Ešte pár slov k filmu Pápežov exorcista Pukance, kola a démoni

Každý, kto si prečítal text kolegyne Moniky Ostrovskej, rýchlo zistil, v čom je problém. Napriek tomu som sa rozhodla vrátiť sa ešte k tomuto filmu pár poznámkami. Po návšteve kina.

Nevedela som si veľmi predstaviť publikum, ktoré na takýto film príde. Je to síce horor, ale všade sa píše, že inšpirovaný knihami Gabrieleho Amortha.

Je to horor, ale zároveň tam je katolícky kňaz pozitívnou postavou, ktorá zvíťazí v boji nad zlom. A veľmi explicitne (nehovorím, že vierohodne) sa vo filme zobrazujú deje, ktorým aj v Katolíckej cirkvi svedčí istá miera diskrétnosti. Nie popierania, nie ututlávania ani pohŕdania, len taká obyčajná diskrétnosť. Hľadať jej mieru je asi ťažké, pripúšťam.

Ale nie je dobré byť fascinovaný zlom či démonmi. Ani tými filmovými. Nechcem však otvárať teologickú debatu na tému exorcizmu. Veď v tomto prípade ide len o film, horor, zábavu, hollywoodsku rozprávku.

A zároveň ma zaujímalo, ako o tomto filme môžu písať kolegovia – filmoví kritici, pre ktorých je (možno) celé kresťanstvo už iba prežitkom alebo nechcú vidieť tento film cez teologické otázky.

Divák si môže vybrať, či chce soft alebo hard verziu hororu s posadnutým.Zdieľať

Tak najprv poďme do kina.

Človek musí vedieť, že ide na horor, všade na plagátoch je to uvedené, aby útlocitnejší divák nebol zaskočený a napríklad nežiadal vrátiť vstupné, ak by očakával nejaký iný žáner.

Prístupné je to od pätnásť rokov vyššie. Keď si človek kupuje vstupenky, všimne si upozornenie, že zároveň sa premieta aj iný horor, kde to bude ešte tvrdšie, lebo treba mať minimálne osemnásť. Je to film Evil Dead: Vzostup zla.

Aj tu je hrdinka posadnutá démonom a vraj „jej blízki musia bojovať o prežitie a čeliť tej najhoršej verzii rodiny, akú si viete predstaviť“.

Takže divák si môže vybrať, či chce soft alebo hard verziu hororu s posadnutým.

Sála, v ktorej sa v to popoludnie premieta Pápežov exorcista, je tak poloplná. Prevládajú tínedžeri, väčšinou v mikinách, pohodlne rozvalení na širokých kreslách, pripravení na dobrú zábavu. Takmer každý má pri sebe veľkú porciu jedla, buď pukance, či nachos, a k tomu pollitrovú kolu.

Aj divák, ktorý nemá veľmi rád klerikov, si ho obľúbi rýchlo.Zdieľať

Film najprv pôsobí pokojne, hlavný hrdina je sympaťák, taký civilný typ, ktorý sa do vatikánskych reálií akoby ani veľmi nehodí. Je to pôsobivý muž, vzbudzuje prirodzený rešpekt, ale zároveň je uvoľnený až hravý a so zmyslom pre humor. A ešte nemá veľmi dobrý vzťah s niektorými hodnostármi Vatikánu, pápež medzi nich nepatrí. Aj divák, ktorý nemá veľmi rád klerikov, si ho obľúbi rýchlo.

Za najhrôzostrašnejšiu časť považujem tie momenty, keď sa dráma rodiny s posadnutým synom ešte len rozbieha, keď matka zisťuje, že jej syn má hrozný problém, a netuší aký.

Vtedy je to desivé, ale zrejme aj autentické. Ten hrozný strach o dieťa, nedôvera k teórii o posadnutosti, viera len ako sentimentálna spomienka na detstvo, ale napokon nič iné nezostáva, len zveriť to do rúk exorcistu. A pripomenúť si aspoň základnú modlitbu.

Deje sa niečo, čo sa vymyká bežným veciam, žiadne psychiatrické ani iné diagnózy nesedia, hoci aj tu sa posadnutie začína psychickou traumou. V tomto sa autori naozaj v mnohom inšpirovali Gabrielem Amorthom.

Tento film približne od polovice už nedesil. Hoci sa o to veľmi, veľmi snažil.Zdieľať

No postupne sa dej pritvrdzuje, už to začína nadobúdať podobu skutočného hororu, čoraz brutálnejšieho, navyše je to celé umiestnené v tajomnom polorozpadnutom zámočku uprostred španielskych hôr. Španielsko, no jasné, bude v hre aj inkvizícia.

Exorcista sa však postupne mení na akéhosi Indianu Jonesa, pátra po dávnych tajomstvách a hrôzostrašných dejoch spojených so zámočkom, ale aj s tými, ktoré sa udiali v jeho osobnom živote. Najprv je to napínavé.

