Ódorove limity Poslanci nie sú leniví, len opovrhujú úradníckou vládou

V piatok sa parlamentu nepodarilo rokovať o zákonoch, ktoré predložila Ódorova vláda. Ide o praktické a zrejme aj rozumné návrhy, ktoré mohli riešiť konkrétne veci. Žiadne veľké vizionárske témy, iba vecné a akútne problémy. Niečo, čo sa vlastne od úradníckej vlády aj žiada riešiť.

Lebo bolo by isto rozumné vyhnúť sa tomu, aby sa nerozsypala sieť detských pohotovostí či aby migranti na svojej ceste do Nemecka nedostávali na Slovensku akési tlačivo, kvôli ktorému sa tu zdržiavajú dlhšie, ako je nutné. A vďaka ktorému ich potom napríklad Poliaci vyhosťujú späť na Slovensko.

Dnes bude ešte jeden pokus otvoriť schôdzu o tlačive pre migrantov. Možno to vyjde a možno nie. Isto, môžeme sa teraz rozčuľovať, aký je ten parlament hrozný a akí sú poslanci nezodpovední, že sa takto „zašprajcovali“, teda vzpriečili, aby sme boli spisovní.

Premiér Ódor dokonca pri svojom piatkovom vyjadrení k dianiu v parlamente stratil aj svoj typický humor, už z neho išla len dezilúzia. Vyhlásil, že sa poslancom „ani len pracovať nechce“, dokonca sa im nechce „ani len diskutovať o tých dôležitých témach“.

A uchýlil sa aj k nudnému klišé, že pre väčšinu poslancov „sú občania tejto republiky na absolútne poslednom mieste“ a že „bolo by to smiešne, keby to nebolo takto smutné“.

Lenže toto je príliš zjednodušujúce tvrdenie.

Vidíme jasne, aké sú možnosti úradníckej vlády.Zdieľať

Schôdza nebola otvorená pre „lenivosť“, niektoré poslanecké kluby prijali svoj politický postoj k návrhom úradníckej vlády. Ten postoj by sa dal nazvať, že ju ignorujú.

Nie je v tom celkom isto lenivosť. Veď väčšina poslancov práve teraz robí tú najťažšie politickú prácu – robia predvolebnú kampaň, aby si získali priazeň voličov.

Z technokratického pohľadu to možno vyzerá ako neužitočne strávený čas, ale inak je to podstata parlamentnej demokracie. Získať si voličov, aby politickej strane dali dôveru a moc a tá potom mohla presadiť vo vláde či v parlamente svoje riešenia.

Toto leto sme dostali cennú lekciu zo základov fungovania parlamentnej demokracie v praxi. Vidíme, prečo sú tie opovrhované politické strany dôležité, keď treba presadiť dôležité veci.

Vidíme jasne, aké sú možnosti úradníckej vlády, ktorú menuje hlava štátu. Je dosť jedno, či sú jej ministri šikovní, inteligentní alebo technokraticky zruční.

Sú to ľudia, ktorí nemajú politickú moc, môžu iba udržiavať bežnú prevádzku, ale žiadne veľké rozhodnutia či výkony sa od nich neočakávajú.

Paradoxne z celej tej vládnej zostavy ostane v pamäti možno najviac Ivan Šimko, lebo jeho prípad ukázal, akí bezmocní sú jej ministri. Stačilo, že sa minister znepáčil policajnému prezidentovi, a skončil. Šimkova lekcia nebude tak rýchlo zabudnutá.

Cez víkend sme už videli aj to, že prezidentka svoju vládu skritizovala. Hoci len z toho, že nekomunikovala „proaktívne“. Tým nám naznačovala, že vláda vedela identifikovať problémy aj riešenia mala pripravené, len ich nekomunikovala.

Hoci argument o dobrom počínaní, no slabej komunikácii je už aj dosť vyprázdnený. Lebo to je jeden balík, nedá sa oddeliť riešenie veci a komunikácia, napríklad s poslancami, ktorí by mali návrhy odhlasovať.

Ale veď dobre, vyskúšali sme si model úradníckej vlády – sen mnohých intelektuálov. A videli sme, aké sú jeho limity.

Ak by prezidentka prijala v čase vládnej krízy iné riešenie, teda že by vyhlásila voľby čo najskôr, možno by sme v septembri už mali legitímnu vládu s oporou v parlamente.

Okolo progresívcov sa začína tvoriť sanitárny kordón.Zdieľať

Prezidentkine úvahy boli zrejme také, že sa počas vládnutia pokojnej technokraticky orientovanej vlády situácia upokojí, vášne opadnú a ľudia sa na jeseň budú rozhodovať vo voľbách bez silných emócií, teda racionálnejšie.

Isto mala pani prezidentka a jej okolie aj isté očakávania, čo sa týka rastu či prepadu preferencií niektorých strán.

Pozrime sa teda na čísla Focusu, ako by asi voľby dopadli v júni. Smer mal vtedy 19 percent, Hlas 16,3 a PS 13,5 percenta.

V lete sa ukázal jasný trend: Smer rástol, rástlo aj PS, ale začal padať Hlas. V auguste mal Smer 20 percent, PS 15 a Hlas 14,2 percenta. Voľby zrejme trend potvrdia, teda môžu porásť ešte percentá pre Smer, PS, ale môže radikálnejšie klesnúť Hlas.

Posunuté voľby na jeseň pomohli Smeru a Progresívnemu Slovensku. Nárast PS sa môže Zuzane Čaputovej aj páčiť, ale zase progresívci zrejme strácajú silného koaličného partnera.

Hlas sa ešte pred pár týždňami javil ako možný partner PS, a to s utešenými preferenciami, dnes už jasne vidno jeho pokles a zároveň jeho príklon k Smeru.

Okolo progresívcov sa začína tvoriť čosi ako sanitárny kordón. Ich radikálne návrhy v programe im znižujú koaličný potenciál.

Takže sa vôbec nedá povedať, či rozhodnutie Čaputovej čakať s voľbami na september pomohlo progresívcom.

Ale poučná lekcia – ako funguje úradnícka vláda – to isto bola.

Ukázala, aké naivné sú túžby volajúce po vláde odborníkov, ktorí nie sú zašpinení straníckou politikou. Stačí, že sú inteligentní a vedia nájsť šikovné technokratické riešenia.

No bez silného straníckeho pozadia úradníci nepresadia nič, lebo takto funguje parlamentná demokracia. Presadzuje vôľu ľudu, nie osvietené myšlienky zopár inteligentných ľudí.

Možno dnes parlament schôdzu otvorí, možno neotvorí. Strany však tým neukážu svoju lenivosť, ako to prezentoval premiér Ódor, skôr svoje opovrhnutie úradníckou vládou a celým týmto konceptom, ktorý ide proti nim.

Mohli by sme ich za to kritizovať, ale to by sme museli zhadzovať celý demokratický systém založený na politických stranách. A aká je alternatíva? Hádam netreba odpovedať.

Kto by odpoveď nepoznal, môže si prelistovať knižku Ľudovíta Ódora Rýchlokurz geniality. Tam nájde pekne a zrozumiteľne opísané, ako funguje demokracia.