Hovorí, že keď nechceme, aby nás prevalcoval stres zo začiatku školského roka, tak záchranou nebudú tabuľky s rozdelením si úloh v rodine, ale zmena nášho rodičovského nastavenia a odvaha ísť proti prúdu, ktorý nás i deti tlačí k výkonu.
„Myslíme skrz deti, sú našou životnou filozofiou. Na piedestál sme postavili ich rozvoj, ich výkon. Nepočúvame iné životné cykly, sme odstrihnutí od podstatnejších vecí a potom sa čudujeme, prečo nás všetko prevalcuje,“ hovorí pre Postoj psychologička Alena Michalcová, ktorá sa venuje individuálnemu i rodinnému poradenstvu v psychologickom centre ENOIA v Považskej Bystrici.
Pravdepodobne si už daný kolotoč zažili a necítili sa v ňom komfortne. Rozlišujem nevyhnutný kolotoč školských povinností a dobrovoľný kolotoč krúžkov, čím si môžem vo veľkej miere vybrať, na aký rýchly režim nabehnem.
Istotne by mi rodičia namietali, že je to vír, ktorý ich chtiac-nechtiac strhne, že ide o dobro ich detí a musia byť v danom „švungu“. Zobrať svoj život a krúžkové záväzky do svojich rúk a začiatok školského roka ako začiatok mojej vysokej školy pokoja je zaujímavý reštart.
Paralelne s nastávajúcim školským rokom prebiehajú aj iné procesy v mojom živote – napríklad chátrajúce zdravie niekoho z príbuzných, moja osobná premena, premena môjho manželstva, odchádzajúce staršie dieťa z domu a podobne. Existujú podstatnejšie veci v živote ako škola, na ktoré, žiaľ, neupriamujeme dostatočne pozornosť, lebo nám ich škola zatieňuje.
Odporúčam poodstúpiť a pozrieť sa, či menej podstatnému nedávam väčší význam ako tomu, čo je naozaj dôležité. Ak som v súzvuku s tým, čo považujem za dôležité, dokážem veľa vecí zvládnuť a nezaťažujú ma tak, ako keď príliš veľa energie venujem tomu, pri čom niekde vnútri cítim, že to ani nie je podstatné.
Systém, poriadok, pravidelnosť sú v živote žiadané. Už samotné deti sa s prichádzajúcim septembrom tešia na režim. Sú to dni predvídateľnejšie, s jasnými bodmi, ktoré držia akoby istý rámec. Živelnosť, spontánnosť v programe je tiež prospešná, ale v istej a menšej miere.
Rozumiem paradigme, že svet je dnes o úspechu, výkone, a ak chcem, aby bolo moje dieťa šťastné, musí byť úspešné, k čomu mu napomáha jeho rozvoj – preto tlačím na čo najlepší prospech v škole, preto ho podporujem v rôznych krúžkoch. Ak vidím zmysel v tom, čo robím, nenechám sa ľahko znechutiť, stále mám pred očami cieľ – moje úspešné dieťa, jeho úspešnú budúcnosť.
Ak však niekde vnútri cítim, že možno sa mýlim, že je to len akoby naháňanie vetra, že šťastie spočíva inde, musím si uveriť a ísť aj proti prúdu.
Neinvestovať do dieťaťa za každú cenu – na úkor pokoja v rodine či vo svojom vnútri, na úkor rozvoja jeho iných, pre život dôležitejších vlastností.
S akým pocitom ho nechávam nič nerobiť, hrať sa vonku „len tak“, „nerozvíjať sa“, „nevyužívať čas užitočne“? Koľko času strávime spoločným sedením na gauči a pokojným rozhovorom?
Napadá mi obraz lode zmietanej veľkými vlnami. Hoci na brehu by bolo pokojne, príjemne a túžim tam byť, nastupujem na krúžkovú loď aj ja.
Doba je príliš o deťoch, všetko sa točí okolo nich, okolo ich výsledkov v škole, krúžkov. A hoci sa sami na to sťažujeme, svojím postojom nepriamo podporujeme myšlienku zameranú na výkon.
Ak vyhovujem dieťaťu vo všetkých požiadavkách – na aký krúžok bude chodiť, kedy a k akému kamarátovi ho zaviezť, akú akciu chce zažiť – plus má absolvovať mnou vybrané aktivity, nemôžem sa čudovať, že je toho veľa.
Uvedomiť si, že existuje viac dobrých ponúk, ako dokážem využiť. „Nič“ ako ponuka sa neobjavuje, nekričí na mňa, nepýta si pozornosť. Istý nemecký autor aktuálne šíri myšlienku, že v dnešnej dobe potrebujeme viac NIČ (Wir brauchen mehr Nichts; slovná hračka, že nielenže už nič viac nepotrebujeme, ale potrebujeme viac nič).
