Tri roky dominoval Slovensku Prvá úvaha o zápise Igora Matoviča do slovenskej histórie

Boli to kontaktné akcie v regiónoch a „bez ochranky“. Odvtedy je málo na očiach.

Možno to nie je náhoda. Po preštudovaní bilbordov z celého leta a po celom Slovensku (píšem teraz z Veľkého Ša­ri­ša) musím skonštatovať, že Igor Matovič je jediným lídrom kandidujúcej politickej stra­ny, ktorý do­te­raz na bilbordoch neukázal svoju tvár.

Asi dostal spätnú väzbu, že drvivá väčšina Slovákov ho už nechce vi­dieť.

Matovič teda 30. septembra isto nemôže zopakovať zázrak z roku 2020, keď sa kandidát na vy­padnutie z parlamentu stal suverénnym víťazom vo­lieb.

V (preňho) najlepšom prí­pade – ak neskončí s výsledkom po­dob­ným koalícii PS-Spolu pred bránami parlamentu – bude iba ru­šivým prvkom, ktorý sťaží zostavovanie vlády.

Má iba 50 rokov, disponuje mnohými talentmi, ktoré úspešný politik po­trebuje (schopnosť udržať si partiu ľudí, inštinkt pre té­my, rétorickú zdatnosť, odhodlanosť, au­ten­ti­citu, empatiu, drajv), no so svojím asi už aj na Slovensku neprekonateľným rekordom ne­dô­very­hodnosti už zrejme ďaleko neskočí. Na je­seň 2022 mu podľa Fo­cusu ne­ve­ri­lo až 91 per­cent Slo­vákov!

Aký raz bude jeho zápis do učeb­níc histórie?Zdieľať

Dourážal všetkých vrátane mňa. Bolo to vtedy, keď dehumanizoval moje deti, ktoré jeho vinou nemohli štvrť roka vidieť svoju slovenskú babičku, označením za „psov, ktoré vyjú za plotom“.

Ja mu to už nezazlievam, prežil som horšie krivdy. Pre mnohých Slo­vá­kov, ktorým v rokoch 2020-2022 vládol, je to však stále nenávidený človek.

Iste, nedá sa vylúčiť, že sa niekedy ešte vráti do veľkej hry. Prav­de­po­dob­né však je, že sa veľký príbeh slovenského politika Igo­ra Ma­toviča skon­čil.

Začínam preto rozmýšľať o tom, aký raz bude jeho zápis do učeb­níc histórie.

Rovnako ako Mečiar, ktorý ohúril svoje babky demokratky, a rovnako ako Fico, kto­rý zviedol mladšie sestry babiek demokratiek v kul­tu­rá­koch na MDŽ, má aj Matovič dačo do seba.

To dokazuje nepopierateľný fakt, že za ním stojí pevné jadro skal­ných prívržencov, ktorí sa aj pod článkami v tomto denníku často ozý­vajú. Oni dokážu ešte aj v článku o Švédsku, v ktorom o Slo­vens­ku ani nie je reč, identifikovať kopanec do Ma­to­viča.

Pre svedkov Igorových dávam do protokolu: Matovič je ne­spô­so­bi­lý riadiť štát.

Zároveň je to autor asi najrozsiahlejšej a najzmysluplnejšej so­ciál­nej reformy, ktorú demokratické Slovensko kedy zažilo – ide o ro­din­ný balík.

To je tá bizarnosť: Samozvaný sociálny demokrat Robert Fico, ktorý sľúbil za­ve­de­nie sociálneho štátu, sa vždy zmohol iba na roz­dá­va­nie almužny vyvoleným skupinám ako obedy či vlaky za­dar­mo.

A Matovič, ktorý sociálny štát nikdy ani nesľuboval, ho zaviedol je­di­ným šmahom (či bagrom), a to prostredníctvom sys­témovej ro­dinnej reformy.

Iste, štátny dlh pod jeho gesciou priam explodoval, treba však uz­nať aj to, že ku koncu jeho pôsobenia začal padať.

Matovič je oproti Sulíkovi veľký vo svojich ambíciách, ideá­loch a vášňach.Zdieľať

Asi to nebude ro­dinná reforma, ktorá spôsobuje vysoké zadlženie: Pracujúci ro­di­čia, ktorí majú o 200 eur na dieťa viac, totiž nejdú míňať pe­nia­ze do Las Vegas.

Hlavným argumentom svedkov obhajujúcich Igora je, že červené den­ní­ky boli proti nemu. A že Sulík mu hádzal prekážky pod nohy.

Oboje je v zásade pravda.

V prípade médií to však od začiatku neplatilo. „Nemafiánske“ slo­vens­ké médiá s Matovičom ešte pred je­ho facebookovým úradovaním nemali pro­blém: napríklad sa nikdy veľmi nevenovali jeho pod­nikateľským praktikám.

