Pohľad z Moskvy Rusko nezaujíma vojna, nieto ešte ľudskosť. Chce vysnívanú stabilitu

Pri pokladni stojí asi dvadsaťročný mladík a dáva najavo svoju nespokojnosť. V supermarkete na okraji širšieho centra Moskvy mu nechcú predať lacný koňak.

Scénka, ktorej som bol náhodným divákom, sa odohrala v obchode francúzskeho reťazca Auchan a s nadsádzkou sa dá povedať, že som bol svedkom personálnych sankcií voči príslušníkovi ruskej armády. Alebo tradičnej ruskej neochoty. Prípadne rasizmu.

V Rusku, alebo skôr len v Moskve a väčších mestách vám bez občianskeho alebo vojenskej knižky tvrdý alkohol nepredajú.

Šikmooký mladík, podľa výzoru pochádzajúci zo sibírskej Tuvy, rodiska ruského ministra obrany Sergeja Šojgua, zbytočne mával služobným preukazom a domáhal sa chľastu.

„Na Ukrajine som bojoval za Rusko. Takto sa mi chcete odvďačiť?“ prehodil k neoblomnej predavačke

Možno to bolo prvýkrát, ale rozhodne nie naposledy, čo sa stretol s nezáujmom ruskej spoločnosti. Hrdinom je pre štát, svoju rodinu a svojich priateľov. Z pohľadu ruskej spoločnosti to nie je také jednoznačné. Pre ruskú majoritu je zosobnením vojny, ktorá narušila ich život. Je cudzincom vo vojnou nepostihnutej Moskve.

A pritom aj on chcel so všetkou pravdepodobnosťou zabudnúť na konflikt, ktorého je núteným účastníkom, a má, či už v prenesenom, alebo skôr priamom zmysle slova, krv na rukách. Chcel sa len pobaviť na párty neďaleko obchoďáku, v ktorom sa celá scéna odohrala.

Jeho rovnako starí rovesníci tam tancovali a oslavovali posunutý ruský Deň mládeže. Moskovská radnica koncerty odložila o týždeň z bezpečnostného hľadiska kvôli vzbure Jevgenija Prigožina, pána vagnerovcov, proti Kremľu.

Vojna, chľasť, popové hviezdičky na scéne, žoldnieri pokúšajúci sa o prevrat – priznávam, keď si to po sebe čítam, môže sa to javiť ako absurdná fraška. Išlo však o jeden okamih zo života ruskej metropoly.

Pohľad z Moskvy po Prigožinovej vzbure Temného tieňa občianskej vojny sa Rusko ešte dlho nezbaví

Jiří Just

Prigožin odhalil slabosť Putinovho štátu.

Vojna na okraji záujmu

Prigožinova vzbura pripomenula, že sa na Ukrajine odohráva krvavý konflikt a chlapi, ktorí tam bojujú, môžu byť nebezpeční aj pre vlastnú spoločnosť. Obzvlášť keď sa chcú domôcť spravodlivosti. Len čo napätie opadlo, Moskvu a väčšinu krajiny znova postihla vojnová amnézia.

Len na ilustráciu: ako uvádza prieskum ruskej nezávislej sociologickej agentúry Levada Centr, 34 percent Rusov považuje Prigožinovu vzburu za najdôležitejšiu udalosť minulého mesiaca. Na druhom mieste s 19 percentami sa umiestnila takzvaná zvláštna vojenská operácia, teda vojna proti Ukrajine.

A ako tretiu najdôležitejšiu udalosť júna Rusi označili tragickú nehodu ponorky Titan pri vraku Titaniku. Vyslúžila si záujem piatich percent respondentov. Neprekvapivo málokoho v Rusku zaujímalo zničenie hrádze Kachovskej priehrady a následná ekologická katastrofa.

Vojna väčšinu ruskej spoločnosti dlhodobo nezaujíma. Neprežívajú ju.

Prečo píšem o amnézii? Pretože vojna väčšinu ruskej spoločnosti dlhodobo nezaujíma. Neprežívajú ju. V máji ju v prieskume Levada Centr za najdôležitejšiu udalosť, zhodne s dobytím Bachmutu, označilo 17 percent Rusov. V apríli tiež 17 percent, v marci 19 percent, vo februári 25 percent, v januári 31 percent a tak ďalej.

Inými slovami, pokles je úplne zjavný. Vojna je pre Rusov ďaleko a po 500 dňoch bojov už nestojí za zvýšenú pozornosť.

Argument, že aj väčšina obyvateľov Slovenska alebo Česka sa o vojnu na Ukrajine málo zaujíma, je falošný. Rusko je priamym účastníkom, ba čo viac, Rusi ten konflikt začali. Ich nezáujem je preto prekvapujúci.

Má to jedno, nie však jediné, vysvetlenie. Na vojnu v televíznom spravodajstve sú Rusi zvyknutí. Je to už tradičná súčasť správ. Sprevádza ich posledných tridsať rokov. Či už v tej regulárnej podobe – hneď niekoľko vojen na Severnom Kaukaze, karabašský konflikt, vojny v Gruzínsku, moldavský konflikt o Podnestersko, sýrska vojna, ukrajinská vojna.

Alebo v podobe vojny, ktorá vojnou oficiálne nie je. Keď plnohodnotné konflikty dočasne stíchli, prebiehali protiteroristické boje na juhu Ruska a atentáty v Moskve.

