O možnosti spolupráce liberálov a konzervatívcov Ako ma Richard Sulík zviedol fajnovým obedom

A plný zvedavosti som po­zvanie prijal.

Štvrtok bol aj na pomery tohto prekrásneho babieho leta nádherný deň. Sulík ma zavolal do špičkovej reštaurácie na bratislavskom korze, v kto­rej už „ti­síckrát“ jedol, a viedol ma na svoje miesto štamgasta.

Predseda malej pravicovoliberálnej strany mi pomohol s výberom je­dál. Poradil mi dobre: hovädzia polievka Vitello bola fan­tas­tic­ká, ricottový špenát zas vynikajúci a hovädzí steak slovenského pô­vodu bol taký šťavnatý, že som úplne zabudol na omáčku, kto­rú mi takisto odporučil môj hostiteľ.

Mimochodom, scéna na terase fajnovej reštiky ilustrovala, že taký­to typ liberalizmu bude vždy menšinovým programom vyhradený pre silných podnikavých jednotlivcov, ak nie rovno pre plutokratov. Je preto pochopiteľné, že strana vo svojom volebnom programe žiada, aby na do­mo­vých schôdzach mal väčšiu váhu hlas toho vlast­níka, ktorý má väčší byt.

Ešte som nespomínal, čo mi vo štvrtok v tomto eli­társkom pro­stre­dí na­liali. Bolo to červené víno, ktoré okúzlilo moje zmysly, slo­vens­ký Du­naj.

Dôvodom stretnutia bolo, že Sulíka zarmútila veta z môjho pred­čas­né­ho komentára o zápise Igora Matoviča do slovenskej histórie: „Su­líka vo vláde, to ne­pra­ješ ani najhoršiemu nepriateľovi.“

Su­lík ma chcel vecnými argumentmi presvedčiť, aby som takú vetu v budúcnosti už ne­napísal.

Je zmierený so svojou povesťou, že má emocionálny kvocient excelového sheetu. Zdieľať

Čudoval som sa, že líder politickej strany, ktorá bojuje o par­la­ment­né prežitie, na vrchole volebnej kam­pa­ne venuje dve hodiny pros­torekému konzervatívnemu komentátorovi, ktorý mu aj tak žiadne hlasy ne­zoženie.

Sulík si však vyrátal, že efektívnejšie ako vystúpiť na mítingu pred tridsiatimi ľuďmi bude diskutovať s novinárom, ktorého podľa ne­ho čítajú aj „tisíce“ potenciálnych vo­li­čov Sasky.

Rátať ten Sulík asi vie. Obávam sa, že sa so mnou neprerátal. Cel­kom úspešne ma obalamutil.

Pôsobil na tej letnej terase závideniahodne oddýchnuto. Dovolil mi o ňom písať, čo sa mi zachce, s výnimkou jed­nej seba­kri­tickej po­znám­ky, ktorá sa tý­ka­la spro­gre­sív­ne­nia je­ho strany.

Tváril sa transparentne a otvorene, na aktívneho politika až ne­uve­riteľne otvorene: napríklad mi bez štipky zaváhania vyčíslil svo­je zisky, príjmy a hypotéky počas rôznych období svojho života.

Je zmierený so svojou povesťou, že má emocionálny kvocient (EQ) ex­celového sheetu. Dokonca sám seba označuje za autistu. Hovorí, že prá­ve takýchto ľudí v politike treba.

Ani zo svojej povesti po­vaľača troch vlád si nerobí ťažkú hla­vu. V je­ho vnímaní skutočne povalil iba poslednú z tých troch, He­ge­ro­vu.

Nemal problém priznať si, že politika ho už až tak nebaví. Dokáže si spočítať, či vynalo­žiť 100 hodín v Bru­seli na agendu, po ktorej tam nie je väčšinový dopyt, alebo 100 hodín na to, aby dostal Volvo na Slo­vensko – a vy­be­rie si Volvo.

