Vzťahy a výchova Naučiť deti zdraviť sa nie je banálne gesto

„Dobrý deň!“ Jednoduchá a krátka veta. Povedať ju bola pre nás s manželom, ako rodičov, jedna zo základných vecí, ktoré sme sa snažili čo najskôr naučiť naše deti. Niekto si  možno povie, že deti sa to postupne samy naučia, nech si samy vyberú, koho pozdravia, nie je až také dôležité alebo načo ich nútiť, keď to nechcú robiť.

Pozdrav patrí medzi jeden z prvých základných návykov, ktoré deti môžu získať už ozaj v skorom veku. Môžu, ale aj nemusia. Ak pozdrav nie je pre rodičov dôležitý, tak deti tento návyk nezískajú. Pozdraviť sa nenaučia samy od seba, možno niektoré pozorovaním iných áno, no v zásade k tomu potrebujú nás, dospelých.

Pre mňa bolo vždy dôležité, aby deti videli a počuli najprv pozdraviť mňa. Veď ako by som mohla od nich chcieť niečo, čo sama nerobím? A potom som im vždy povedala, nech sa pozdravia. Nenútila som ich, netlačila som na nich, ale len som ich tak nenápadne vyzvala. Keď nepozdravili, nevyčítala som im to, len som im povedala, že budem rada, ak sa nabudúce pozdravia.

Nevadilo mi, že zatiaľ nerozumejú tomu, prečo to majú robiť. Návyky sú práve o tom. Malé deti sa ich najprv učia tým, že opakovane niečo robia. Ako rastú, postupne ich pochopia, no za predpokladu, že im aspoň krátko vysvetľujeme, prečo to majú robiť. Je to rovnaké, ako keď deti učíme umývať si ruky po príchode zvonku domov. Hneď ich posielame do kúpeľne a vysvetľujeme im, že na rukách sú bacily a špina, ktorú musíme dať preč, potom nám rúčky pekne voňajú, a snažíme sa deti všelijako motivovať.

Zo začiatku, prirodzene, úplne nerozumejú hygienickým súvislostiam. Robia to, lebo to od nich chceme zakaždým, keď prídeme domov. Možno sa im aj páči pena, ktorú robí mydlo, spoločne sa tešíme, že máme čisté a voňavé ručičky. A tak si na to postupne navyknú. My, rodičia, sme hrdí na to, že naše dieťa to časom už zvládne samy a radi sa tým aj pochválime.

S pozdravmi, ako so všetkými inými návykmi, je to podobne. Ak vždy pozdravíme susedov, učiteľky, známych a povzbudíme k tomu deti, postupne sa to naučia. Smelšie možno skôr, hanblivejšie trochu neskôr. Len treba vytrvať. Je jedno, či máme jedno, dve, alebo šesť detí.

Je to vec, do ktorej sa oplatí investovať námahu a čas. My sme svojim deťom vysvetľovali, že svojím pozdravom ukazujú druhým, že ich vnímajú a berú ich prítomnosť na vedomie. Druhí nie sú len nejaké objekty, okolo ktorých prechádzame, nehovoriac o tom, že je to prejav minimálnej slušnosti.

Keď naše posledné dve deti chodili do škôlky, pozdravy boli dôležitou súčasťou rituálu pri príchode aj odchode zo škôlky. Ráno pani učiteľka každé dieťa privítala, pozrela sa naň, usmiala sa, podala mu ruku a pozdravili sa. Keď odchádzali, vždy som povedala deťom, aby šli pozdraviť aj pani učiteľku.

Úsmev, podanie ruky, pohľad do očí sa opakoval aj pri odchode. Samozrejme, že som vždy pozdravila aj ja. Možno maličkosť, ale skvelé bolo, že sme tak boli so škôlkou na jednej vlne a vzájomne sme sa dopĺňali vo výchove. Boli sme za to veľmi vďační. Keďže sme to takto robili každé ráno, naše deti si navykli na takúto formu pozdravu. Časom som ich nemusela upozorňovať na to, aby išli pozdraviť, robili to samy. Tiež bolo pre nich prirodzenejšie zdraviť susedov a známych. 

Zmena nastala s nástupom do školy. Všimla som si to raz u syna, vtedy prváka, keď odchádzal z ŠKD. Išiel za pani vychovávateľkou, podával jej ruku, no ona len tak očkom na neho pozrela a rýchlo odzdravila, lebo sa rozprávala s kolegyňou. Tak tú svoju rúčku stiahol späť nechápajúc, čo sa deje. Na jeho sklamanie bol smutný pohľad. Vysvetlila som mu, že v škole taký zvyk nemajú. No aj tak mal nejaký čas nutkanie podávať ruku, lebo zvyk je zvyk.

Bez ohľadu na to, ako to v škole chodí, ak z nej odchádzame a deti sú na školskom dvore, vždy ich pošlem pozdraviť. Ostáva mi len veriť, že tak robia, aj keď odchádzajú z triedy, a nemusím im to pripomínať.

Aj našim deťom sa stane, že občas niekoho nepozdravia alebo si zamrmlú pozdrav popod nos tak, že ich nie je počuť. Pre mňa je to niečo, čo nikdy nenechám len tak a pripomeniem im, že ak pozdravím niekoho ja, majú pozdraviť aj ony, aj keď toho človeka nepoznajú. A najlepšie tak, aby pozdrav bolo počuť. Niekedy im je niekto nesympatický a nechcú zdraviť. Aj o tomto sa rozprávame, že to nie je vec sympatií, ale slušnosti, a ten človek si zasluhuje aspoň minimálnu úctu. Vidím to ako príležitosť opýtať sa dieťaťa na dôvody jeho nesympatie a vysvetliť mu bližšie niečo o medziľudských vzťahoch. 

Z času na čas deťom hovorím, že sa mi veľmi páči, že vedia pozdraviť. Susedove slová: „tí vaši vedia tak pekne zdraviť“ boli pohladením mojej duše.

Možno sa to niekomu bude zdať nepodstatné, ale schopnosť zdraviť je jedna z ciest, ako z detí vychovať slušných ľudí. Navyše, pozdravy majú v sebe istú moc vyvolať v nás pocit spolupatričnosti, že niekam patríme a tvoríme komunitu. Nejde len o automatické vyslovenie tých dvoch slov „Dobrý deň“.  Ide aj o pozornosť voči druhým, o učenie sa zdvorilosti a svojím spôsobom aj vďačnosti za ľudí, ktorých okolo seba máme.

Vedieť pozdraviť je ideálny a najprirodzenejší spôsob, ako môžem deti k tomu viesť. Aj takýto malý krôčik môže pomôcť v tom, aby si raz v dospelosti vedeli vytvoriť dobré vzťahy s ľuďmi, ktorí im budú najbližší, s ktorými budú žiť a pracovať. To v konečnom dôsledku dáva pocit spokojnosti a šťastia v živote. A to chce pre svoje dieťa každý rodič, či nie?