Ešte raz z Arménska Ako sa mojim Arménom po páde Karabachu uľavilo

V sobotu som bol pozvaný na svadbu prominentného rakúskeho páru, ktorá sa v poslednej chvíli ukázala ako „Verpartnerung“, ako uzavretie registrovaného partnerstva dvoch heterosexuálov.

Teraz však nenasleduje svadobný fejtón, úskalia tohto žánru som si vychutnal v lete 2022, ale opis procesu, ako som hľadal svadobný darček – z Náhorného Karabachu.

Nevesta a ženích – zrelí päťdesiatnici s už takmer dospelými deťmi – sa totiž dali dokopy presne pred 30 rokmi: v hlavnom meste odštiepeneckej arménskej republiky Arcach Stepanakerte počas prvej vojny o Karabach, ktorá sa skončila triumfálnym víťazstvom Arménov. Nevesta aj ženích tam boli ako vojnoví reportéri.

Keďže táto republika o presne 30 rokov neskôr zmizla z povrchu zemského, lebo karabašskí Arméni 19. septembra – v priebehu jediného dňa – prehrali tretiu karabašskú vojnu, chcel som svadobnému páru priniesť niečo pekné z medzitým už vysídleného Karabachu.

Vyrazil som do Jerevanu v poslednej chvíli, v piatok deň pred svadbou. Aby som finančne nevykrvácal, prenocoval som dve noci v lietadlách a na letisku bulharského hlavného mesta Sofia.

Arménsko som po prehratej druhej karabašskej vojne v roku 2020 navštívil päťkrát. Vždy som zaznamenal pochmúrne obavy z ohrozenia existencie samotného arménskeho štátu.Zdieľať

Arménsko som po prehratej druhej karabašskej vojne v roku 2020 navštívil päťkrát. Každý raz som krajinu videl v stave hlbokého národného zúfalstva, všade som zaznamenával pochmúrne obavy z ohrozenia existencie samotného arménskeho štátu.

Predstavoval som si, že národná depresia bude po vysídlení viac ako 100-tisíc Arménov zo strateného Karabachu absolútna. Zrejme som ešte zďaleka nepochopil psychológiu tohto svojbytného prastarého kresťanského národa – v piatok ma Arméni prekvapili svojou občas až výbornou náladou.

A to Arméni z oboch znepriatelených politických táborov.

Pôsobilo to, ako keby sa teraz – keď bývalý Arcach je víťazným Azerbajdžanom vedený ako „ekonomický región Karabach“ – všetkým hovorilo ľahšie a voľnejšie.

Prvýkrát som natrafil na Arména, ktorý vojny o „svätú“ arménsku zem rovno označil za „zbytočné“. Arménsko podľa neho práve v roku 2020 „úplne zbytočne obetovalo päťtisíc našich detí“. Bolo cítiť, že je svojím spôsobom rád, že otázka Karabachu je v istom zmysle vyriešená.

Bol to prívrženec prozápadného premiéra Nikolu Pašinjana, ktorému priznal zásluhy za takmer úplné vykorenenie korupcie, ktorá predtým tridsať rokov bránila ekonomickému rozvoju krajiny. Chválil Pašinjana aj za vymyslené úspechy – napríklad za to, že Európska únia údajne z vlastného rozpočtu začala financovať vyzbrojenie Arménska.

Tých ľudí musí byť veľa, veď Pašinjan ešte aj po prehratej druhej vojne získal v predčasných voľbách absolútnu väčšinu. Pravdepodobne vnímali karabašský problém ako ťarchu, teraz zrejme našli odvahu prehovoriť.

Pád Náhorného Karabachu V regióne sa končí niekoľkotisícročná prítomnosť Arménov

Christian Heitmann

Arménsko-azerbajdžanský konflikt o Náhorný Karabach sa skončil úplným víťazstvom Azerbajdžanu, Arménmi obývaný de facto štát kapituloval. Zo 120-tisíc obyvateľov regiónu v priebehu týždňa už utieklo viac ako 100-tisíc a utečenci prúdia ďalej.

Niečo podobné asi platí pre arménsky antisemitizmus. Židovský a arménsky národ spája to, že sa oba stali obeťou nespochybniteľnej genocídy, napriek tomu je Arménsko dlhodobo známe ako postsovietska republika s najviac rozšíreným antisemitizmom (podľa jedného prieskumu verí 58 percent Arménov v klasické protižidovské naratívy).

Skutočnosť, že štát Izrael predal nepriateľovi Arménov Azerbajdžanu nemalý počet zbraní, vyniesla hlboko zakorenený antisemitizmus na povrch. Keď Hamas siedmeho októbra spáchal najväčší protižidovský pogrom od čias holokaustu, súcit Arménov bol preto obmedzený.

Najumiernenejší postoj, ktorý som v piatok v Jerevane registroval, bol tento: „Tak im treba.“ Im znamená Židom.

Oslovil som Rimu Varžapetjanovú-Fellerovú, mnohoročnú predsedníčku židovskej obce v Arménsku, ktorá je dlhodobo známa pre svoje popieranie arménskeho antisemitizmu. Písomne som jej položil otázku, či si v danej situácii stále myslí, že antisemitizmu v Arménsku niet.