Nemal problém priznať ani to, že na niektoré veci nadobro rezignoval. Na roz­diel odo mňa ne­po­va­žu­je rodinnú reformu Igora Matoviča za systémovú, prekvapil ma však tvrdením, že sa Matovičov rodinný balíček v niečom podobá na starý Sulíkov sen – na od­vo­do­vý bonus.

Ak Saska bude vo vláde, chce ešte raz robiť ministra hospodárstva, nič iné. Vraj si toho užíval dosť. Ani sa veľmi nepokúsil ob­ha­jo­vať svo­je – jemne povedané – nešťastné pô­sobenie v Ma­to­vičovej a He­gerovej vláde.

Má zrejme hrubú kožu. Vôbec sa totiž neurazil, ani keď som po získaní informácie, že jeho povestný austrálsky ranč (ktorého je iba spolumaji­te­ľom) má len 23 hektárov, zvolal: „Ale to ste vlastne ma­lo­roľník!“

Pri téme tohto ranču sa jediný raz zatváril poe­ticky. A v nemčine, do ktorej sme občas prešli, mi povedal, že v Austrálii chce „die Win­termonate meines Lebensabends verbringen“. Teda že tam chce strá­viť zimné me­sia­ce na sklonku svojho života.

Mne, ktorého nič nepriťahuje menej ako Austrália, do­ká­zal svoju záľubu s analytickou presnosťou vy­svet­liť: vládne tam nuda, ale nie so­cia­liz­mus ako v Dánsku, je tam takmer nulová kriminalita, funkčná in­fraštruktúra a funkčná liberálna demokracia. A je tam horúco, keď u nás je zima.

On má rád tep­lo a čísla.Zdieľať

Su­lík má rád teplo. Chce si na sklonku života dopriať večné leto. A v austrálskej horúčave vraj vanie jemný vánok.

O obľúbenej dovolenko­vej destinácii no­vo­do­bej slovenskej elity sa vy­jadril s dešpektom. Ak nerátame medzipristátia na letisku, bol vraj v Dubaji „iba osemkrát“.

Chcel som sa s ním rozprávať o vzťahu slovenských politikov k histórii. Pravidelne žasnem, keď vidím, že sa sprá­va­jú, akoby dejepis ne­existoval, akoby neboli zanechali žiadne stopy, akoby si ich nik­to v bu­dúcnosti nemal pamätať.

To, že som medzi takýchto politikov zariadil aj jeho, ho príliš ne­vy­ru­ši­lo.

Raz ­žia­dal o zrušenie štátneho Sviatku svätého Cyrila a Metoda z dôvodu, že potom treba oslavovať aj toho, kto vynašiel ko­leso, mo­bil ale­bo čísla. „Len potom bu­de­me mať do roka 200 sviat­kov.“

Mňa ten výrok vtedy šokoval. On si za ním stojí. Zdôraznil, že najmä s tými číslami to sedí. To bolo také sulíkovské. On má rád tep­lo a čísla.

Dokonca sa pochválil, že na rozdiel od Igora Ma­to­viča on netrpí me­siášskym komplexom. Podľa neho urobil pre „spoločnosť“ dosť (pojmy „štá­t“ ale­bo „krajina“ používal menej) a samé ve­rej­no­pros­peš­né ve­ci.

Ako svoj zápis do slovenskej histórie pomenoval: 1. Zavedenie rovnej dane, aj keď vtedy ešte nebol v po­li­tike. 2. Etablovanie liberálnej strany na Slo­vensku, čo nie je maličkosť. 3. Volvo.

Nemal problém pripustiť, že oproti Me­čia­ro­vi, ktorý predsa len za­lo­žil ten štát, a Dzu­rin­do­vi, ktorý ho zakotvil v EÚ a NATO, je to málo.

Vyzerá, že ho to netrápi. Vyzerá, že je za vodou a nad vecou. Keď niekto vyžaruje, že v živote už nič nemusí dokázať, je to príťažlivé.

Iracionálne emócie premohli Mr. Excela iba pri jednej téme – pri Igo­rovi Matovičovi.