Historická trauma

Rusko je postihnuté vojnami. Rovnako ako neúspešnými pokusmi o prevrat. O tom som nedávno hovoril s ruským historikom a popularizátorom dejín Alexejom Kuznecovom. Chcel som sa zároveň dopátrať dôvodov, ktoré Rusko ženú do extrémov. Nielen tých historických. Čo mi povedal?

„Ruská spoločnosť je traumatizovaná vlastnými dejinami. Ľudia, ktorí sú schopní premýšľať, si nemôžu neuvedomovať, že ak sa považujeme za veľkú krajinu a veľký národ, tak mnohí chcú veriť, že to musia potvrdzovať aj naše dejiny. Ale ak naše dejiny budeme posudzovať objektívne, tak v nich nenájdeme veľa okamihov, na ktoré môžeme byť hrdí. Existujú, ale nekorešpondujú s koncepciou dejín presadzovanou vládnou mocou.

Napríklad jedna z najvydarenejších reforiem, dalo by sa povedať balík reforiem, v dejinách ruského štátu sú reformy Alexandra II. Súdna reforma radikálne zlepšila súdny systém. Boli zriadené samosprávy. Vojenská reforma, ktorá po prehranej Krymskej vojne umožnila rýchlo modernizovať ozbrojené sily. A, samozrejme, kľúčová reforma rušiaca nevoľníctvo. Tá to aj odštartovala.

Ale z hľadiska vládnej moci nejde o reformy, ktoré by sa dali vyzdvihnúť. Pretože súčasná ruská vládna moc ani dnes napríklad nedôveruje verejnej samospráve.

Počas vlády Mikuláša I. – práve k nej môžeme prirovnať vládu Vladimíra Putina – bola presadzovaná myšlienka, že vládna moc je jediným Európanom v Rusku. A to platí aj dnes.“

Podľa slov známeho historika sa ruská vládna moc snaží ľuďom vštepiť, že ak režim slabne, dochádza k udalostiam ako v roku 1917, 1991 alebo 1993. Teda k udalostiam, ktoré vedú k deštrukcii systému a v prvých dvoch prípadoch aj k rozdrobeniu územnej celistvosti.

Počas konfliktu v októbri 1993 medzi prezidentom Borisom Jeľcinom a konzervatívno-nacionalistickým parlamentom sa Rusko len tesne vyhlo rozpadu.

„Je to vyjadrením nosnej myšlienky súčasnej vlády: nechajte nás na pokoji, nesnažte sa nás vymeniť, nekontrolujte nás. Pre vaše blaho. Tá spomínaná trauma spočíva v tom, že ruské dejiny sú posledné tri storočia dejinami neustáleho vychyľovania sa od spoločnej európskej cesty. Od rozvoja demokratických inštitútov, od zapojenia spoločnosti do riadenia štátu a tak ďalej. Neustále zabŕdanie do ďalšej a ďalšej tyranie,“ myslí si ruský expert.

Pohľad z Moskvy Rusi ako zombie. A nielen oni

Jiří Just

Hovoril som s ruským psychológom. A pochopil som, prečo drvivá väčšina ruskej spoločnosti zastáva provojnové postoje.

Humanita nemá hodnotu

Paradoxne s tým súvisí aj popularita Stalina v ruskej spoločnosti. Je to akýmsi odrazom majority a ich prístupu k základným spoločenským hodnotám. Opäť pohľad Alexeja Kuznecova:

„Popularita Stalina je spôsobená tým, že v ruských dejinách prakticky neexistovalo obdobie, v ktorom by hlavnou spoločenskou hodnotou bol ľudský život. Víťazstvo vo vojne, vybudovanie silného priemyslu, v prvom rade zbrojného, ​​pripojenia nových území.

Všetky tieto ciele, ktoré sú v očiach väčšiny ruskej spoločnosti krajne dôležité, zosobňuje Stalin. Človek, ktorý vládne krajine tvrdo až kruto, ale zároveň človek, ktorý robil efektívne rozhodnutie. Tak sa mnohým v Rusku javí Stalin. Ale iba do momentu, kým si položíme otázku, akú cenu zaplatila krajina za tieto rozhodnutia. Čo krajinu stála kolektivizácia, industrializácia a víťazstvo v druhej svetovej vojne.

Túto otázku si však kladie málokto. Je to spôsobené tým, že väčšina Rusov neuprednostňuje humanitné hodnoty, ale silný štát. A z hľadiska týchto hodnôt sa Stalin môže skutočne javiť ako efektívny vodca.“

Ilúzia silného štátu v Rusku pretrváva. Hrozba krachu sa rozplynula. Preto sa môže v Moskve oslavovať, tancovať a piť. Všetko dobre dopadlo. Aj pre vojaka z Auchanu. Slušne vyzerajúci štyridsiatnik, ktorý čakal v rade za ním, ukázal predavačke svoj občiansky a koňak mu kúpil.

Kto vie, čo stálo za týmto „dobrým skutkom“. Možno sa ten Moskovčan domnieval, že robí správnu vec a pomohol obrancovi vlasti? Skôr ho však nebavilo čakať.

Aby vojak nezacláňal, aby zmizol a dal mu pokojne žiť vo vlastnom svete, v ktorom je vojna iba televízna reportáž, ktorá sa dá kedykoľvek vypnúť.