Odvetila: „Určite v minulosti bolo pokojnejšie, no teraz je to ináč. Je tu kategória ľudí, ktorí nemajú súcit s Izraelom, ale ani nepodporujú Hamas.“

V piatok na obed som šiel na Vernisáž, ako sa volá jerevanský trh so suvenírmi. Môj zámer kúpiť svadobný darček z práve zmiznutého Arcachu predavačov nijako nevyrušoval. Ani predavačka, ktorá bola pôvodne z Karabachu, neukázala žiadne emócie.

Veľa toho karabašského v ponuke nemali: malé umelohmotné makety dvoch karabašských kláštorov, zobrazenia kostola v Šuši, vlajočky a zapaľovače s arcašskou vlajkou. Zobral som „pre babičku a dedka“ dva strieborné náhrdelníky s najobľúbenejším motívom: so známym stepanakertským pamätníkom a s nápisom „Arcach“ v arménčine.

Azda sa ženích a nevesta neurazia, ale po tridsiatich rokoch spolužitia by už aj mohli byť dedkom a babkou.

Keď som Manoukianovi povedal, že hľadám darček z Karabachu, do ktorého sa teraz, žiaľ, už nedostanem, odpovedal rázne: „Nehovorte tak. Добемся!“ („Vezmeme si to späť.“)Zdieľať

Na trhu som bol len pár minút, keď na mňa narazil starý známy: elegantný zádumčivý 69-ročný štíhly právnik zo stredoarménskeho mesta Vanadzor, zakladateľ a šéf Arménskeho ústavného centra pre právnu ochranu.

Gevork Manoukian je živou legendou. Vyškolil celú generáciu arménskych učiteľov v oblasti občianskych a ľudských práv, vedie šesť „ľudskoprávnych knižníc“ po celej krajine a desaťtisícom dôchodcov vybojoval na súde vyplatenie dôchodkov, ktoré im jedna bývalá vláda stopla, lebo nechceli prejsť na nový občiansky preukaz.

Manoukian ma aj silný vzťah ku Karabachu – nadšenecký arménsky vlastenec pracoval roky v tíme prvého „prezidenta“ Arcachu. Keď som s ním na jar minulého roka viedol dlhý rozhovor, vládla v jeho vanadzorskej ľudskoprávnej knižnici ťaživá atmosféra. S Pašinjanom spočiatku sympatizoval, cítil sa však zradený a existenciu celého Arménska s tým „zradcom“ na čele považoval za ohrozenú.

Keď som mu v piatok povedal, že hľadám darček z Karabachu, do ktorého sa teraz, žiaľ, už nedostanem, odpovedal rázne: „Nehovorte tak. Добемся!“ („Vezmeme si to späť.“) Súhlasil jedine s tým, že – keďže svadba bola na druhý deň – do zajtra to nestihnem, tváril sa však hlboko presvedčený, že Arméni čoskoro získajú Karabach späť.

Usmieval sa pri tom. Nepamätám si, že by sa počas nášho trojhodinového rozhovoru vo Vanadzore raz usmial.

Večer som mal dohodnuté stretnutie s dvoma karabašskými ženami. Prozápadnú novinárku Armine Martorisjanovú som predstavil čitateľom Postoja v deň kapitulácie Arcachu.

Blesková vojna Bolo Rusko ochrancom alebo nepriateľom Arménov v Karabachu?

Martin Leidenfrost

V sobotu som v slnkom zaliatom Jerevane robil rozhovor s dvoma protipólmi arménskeho diskurzu o Rusku. Netušil som, že sa udalosti zomelú tak rýchlo.

Armine býva už viac ako desaťročie v Jerevane, zvyšok jej rodiny však do posledného člena žil v Stepanakerte. Jej blízki koncom septembra utekali s konvojom viac ako stotisíc arménskych Karabachčanov, ktorý na jednej rodinnej fotografii vyzerá ako červený prúd lávy.

Armine prišla so svojou staršou sestrou Nune, do 19. septembra vysokoškolskou učiteľkou a majiteľkou hostela v Stepanakerte. Šiesti zatiaľ žijú v prenajatom jerevanskom byte.

Nune sa s pevným pohľadom v očiach usmiala a povedala: „Vrátime sa domov. Nie niekedy. Skoro.“Zdieľať

Priniesol som obom sestrám po kytici bielych ruží a vysvetlil som im, že u nás sa takto vyjadruje smútok. Nune rázne odpovedala: „Kvety vezmeme, ale máte to nesprávne.“

Neskôr mi vysvetlila, že „nikto nezrušil zákon bumerangu“, že Azerbajdžanci nebudú chcieť bývať v arménskych domoch, lebo „oni sami cítia, že by tým boli prekliati po celý svoj život“, a že si Západ aj Rusko skôr či neskôr uvedomia následky svojej zrady a nenásilným nátlakom prinútia Azerbajdžan, aby sa z Karabachu stiahol.

Jej prvotná reakcia na moju sústrasť bola pri tom presne taká istá ako Manoukianova: „Добемся!“ Nune sa s pevným pohľadom v očiach usmiala a povedala: „Vrátime sa domov. Nie niekedy. Skoro.“