Vzťahy a výchova Ako pomôcť deťom vedieť, kým sú

Keď sme boli medzi sviatkami na výlete v Prahe, na jeden svätej omši kňazovi miništrovala žena. Trochu ma prekvapila otázka našej desaťročnej dcéry: „Mami, ona si myslí, že je muž?“

Začali mi v hlave víriť spomienky, čo sme riešili so staršími deťmi v čase, keď boli mladšie, a ako by mi vtedy ani nenapadlo, že raz budeme musieť odpovedať na takéto otázky. Možno by sa pred pár rokmi len spýtali, prečo miništruje žena, a stačilo by vysvetlenie, že v niektorých krajinách, kde je málo chlapcov miništrantov, miništrujú aj dievčatá alebo ženy.

No táto dcérina otázka mi ukázala, že v kontexte dnešnej doby takéto vysvetlenie už nestačí. Deti vnímajú spoločenskú atmosféru a kladú si nové otázky o ľudskej identite. Ako na to reagovať?

Či chceme, alebo nie, je to nová výzva vo výchove detí. Nech už je na túto tému názor akýkoľvek, faktom je, že deti potrebujú jasné rozdelenie vecí v živote, inak majú v hlave zmätok a nevedia, čo kam patrí a ako je to všetko správne. Všetci potrebujeme niekam jasne patriť a vedieť, že tu je to moje pravé miesto v živote, nieto ešte deti. Som presvedčená, že to platí aj o tom, či som chlapec, muž alebo dievča, žena.

Vidím ako veľkú zodpovednosť rodičov podporiť deti v tejto oblasti, hlavne v dospievajúcom veku, keď mávajú pochybnosti o svete, o sebe, o svojom tele. Rady experimentujú, skúšajú nové veci a v tomto smere sa otvorili nové alternatívy. No treba dať pozor, lebo ak neustriehneme hranice a podľahneme možnému pubertálnemu rozmaru či neistote, môže to mať ďalekosiahle následky na naše dieťa.  

Ide o to, aby sme viedli deti k pochopeniu samých seba, mať rád samého seba a mať aj rešpekt a úctu k opačnému pohlaviu. Raz som čítala myšlienku, že deti by sme mali vychovávať k tomu, aby boli rady a pyšné na to, že sú chlapcom alebo dievčaťom. Fyzicky aj mentálne.

Pre mňa je dôležité, aby naše deti vedeli, že rozdiely medzi chlapcami a dievčatami sú prirodzené a normálne. Nie sú dôvodom na vysmievanie alebo ponižovanie druhých. Keď sa náš syn zamýšľa nad tým, že jeho spolužiačky sa niekedy správajú tak alebo onak, snažíme sa mu to vysvetliť, prečo je to tak, že pre neho ako chlapca sú niektoré veci normálne a dievčatám môžu byť tie isté veci cudzie a nepochopiteľné. Platí to aj naopak. A je fajn, že sú navzájom iní.

Keď sa v 80. rokoch minulého storočia začali používať rôzne prístroje na meranie a sledovanie činnosti mozgu, ukázalo sa, že rozdiely medzi chlapcami a dievčatami majú fyziologický pôvod. Iste, do správania vstupuje aj výchova a iné faktory. Základ rozdielnosti sa začína už v prenatálnom období. Veľkú úlohu má testosterón, ktorý sa u chlapčenských plodov začína tvoriť zhruba v 7. týždni po počatí v oveľa vyššej miere ako u dievčenských. Ovplyvňuje štruktúru mozgu a neskôr významne vplýva na správanie chlapcov.

Pri rôznych výskumoch a sledovaniach sa ukázalo, že mozog zapája u chlapcov a dievčat v rôznych situáciách a činnostiach rôzne oblasti. To má vplyv na ich správanie a reakcie. Tieto mnohé výskumy vyvrátili tvrdenia, že rozdiely medzi chlapcami a dievčatami sú len výsledkom patriarchálnej výchovy a výber mužského a ženského správania je sociálnym konštruktom. Nezakladali sa ani na učení akejkoľvek cirkvi. Sú to čisto vedecké výsledky.

Zamýšľam sa nad tým, či práve možnosť výberu a zmeny pohlavia nie je sociálnym konštruktom. Našou úlohou je pomôcť deťom orientovať sa vo svete, vo svojom živote, nájsť im ich pevné miesto, kde budú šťastné a budú vedieť slúžiť iným. Ale to sa nedá bez toho, aby vedeli, kým vlastne sú.

Už aj u nás sa vyskytujú prípady na školách, keď deti prídu s tým, že sa cítia ako opačné pohlavie, a žiadajú, aj za podpory rodičov, aby ich oslovovali iným menom. Počula som o viacerých školách, kde to museli na druhom stupni riešiť. Ako sa k tomu postaviť?

Je to citlivá otázka. Tínedžeri sú takí zraniteľní. Potrebujú však mať vedľa seba dospelých, ktorí im jasne ukážu smer. Potrebujú mať pri sebe ľudí, ktorí si sú istí sami sebou, ktorí majú pochopenie a vedia, že v tomto veku sa cítia neisto, ale vedia aj to, že to sa zmení a čas ukáže, či to bola prechodná záležitosť alebo aj nie.

Vyzerá to tak, že už malým deťom budeme musieť vysvetľovať tieto otázky a hovoriť im, že sa môžu stretnúť s ľuďmi, ktorí sa cítia inak, ako na prvý pohľad vyzerajú. To neznamená, že majú nimi pohŕdať alebo sa im vysmievať.

Nemalo by nás to však obrať o odvahu a silu vychovávať chlapcov ako chlapcov, z ktorých raz budú spoľahliví a zodpovední muži, a dievčatá ako dievčatá, z ktorých vyrastú dobré a sebavedomé ženy. Tak je to prirodzené, tak to má byť, aby svet fungoval, ako má.