Sulík sám otvoril témy ako eutanázia a obchody v nedeľu. Zdieľať

Raz tvrdil, že pohár Matovič nie je polo­prázd­ny alebo poloplný, ale úplne prázdny. Neskôr to zobral späť a uznal Ma­tovičov výkon v boji proti mafii.

Netrpezlivo si vypočul argumenty za moje hyperbolické tvrdenie, že Sulíka vo vláde nepraješ ani najhoršiemu nepriateľovi. Vyhodnotil ich ako slabé.

Mal som v jed­nej chvíli pocit, že sa dal chytiť pri pri­z­na­ní, že urobil počas pochmúrneho obdobia covidových opatrení niečo aj na­schvá­l – na Slovensku boli (po Írsku najdlhšie) zatvorené kostoly, lebo Saska na vláde nepresadila otvorené reštaurácie a obchody.

Sulík však ihneď poprel, že by bol robil v pan­de­mic­kej politike niečo na­schvá­l. Na výsledku týchto škaredých facebookových hádok sme sa už zhodli: ľudia stratili dô­veru vo vládu. Bolo to hrozné.

Sulík sám otvoril témy ako eutanázia a obchody v nedeľu. Chcel na tých príkladoch ukázať, že on je „kon­zer­va­tívny liberál“, kým ja „au­to­ri­tárny konzervatívec“. To však už bo­lo len ta­ké mi­lé handr­ko­va­nie.

Nič, čo by niekoho pri­nú­ti­lo vy­sko­čiť a odísť od stola.

My dvaja sme jednoducho ďaleko od seba: pravicovoliberálny self­ma­de-man a ľavicovokon­zer­vatívny podnájomník.

Kým jeho strana už vyžaruje niečo iné, on osobne stá­le srší slo­bo­dou, voľnosťou. Človek, ktorý sedí so Sulíkom, si nemusí brať servítku pred ústa.

V na­šej post­hu­mor­nej do­be je to strašne os­lo­bod­zu­júce.

Dis­kusie so slovenskými progresívcami – ak sa neskončia skôr, než sa za­ča­li – sú úplne iného charakteru: oni idú oponenta v lepšom prí­pa­de po­učo­vať, v horšom umlčať alebo kastrovať.

Sulík pri všetkých svojich chybách je aspoň chlap, s kto­rým sa dá nor­málne baviť.

Ja by som nikdy v živote nezvažoval voľbu Sasky.Zdieľať

V danej situácii je to devíza. Je totiž otázne, či vládne spojenie medzi konzervatív­cami a liberálmi, ktoré Slovensku v nedávnej mi­nu­losti prospelo, bude ešte možné.

Konzervatívci sú in­fi­ko­va­ní po­pu­liz­mom a roztrúsení med­zi rôz­ne, zväč­ša pochybné sub­jekty – a naozajstní li­beráli zomreli alebo zmĺk­li. Aj lenivec Su­lík sa už prispôsobil pro­gre­si­viz­mu, no li­be­rá­lom ešte je.

Za prípadný pokus o ďalšie liberálno-konzervatívne spojenie budú po 30. septembri pravdepodobne iba dva ako-tak štandardné sub­jek­ty: KDH a Saska.

Samozrejme, ja by som nikdy v živote, ani pod hrozbou krutého mu­če­nia, nezvažoval voľbu Sasky.

Pred faj­novým obe­dom na Korze som Sulíkovu stranu z emocionálnej stránky vní­mal tak, že by som bral jej vypadnutie z Ná­rod­nej rady so škodo­rad­osťou, kým z ra­cionálnej stránky som chápal, že pre zo­sta­vo­vanie vlá­dy, v kto­rej mafia drží iba menšinový po­diel, sa mu­sí Sas­ka do Ná­rod­nej ra­dy SR dostať.

Naj­rad­šej s naj­men­ším mož­ným ziskom – s 5,0 per­centa.

Svojrázny šarm Sulíkových modrých očí, slovenský hovädzí steak a slo­venské červené víno spô­so­bi­li, že mu teraz už prajem 6 percent.