Ale asi tak od polovice filmu sa Indiana Jones mení na Harryho Pottera. Ešte aj tie kulisy sú v niečom podobné a tiež sa tu bojuje proti akejsi temnej sile. Mimochodom, wikipédia mi prezradila, že Gabriele Amorth kritizoval Harryho Pottera a dokonca veril, že „za Harrym Potterom sa skrýva znamenie pána temnoty, diabla“. 

Nuž tak asi by som nemala spomínať, že mi film pripomínal filmy o Harrym Potterovi, z úcty k otcovi Amorthovi.

Nemám rada horory, nechodím na tento druh filmov, strašne sa bojím a aj stará česká rodinná komédia Ať žijí duchové bola už pre mňa na hranici pozerania.

Napriek tomu ma tento film približne od polovice už nedesil. Hoci sa o to veľmi, veľmi snažil. Pozerala som s otvorenými očami, neodvracala hlavu a skôr som sa bavila. A vnímala intenzívne predovšetkým svoje okolie.

Lebo vo vypätejších chvíľach bolo v publiku viac počuť chrúmanie a bolo vidieť aj rýchlejšie nahadzovanie pukancov či nachos do úst.

Ale možno je to tým, že som bola v kine v takom skoršom popoludní, keď prišla najmä mládež.

A vidno tu aj jeho známy zápas o to, aby sa exorcizmus ani v dnešnej dobe nespochybňoval.Zdieľať

Na večerné predstavenia zrejme chodili aj ľudia, ktorí čítali niektoré knihy Gabrieleho Amortha. Zbežne pozerám do Martinusu, v ponuke je tu okolo pätnásť diel otca Amortha v slovenčine a češtine, všetky tituly sú – až na jednu – vypredané.

Čitatelia týchto kníh možno tiež túžili vidieť film, ktorého spoluproducentom je aj jezuitský kňaz, takže mali isté očakávania. Teda že to bude aspoň dôveryhodné. Isto, v dialógoch zaznievajú vety, ktoré si človek môže prečítať v knihách otca Amortha. A vidno tu aj jeho známy zápas o to, aby sa exorcizmus ani v dnešnej dobe nespochybňoval. Nie je to prežitok stredoveku.

Pripomeňme, že keď Gabriele Amorth začínal svoju misiu, bola situácia – podľa jeho vlastných slov – asi takáto: „Najprv sa všetko prehnane démonizovalo a potom došlo k úpadku náuky o zlom duchovi a jeho pôsobení. Z diabla sa stal obyčajný symbol, strašidielko, ktoré bolo vnímané ako určité znázornenie idey zla.“

Amorth pripomínal, že mentalita nezáujmu o exorcizmus trvala dobré tri storočia, lebo „laickú kultúru začala ovládať racionalistická mentalita neveriacich, ktorí chceli všetko demytologizovať“.

Amorth vo svojej knihe Exorcisti a psychiatri (rok vydania 2000) ešte k tomu dodáva: „To všetko sa, pochopiteľne, odrazilo aj v cirkevnom prostredí. V pápežských univerzitách a v seminároch sa o diablovi proste dlhé desaťročia vôbec nehovorí a o exorcizmoch sa študenti nedozvedia vôbec nič. Ešte stále sú v móde určití biblisti a teológovia, ktorí vyslovene popierajú existenciu zlého ducha alebo aspoň minimalizujú význam jeho pôsobenia. Títo ľudia popierajú dôležitosť praxe udeľovania exorcizmov v rámci pastoračného úsilia Cirkvi. Neuznávajú exorcizmy vykonávané samotným Ježišom a označujú ich len za ‚kultúrne výrazové prostriedky vhodné pre vtedajšiu mentalitu‘.“

Aj preto Gabriele Amorth hovoril veľa o potrebe exorcizmu nielen v cirkevnom prostredí a nevyhýbal sa ani médiám.

V spomínanej knihe o tom povedal: „... môj hlavný zámer je osvetliť prácu exorcistu, zostať verný úlohe, ktorú nám dal Kristus, a byť užitočným dušiam jednotlivcov. Na dosiahnutie tohto cieľa som sa nerozpakoval povedať to, čo sa mi zdalo nevyhnuté, prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov v televízii, rozhlase a časopisoch.“

Bol aj za to, aby pred kamerami hovorili nielen exorcisti, spolupracujúci psychiatri, ale aj ľudia, ktorým exorcizmus pomohol.

Je to taká hra, že toto nie je čistý výmysel, toto sa aj deje, veď si prečítajte knihy o exorcizme. Zdieľať

Čo by Gabriele Amorth povedal na tento film, keby sa dožil jeho finálnej verzie?

Bolo by to v súlade s jeho potrebou hovoriť o potrebe exorcizmu aj v dnešných časoch? Súhlasil by s týmto typom propagácie? Isto, rečnícke otázky.

Mám trochu podozrenie, že šlo najmä o tú atraktivitu témy a ľudia posadnutí démonmi sa hodili na to, aby bol tento horor atraktívny. A trochu sa hrá na realitu, keďže sa zapojilo meno populárneho exorcistu. Je to dobré pre marketing, taká hra, že toto nie je čistý výmysel, toto sa aj deje, veď si prečítajte knihy o exorcizme.

