či sa kultúra zrušenia pomaly nezruší.

Na svadbe boli dvaja novinári, ktorí kedysi napísali naj­kraj­šie ódy na moje stredoeurópske a európske cestopisy. Novinár A ma raz navštívil v Devínskej Novej Vsi, novinár B v Bruseli a obaja ma vy­chvaľovali do nebies.

Bo­lo to tak dávno, že som už nespoznal ich tváre, novinár B sa mi však po niekoľ­kých po­há­roch vína prihovoril.

Je to geniálny majster slova, ktorý pre svoj nekonvenčnú in­te­lek­tua­litu neraz narazil, dnes už nepíše.

Považuje to za niečo zlé, ale výslovne moje vyhodenie neodsúdil. Zdieľať

Ak som to správne pochopil, založil si firmy, ktoré vyrábajú „con­tent“ s mladými influencermi pre pri­sťa­ho­valeckú mládež.

Jeho au­tor­ská pýcha trpí, na druhej strane ho napĺňa uspokojením, že v sebe objavil manažérske schopnosti, a zarába neporovnateľne viac.

Ako jediný prítomný uznal bez debaty, že som bol zrušený. Tváril sa, že to považuje za niečo zlé, výslovne však moje vyhodenie neodsúdil.

Obsahovo s mojimi postojmi hlboko ne­súh­lasil, potratovú legislatívu by napríklad „ne­chal sto-dvesto rokov tak“.

Novinár A urobil medzitým kariéru, pracuje v širšej šéfredakcii jed­ných z tých troch najprogresívnejších novín.

V mojej prítomnosti sa s prekrásnou zádumčivosťou do seba ponoril, roz­prával iba o dávnejšej minulosti a nijako sa ku kauze ne­vy­ja­dril.

Najintenzívnejšie chvíle na svadbe mi pripravila mne dovtedy osob­ne neznáma novinárka C. Je redaktorkou najprogresívnejšieho a svojím spôsobom aj najkvalitnejšieho printového média Rakúska a okrem toho družka novinára A, ako aj matka jeho dvoch detí.

Keď som jej bol predstavený, skoro sa zľakla, dokonca urobila malý krok dozadu.

Ako keby si myslela: „Ježiš, Leidenfrost, henten žije, existuje, stojí tu predo mnou!“

Ak hovoríš, že o tejto téme sa dá diskutovať, tak si asi Chorvátka. Zdieľať

Rozhovor s ňou bol kľukatý a neustále na pokraji zrušenia.

Ona bola veľmi sebavedomá: napríklad keď som jej rozprával o vte­daj­šej debate s jej šéfredaktorom, nechcela to vôbec počuť, šéf je šéf a ja som ja, čo ma to zaujíma?

Občas bola z ničoho nič útočná: vyčítala mi, že som napísal alebo po­vedal „lacné“ veci, že sa hrám na „arcikatola“, a ironizovala mo­je existenčné problémy po zru­šení: „Ty chudááák!“

Medzitým sa mi však aj pochválila, že dala svoje deti po­krstiť.

Na pochopenie: v reáliách politicko-mediálneho komplexu Rakúskej re­publiky je to úkaz zadubeného reakcionárstva. Dokonca dnešný šéf­redaktor najkonzervatívnejšieho ra­kús­keho denníka, ktorého vlast­níkom je katolícky spolok vedený kňa­zom, nedal pokrstiť ani jed­no svoje dieťa a je na to patrične hrdý.

Novinárka C náhle ukončila našu debatu. Paradoxne sa to sta­lo vtedy, keď som urobil niečo, čo som považoval za kompli­ment.

V jednej chvíli totiž vyhlásila, že manželstvo dvoch osôb rovnakého po­hla­via je témou, o ktorej sa dá diskutovať.

Keď to niekto hovorí, už je to môj človek. Veď môj problém na je­seň 2018 spočíval aj v tom, že som otvoril tému, ktorá pre vte­daj­šie ve­denie najkonzervatívnejších novín už bola uzavretá.

Na povzbudzujúcu vetu od novinárky C som reagoval tým, že som uhá­dol jej národnosť: „Ak hovoríš, že o tejto téme sa dá diskutovať, tak si asi Chorvátka.“

Možno to bolo nepresne ar­gu­me­n­to­vané. Zdieľať

To ju urazilo. Trafil som síce do čierneho, Chorvátka bola, ale ne­chcela byť spájaná s nejakými ruženčiarmi bivakujúcimi pred ne­ja­kými budovami niekde v Chorvátsku, o ktorých som v živote ne­po­čul. Ušla a už sa nechcela so mnou baviť.

To mi nedalo pokoj, tak som ju neskôr odchytil a ospra­ved­l­nil sa za svoje komplimenty.

Akceptovala to a pokračovali sme v debate. Chcela počuť moje ar­gu­men­ty proti homomanželstvu.

A sformulovala jednu námietku proti môjmu postoju, ktorú pred piatimi rokmi presne tými istými slo­vami vyslovil aj jej šéfredaktor: „Možno to bolo nepresne ar­gu­me­n­to­vané.“

Opýtal som sa jej: „Keď niekto raz nepresne ar­gu­men­tu­je, za­slúži si, aby za to vypadol z novín?“

Na to musela, samozrejme, odpovedať, že, samozrejme, nie.

Jej oči však tvrdili niečo iné.