Nič si musím sám vybrať, rozhodnúť sa preň, nájsť v ňom krásu, užitočnosť, dobro. Kedysi bolo nič ako záhaľka. Dnes vedieť nerobiť nič, nemať žiaden alebo len jeden krúžok, málo aktivít, je výzvou.
„Veď predsa deti by mohli toľko toho zvládnuť – rozvíjať sa športovo, umelecky! Škoda nevyužiť toľko príležitostí, rozvíjať ich potenciál!“ Odolať im nie je, samozrejme, ľahké, preto hovorím o vnútornej premene rodiča.
Nuž, rozhodovať sa medzi dvoma negatívnymi možnosťami poukazuje na to, že asi niečo nie je v poriadku. Rozlišujem aj medzi deťmi – niektoré potrebujú v živote viac aktivít, iným vyhovuje len obyčajné „byť doma“.
Múdro to bolo vymyslené – šesť dní práca, siedmy odpočinok, nie desať mesiacov stres, dva mesiace oddych. Zmeniť svoju filozofiu rodičovstva, v ktorej je školský rok so všetkým, čo prináša, zakomponovaný. Žiť ho pokojne, s pozitívnou mysľou, radosťou, vychutnávať si ho.
To, že začiatok školského roka sa stal istým medzníkom v živote rodiny, čím boli kedysi ročné obdobia, lunárny kalendár, slnovraty, žatva, sviatky, svedčí o dobe, v ktorej žijeme, a o tom, čomu sme dali významné miesto. Deti, škola zaujali najvýznamnejšiu pozíciu.
Myslíme skrz deti, sú našou životnou filozofiou. Na piedestál sme postavili ich rozvoj, ich výkon. Nepočúvame iné životné cykly, sme odstrihnutí od podstatnejších vecí a potom sa čudujeme, prečo nás všetko prevalcuje. Lebo prirodzene nie sme nastavení na tento režim. Môžeme ho zakomponovať do svojho života, ale nie svoj život zakomponovať do tohto systému.

Foto: archív A. M.
Konkrétnych tipov, dobrých nápadov je, myslím, dosť, avšak zo skúsenosti ich považujem sa krátkodobejšie riešenia. Vnútorná zmena, náhľad na celú filozofiu rodičovstva je trvalejšie, hlbšie riešenie.
Nájsť svoje primerané miesto v živote svojich detí a ich patričné miesto vo svojom. Budem sa zodpovedať zo svojich skutkov, nie skutkov svojich detí, čím, samozrejme, nepopieram rodičovské povinnosti a výchovu. Čo ma presahuje, nie je pre mňa.
Okolnosti nás prevalcujú, pohltia, ak im odpovedáme iba áno, bez ozajstného vnútorného súhlasu, že sme s nimi stotožnení.
Napríklad deti prídu s dožadovaním sa nového filmu v kine, na ktorom už „všetci“ boli, sú pozvané na narodeninovú oslavu spolužiaka, ktorému musím ísť kupovať darček, túžia po novom super zaujímavom krúžku... Nemať výčitky pri odpovedaní „nie“ na ponuky, ktoré mi narúšajú náš dobre stanovený režim.
Tiež odporúčam deliť sa s partnerom o ťarchu, ktorá je na mojich pleciach – v najlepšom prípade sme na to dvaja.
Deti by sme mali sprevádzať aj počas školského roka, nie riadiť. To znamená nechať niesť dôsledky na ich pleciach – hoci aj za cenu poznámky či horšej známky. Ak všetko kontrolujem, ako sa naučí vlastnej zodpovednosti? Za cieľ si môžem stanoviť naučiť dieťa schopnosti, ktorú bude potrebovať viac ako vybrané slová či násobilku.
V mnohých rodinách je tento spôsob už nastavený a prináša poriadok. Okrem iného predchádza hádkam typu, kto je na rade vo vykonávaní akých povinností, a vetám typu „Prečo zas ja?!“.
V tabuľke môže byť zakomponovaný aj program rodičov, ich voľný čas – aby deti videli, že nie sú stredom vesmíru a aj rodičia sú členmi rodiny.
Niekedy nič, tiež sa občas veziem kratšie či dlhšie obdobie na danom kolotoči. Ale zvyčajne mi pomôže nový mindset, ktorý som viackrát spomenula, napríklad čítaním duchaplnej literatúry a znovanastavením sa na vyššie ciele, o čom je môj život, či ho chcem žiť takto unáhlene, či žijem to, čo nebudem ľutovať vo vyššom veku, či toto je moja túžba po živote s deťmi.
Možno to znie príliš nerealisticky, ale nakoniec to naozaj zaberie a funguje. A večer s odovzdaním všetkého do ‚správnych rúk‘ môžem spokojne zaspať ako moje školopovinné dieťa.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.