Zároveň nepopieram, že niektoré scény, kde vidno silu modlitby a aj dôležitosť vyznať úprimne svoje hriechy, ak človek chce napríklad viesť súboje s démonmi, sú silné. A naozaj tu vidno aj momenty, ktoré čerpajú zo skúseností popredného exorcistu (napríklad to, že je dôležité spoznať meno démona a podobne), ale v skutočnosti sa to celé stráca v bizarnom príbehu, kde je veľa dych vyrážajúcich filmových efektov na znázornenie démonov, ale môžeme byť pokojní. Je nám jasné, že náš hrdina, tentoraz v sutane a s krížom v ruke, zvládne všetky nástrahy a bude veľkolepý happy end.

Niet divu, že poprední exorcisti sú z filmu v rozpakoch.

Exorcizmu a celej tejto téme nesvedčí tutlanie ani čistá racionalizácia v tom zmysle, že ide iba o psychické či psychiatrické diagnózy. Ale nesvedčí mu ani toto spektakulárne predvádzanie svojich metód a súbojov.

Rozmýšľala som aj o tom, ako ten film zrecenzujú novinári, ktorí píšu o filmoch.Zdieľať

Je to vlastne banalizácia tohto druhu zla alebo jeho pretváranie na hollywoodsku hororovú zábavu.

Mimochodom, mnohí exorcisti alebo ľudia, ktorí robia modlitbu oslobodenia, aj tí slovenskí, sú skúpi na slovo, niežeby chceli niečo utajovať či zahmlievať, ale poskytujú iba toľko informácií, koľko treba. A asi vedia, prečo to robia.

Rozmýšľala som aj o tom, ako ten film zrecenzujú novinári, ktorí píšu o filmoch. Nezávidela som im túto úlohu.

Lebo toto nie je ľahký oriešok a tak trochu závisí aj od toho, čo si človek o exorcizme myslí. Celkom eliminovať osobný postoj k exorcizmu nejde. Ale snažili sa byť profesionálni, majú môj rešpekt.

Na webe Kinema.sk autor Michal Korec o filme napísal: „Na zobrazenie posadnutia démonom nie je veľa originálneho: akurát je pomerne vulgárny a neštíti sa ničoho. Aj maskéri sa vyšantili na postupne degenerovanej tvári chlapca, tá ukáže, ako môže človek chradnúť po toľkých dňoch sužovania. Preto je vítané, že film sa nesústredí iba na postupné vyháňanie diabla, ale v španielskej lokalite sa chce venovať aj istým odhaleniam.“

Páči sa mi tento jeho postreh: „Brutalita a krvavé výbuchy dostávajú zelenú. Dá sa chápať, že film postúpi na maximálny level, aby priniesol veľké, divácky vďačné zúčtovanie. Najmä vám možno príde na um (ak sledujete hernú scénu), že takto by mohlo vyzerať pár scén z videoherného Diabla.“

Nuž, asi je v tom naozaj aj niečo z videohier. Postupujeme vždy na nový level strašidelnosti.

Filmári sa vraj tejto témy chopili so zmyslom pre civilnosť.Zdieľať

Autor však film chváli a skonštatuje aj toto:

„V kategórii hororov o exorcizme nečakajte prelomový počin, ale ako zábavný titul s očakávanými scénami subžánru vás dokáže udržať v strehu celých sto minút. A rovnako platí, že Russell Crowe si rolu užil – a vy môžete tiež.“

V recenzii denníka SME Kristína Kúdelová píše: „... filmári sa tejto témy chopili so zmyslom pre civilnosť, takže rozhovory, ktoré Amorth o posadnutosti so svojím okolím vedie, sú v podstate v súlade s lekárskymi poznatkami. Všetko, čo odznie zaobalené v náboženskej terminológii, je metaforickým vyjadrením hrozby ideológií, podliehania manipulácii, uplatňovania moci či zneužívania krehkej ľudskej psychiky.“

Nuž, toto je ťažká racionalizácia, ale veď dobre.

A potom autorka píše o nebezpečí zla, ktoré film prináša: „A ohrozená je i celá cirkev, lebo je morálne oslabená ťarchou inkvizície z minulosti – a ťarchou zneužívania a ponižovania žien zo súčasnosti. Keby chceli byť scenáristi drsnejší, mohli by spomenúť aj iné, prípadne čerstvejšie zločiny. Kolaboráciu s nacizmom alebo zneužívanie detí. No zas až taký realistický Pápežov exorcista nechce byť. Je to horor určený pre zábavu, a teda sa v ňom postupuje podľa žánrových pravidiel.“

Takže asi tak, filmoví kritici film chvália, lebo v rámci svojho žánru – horor určený pre zábavu – uspel. Väčšie ambície nemal.

Mám isté pochybnosti, či Gabriele Amorth túžil exorcizmus až takto zapojiť do popkultúry. Ale stalo sa.

Pukance sa pri tom chrúmali dobre a kola asi tiež chutila.