Viac rozvodov, menej tráum? Opäť sa potvrdilo, že rozvody vplývajú na deti. Vzory svojich rodičov opakujú

Viaceré štúdie potvrdzujú, že deti z rozvedených rodín majú väčšie riziko, že sa ich manželstvo raz takisto skončí rozvodom. V rodinnej sociológii sa tento fenomén dá nazvať ako „rozvodový prenos“ z rodičov na deti. 

V Nemecku sa skúmal prvýkrát v polovici deväťdesiatych rokov a odvtedy sa potvrdzoval viacerými výskumami.

Závery sa opakovali: ľudia, ktorí zažili rozvod svojich rodičov, majú v priemere väčší problém zotrvať v manželstve než tí, ktorí vyrastali v stabilných rodinných pomeroch.

Sú na to rôzne vysvetlenia. Od toho, že deti rozvedených rodičov cítia menšie napojenie na manželstvo, a preto už pri ľahších konfliktoch zo vzťahoch odchádzajú, až po to, že tieto deti sú nútené relatívne skoro dospieť, keďže zažili otras pocitu bezpečia v zraniteľnom veku. 

Paradoxne to vraj vedie k tomu, že kvôli chýbajúcemu pocitu bezpečia skoršie vstupujú do vážnych vzťahov i do manželstva. Výskumy z Nemecka potvrdzujú systematický nárast sobášov detí z rozvedených rodín v skoršom veku.

Americkí vedci dospeli k záveru, že sú to charakterové vlastnosti a vzorce správania u rodiča, ktoré majú najväčší vplyv na to, ako sa neskôr v partnerskom vzťahu bude správať ich dieťa. Podľa amerických vedcov si deti zvnútorňujú tieto vlastnosti aj vzorce a integrujú ich do vlastného správania vo vzťahoch. Podľa toho, čo zažijú doma, si vedia neskôr budovať dôveru a riešiť problémy.  

Dlho však pretrvávali aj teórie, že vplyv rozpadu manželstva na deti je daný tým, že kedysi rozvody neboli vôbec, respektíve ich bolo málo a musíme len vyčkať, kým sa tento fenomén viac rozšíri. To prispeje k tomu, že deti z rozvedených rodín už nebudú mať stigmu, pretože ich bude jednoducho veľmi veľa. Predpokladalo sa, že dôvodom traumy je to, že rozvod sa vníma spoločensky negatívne. 

Novinár Gerald Wagner sa v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung zamýšľa, že prvé výskumy z deväťdesiatych rokov sa robili v čase, keď generácia rodičov vtedajších dospelých slovo rozvod takmer nepoznala, a tým pádom, keď sa oni rozviedli, došlo často k traume naprieč celou rodinou. Deti boli tiež často po rozvode odizolované od jedného z rodičov.

Podľa predpokladu sa mal tento efekt prenosu na deti oslabiť, ak dôjde k liberalizácii spoločenskej normy manželstva, legitimizovania rozvodov a fungujúcim patchworkovým rodinám.

Podľa Wagnera sa dnes v Nemecku rozvádzajú manželstvá oveľa častejšie aj po pár rokoch manželstva z dôvodu bežných konfliktov. Nevedie to však nevyhnutne aj k rozpadu rodiny, pretože sú naďalej v pomerne intenzívnom kontakte a slušne spolu komunikujú. Gerald Wagner sa preto pýta, prečo sa napriek uvedenému trendu neoslabil očakávaný efekt „rozvodového medzigeneračného prenosu“? Riziko, že niekto ukončí svoje manželstvo, by podľa pôvodných predpokladov už dnes nemal ovplyvňovať rozvod vlastných rodičov. 

Frankfurter Allgemeine Zeitung zverejnil metaanalýzu sociologičky Sonje Schulzovej, ktorá pracovala s aktuálnymi dátami rozvodovosti a skúmala, či je „efekt prenosu rozvodov“ časovo stabilný, alebo či nenastal obrat. Analyzovala dáta 37-tisíc nemeckých manželstiev uzavretých v časovom období medzi rokom 1930 a 2020. Týchto ľudí skúmala v deviatich skupinách podľa roku narodenia (boli narodení v čase od roku 1906 do roku 1986).

V rozpore s očakávaním nenašla Schulzová žiadne dôkazy o ústupe „efektu prenosu rozvodov“ medzi generáciami. Dokonca zaznamenala ľahký nárast medzi mladšími ročníkmi v porovnaní s tými, ktorí sa narodili pred rokom 1955. Schulzová teda uzatvára, že vyšší počet rozvodov v spoločnosti nevedie k zníženiu efektu „medzigeneračného prenosu rozvodov“.

Aj keď sa dnes rozvádza viac manželstiev, fenomén prenosu neustúpil a manželstvá detí z rozvedených rodín sa rozpadávajú častejšie. 

Schulzová napriek tomu predpokladá, že skúmaná mladšia vzorka bola ešte z generácie dnešných štyridsiatnikov, ktorí vyrastali v čase, keď boli netradičné formy rodiny skôr výnimkou, a zamýšľa sa, či ako rozvedené deti nemali práve preto problém udržať si manželstvo. Tvrdí, že trend medzigeneračného prenosu rozvodov sa bude dať vyvrátiť či potvrdiť, až keď sa preskúma rodinné správanie ľudí narodených koncom deväťdesiatych rokov a na prelome milénia. 

Sociologický predpoklad, že oslabenie modelu tradičnej rodiny a vyšší počet rozvodov oslabí aj prenos rozvodového správania medzi generáciami, sa však minimálne zatiaľ nijako nepotvrdzuje. 

Aj sám autor komentára Gerald Wagner sa pýta, či nie je čas, aby sme skúmanie dosahov rozvodov nemali presunúť z kategórie sociologického výskumu radšej do výskumu v detskej psychológii. 

Demograf Branislav Šprocha pred časom pre Postoj tiež uviedol, že zahraničné výskumy potvrdzujú, že absencia otca alebo rozvod rodičov môžu mať vplyv na rozhodovacie procesy ľudí v ich dospelosti a môžu ovplyvňovať ich budúci sociálny status. Zároveň však dodal, že slovenské dáta na väčšej vzorke na to nemáme.