Zo života mamy O nadšenom vrhnutí sa do nového života

A je to tu. Ten dlhoočakávaný moment skutočne nastal. Prvorodená a druhorodená nastúpili do predškolského zariadenia a trojmama neskrýva svoje nadšenie z toho, že jej deti budú mať konečne viac možností spoločenského vyžitia a jej hypersenzitívny mozog sa každý deň na chvíľu vypne do režimu „off“. Ba dokonca si konečne nájde viac času na roztriedenie odevov svojich potomkov pred blížiacou sa zimou. 

A tak sa odhodlane vrhá do prvého mesiaca školského roka s nádejou, že sa deťom v predškolskom zariadení bude páčiť a zvyknú si naň skôr, ako im jeho navštevovanie prekazia rozličné vírusy či slizy všakovakých farieb a konzistencií vytekajúce z ich nosných otvorov.

V prvý deň sa budí na ten nečakaný zvuk vrčiaci pri jej hlave, ktorý naposledy počula pred šiestimi rokmi, keď sa chystala na svoju poslednú pracovnú poradu pred materskou dovolenkou. V tej chvíli jej dochádza, že budík sa znova stáva každodennou súčasťou jej života. Vyzlieka si svoje dojčiace pyžamo, ktoré si presne pred tými istými šiestimi rokmi obliekla, vyberá si ten najkrajší kúsok zo svojho šatníka a odchádza do detskej izby alias „dětského pokoje“ v nádeji, že „pokojom“ ostane aj po tom, čo zobudí svoje ratolesti z ich hlbokého spánku. Pri prebúdzaní prvorodenej a druhorodenej formuluje rozličné motivačné slogany, ktorými sa ich snaží presvedčiť, že pobyt v materskej škole bude tou najkrajšou časťou ich dnešného dňa. Krok po kroku vychystá všetky deti, naloží ich do auta a, spolu s dojčaťom, ich odváža do škôlky.

Po príchode domov sa nadšene nadýchne toho ticha, ktoré niekoľko rokov nepočula. Po chvíli sa pustí do varenia svojej prvej nerušenej rannej kávy, keď tu zrazu zbadá nevyloženú umývačku riadu, neposkladanú bielizeň a mnoho ďalších bytových nedokonalostí, a tak sa rozhodne kávu radšej odložiť na neskôr. Nástenné hodiny ukazujú pol desiatej a trojmama zisťuje, že má dve a pol hodiny do návratu do škôlky. Zrazu nevie, kde jej hlava stojí, nadojčí a uspí dieťa, uprace kuchyňu, naloží práčku a poskladá dve várky bielizne vrátane ponožiek. Keď tu zrazu niekto zvoní. 

Uprene sa zahľadí na nástenné hodiny a prekvapene zisťuje, že jej dopoludňajší čas „off“ sa práve skončil. Vo dverách víta trojotca a s láskou mu nakladá na tanier jedlo, ktoré jej manžel v predvečer toho veľkého dňa, taktiež s láskou, uvaril. Dajú si spolu obed a obaja sa čudujú tomu, že vety, ktoré im spontánne vychádzajú z úst počas spoločného stravovania, môžu bez prerušenia dohovoriť do konca. Čas sa kráti, a tak trojmama oblieka dojča, nakladá ho do auta a odchádzajú do škôlky.

Kým prvorodená ju s nadšením víta, druhorodená jej oznamuje, že za ňou v škôlke plakala, no keď jej bolo smutno, pozrela sa na srdiečko, ktoré jej ráno nakreslila na ruku, a vraj pomohlo. Trojmama objíme druhorodenú a ubezpečí ju o svojej láske. Cestou domov sa pýta svojich potomkov, ako sa mali v škôlke, a už teraz premýšľa nad novými motivačnými sloganmi, ktoré použije pri zajtrajšom rannom budení. Po príchode na parkovisko vyberá dojča umiestnené vo vajíčku, upevňuje ho na kočík, čím si po ôsmykrát precvičí svoje technické zručnosti, a „nadšene“ konštatuje, že to vajíčko by naň hádam vedela umiestniť už aj poslepiačky. S trochu menším nadšením si masíruje chrbát, ktorý o sebe začína dávať vedieť viac ako doteraz.

Večer si líha do postele, spomínajúc na dni, keď jej jediný fyzický výkon bolo obuť sa do papúč a zísť s deťmi výťahom na ihrisko. Konečne začína chápať tie vyrovania starších viacmám v znení: „Užívaj si materskú, kým ste doma. Veď uvidíš, čo bude potom.“

Zmiešanými pocitmi sa však nedá odradiť a napriek veľkej únave sa na novú etapu života teší, lebo verí, že okrem nových výziev prinesie so sebou aj rôzne zážitky a priateľstvá, no hlavne väčšiu akciu, ktorú k spokojnému a naplnenému životu tak veľmi potrebuje.