Keď som 1. marca 2020, po jeho víťaznej volebnej noci, zavítal do Trnavy, bol som ne­milo prekvapený, ako škaredo Trnav­ča­nia rozprávali o realitnom investorovi I. M.

V prípade Sulíka to sedí od začiatku. Sulíka vo vláde, to nepraješ ani najhoršiemu nepria­te­ľovi.

Na to, aby pokazil Matovičovi ináč hladké vládnutie, bol však Sulík príliš slabý, lenivý, neprincipiálny a napokon aj bez­výz­nam­ný.

Matovič je oproti Sulíkovi veľký. Veľký vo svojich ambíciách, ideá­loch a vášňach. Veľký aj vo svojom zly­ha­ní.

Bezpochybne najväčší dosah malo jeho konanie pri riadení pandémie.

To obdobie sa nedá nazývať inak ako tragické.

Práve politikovi, kto­rý pred voľbami 2020 právom obvinil sme­rácke vlády z 5000 zby­toč­ných úmrtí roč­ne, bola zverená úloha bojovníka proti „hnusobe“.

S ohľadom na stav zdravotníctva, zdravotný stav obyvateľstva a na níz­ku úroveň dôvery v slovenskej spoločnosti, žiaľ, nemohla krajina dopadnúť oveľa lep­šie. Možno trochu lepšie.

Kto si ešte pamätá, ktorý sľub bol je­ho hlav­ným v mi­nulých voľbách?Zdieľať

Bolo by nesprávne poslať Matoviča kopať hroby, ako to on urobil so Su­líkom. Ako premiér a minister financií sa úprimne sna­žil zachrániť životy.

Prišiel aj s kreatívnymi nápadmi, ako bolo plošné tes­to­vanie, ktoré však nebránilo a cel­kom určite ani ne­moh­lo brániť šíreniu in­fek­cií.

Vyviedol aj husársky kúsok, keď doviezol ruskú vakcínu Sputnik, čo mu ani dnes nevyčítam. Niekoľko životov tým mohol zachrániť. Ale nezachránil, vakcínu nechali ležať a exspirovať.

Pri hodnotení postavenia Matoviča v slovenskej histórii sa vynára už kla­sická otázka, či je pohár poloprázdny alebo poloplný.

On sa nedá zaradiť.

V zahraničí si ho do posledného dňa nevšimli, a keď sa muselo písať o jeho vláde, charakterizovali ho zväčša ako „konzervatívneho populi­s­tu“.

To ho veľmi nevystihuje. On je svojbytný, no takému Nemcovi tú írečitú „trnafskú“ cha­rizmu nevysvetlíš.

Už tá hravá infantilná tvrdohlavosť, s ktorou presadzuje po­žia­dav­ku vyplatiť každému vo­li­čovi 500 eur za účasť na voľ­bách – no ťažko toto vysvetlíš.

Kto si ešte pamätá, ktorý sľub bol vlastne je­ho hlav­ným v mi­nulých voľbách?

Nebolo to náhodou zavedenie hmotnej zod­po­vednosti politikov?

V zahraničnej politike nikdy nebol doma, uvaž­oval o nej voľne, kľu­kato a s omylmi, ale vždy samostatne a ori­gi­nál­ne.

Matovič, toľko sa odvážim povedať: lokajom nebol.Zdieľať

S prepadom dôvery počas jeho vládnutia – za čo je do veľkej miery zodpovedný práve on – sa prehĺbili pochybnosti, či sú Slo­váci schop­ní riadiť si dobre svoj štát.

Posilnili sa tým v spoločnosti odjakživa prítomné sklony, že si Slováci rad­šej volia lokajov.

Buď lokajov nového zeleného bruselského člo­ve­ka. Alebo lokajov starého zločineckého mos­kov­s­kého mužíka.

Matovič, toľko sa odvážim povedať: lokajom nebol.

Rozviazal ruky polícii a justícii, to mu slúži ku cti. Nevedel to však dotiahnuť.

Píšem túto úvahu príliš skoro, lebo Matovičov zápis do učeb­níc his­tó­rie závisí hlavne od toho, aký hlboký bude pre­pad do marazmu, kto­rý si ná­rod slo­ven­ský 30. septembra zvolí.

A aká bu­de reakcia spo­ločnosti na ten staronový marazmus.

Prav­de­po­dob­ne vyj­de Matovič ako ten, kto­rý vy­trhol už oslabenému Fi­co­vi štát z rúk. A vrátil ho do rúk po­sil­nené­mu Fi­co­vi.

Ale medzitým stihol mafiánskej hydre odseknúť aspoň zo­pár hláv.

Preto hovorím nateraz: Pohár je poloplný.