Koniec rektorky Kurilovskej Svoje odvolanie poňala ako politický boj, nebolo to veľmi pôsobivé

Minulý piatok odvolala prezidentka z funkcie rektorky Akadémie Policajného zboru Luciu Kurilovskú.

Dôvod bol jasný: incident na pôde akadémie, kde na streleckom krúžku bola vážne zranená študentka, ktorá bude mať doživotné následky. Učiteľ už bol obvinený a bolo skonštatované aj to, že na pôde školy došlo k porušeniu viacerých pravidiel.

Polícia obvinila pedagóga Vladimíra Šeparneva pre trestný čin ublíženia na zdraví z nedbanlivosti. Ostatné veci sa vyšetrujú.

Po tom, čo sa udiala táto tragédia, bola hneď a celkom logicky v hre aj otázka, či na svojom poste ostane rektorka akadémie. Teda či odstúpi sama, aby takto dala najavo, že symbolicky prijíma zodpovednosť ako hlava inštitúcie. Alebo sa to udeje zhora, odvolaním.

Dobrovoľný odstup sa nekonal, hoci minister vnútra aj policajný riaditeľ otvorene hovorili, že Kurilovská by v súvislosti s incidentom mala prijať osobnú zodpovednosť.

Na spoločnosť má takýto krok vždy aj terapeutický účinok.Zdieľať

Zrejme aj verejnosť vnímala, že by išlo o symbolické gesto. Ale veľmi dôležité. Lebo niekedy netreba ani veľké vyšetrovania a kontroly, niekedy stačí pokorné gesto.

Niečo v tom zmysle, čo sme už zažili, keď sa v roku 2006 zrútilo lietadlo so slovenskými vojakmi a minister obrany podal demisiu.

Alebo keď po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej podal demisiu minister kultúry Marek Maďarič. Nikto ho pritom neobviňoval zo zodpovednosti za vraždy, ale aj tak to bolo dôležité gesto.

Na spoločnosť má takýto krok vždy aj terapeutický účinok.

No pani Kurilovská má inú osobnostnú výbavu a za svoju osobu začala hneď húževnato a srdnato bojovať. Cítila sa ako obeť.

Je pravda, že sa jej zastal aj akademický senát a vedenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a na jej stranu sa postavili aj zamestnanci Akadémie PZ v Bratislave.

To všetko sú body v prospech pani rektorky, ale stále platí, že jej odstúpenie malo byť najmä ľudským gestom. Cítim istý druh viny, aj keď veľmi prenesený a symbolický.

Ale pani rektorka už videla najmä skrivodlivosť, ktorá sa deje jej osobne.

Bránila sa tvrdením, že išlo len o „absolútne zlyhanie jednej osoby“. No a potom už jej obrana začala trošku strácať aj glanc.

„Ja sa necítim byť žiadnym spôsobom zodpovedná, ja som presvedčená, že nemám ani najmenší podiel viny na tejto strašnej tragickej nešťastnej udalosti...“ hovorila v televíznom rozhovore. „Ja to pociťujem ako jednu obrovskú nespravodlivosť a skrivodlivosť voči mojej osobe.“

Trocha diskrétnosti by bolo namieste.Zdieľať

Dokonca porozprávala aj o tom, čo jej na osobnom stretnutí pri odvolaní povedala pani prezidentka. Vraj o svojej osobe počula veľmi lichotivé a príjemné slová. „Pani prezidentka hovorila, že si veľmi váži moju osobu z odborného aj ľudského hľadiska, že ma veľmi pozitívne vníma už dlhodobo...“

A že pani prezidentka jej povedala aj to, že nemala inú možnosť, len ju odvolať, keď prišiel od ministra vnútra návrh na odvolanie. Ale že pani prezidentku mrzí, že ju musí odvolať.

Trocha diskrétnosti by bolo namieste. Samozrejme, iné by bolo, keby tie slová povedala do kamier priamo pani prezidentka.

A to ešte nebolo vyvrcholenie celej odvolávacej kauzy. Ak by to ostalo v tejto rovine, tak by sme si mohli povedať, že pani rektorka sa odvolaním cítila osobne taká dotknutá, že na chvíľu stratila odstup a príliš sa zamerala na vlastnú osobu.

Lenže akoby nestačilo, odvolaná pani rektorka spochybnila aj to, či ju musela pani prezidentka odvolať, sú vraj na to viaceré pohľady, a spochybnila aj to, či má právo dávať návrh na jej odvolanie „minister v demisii“.

A potom ešte pani Kurilovská pridala k svojmu odvolaniu aj politický rámec, teda odporučila nám, aby sme vnímali najmä politický rozmer tejto veci. Lebo akoby o toto tu v skutočnosti išlo, nie o symbolické gesto smerom k tragédii na akadémii.

V TV JOJ pani Kurilovská povedala: „Si myslím, že je dosť čitateľné a jasné, že ide o diskreditáciu, očiernenie môjho mena, mojej osoby aj v súvislosti s tým, že sa vie o určitých mojich politických ambíciách.“

Pripomeňme, že politické ambície pani Kurilovskej sú dlho známe, kandidovala už v minulých voľbách za Dobrú voľbu, ktorá sa však do parlamentu nedostala. Ale ani potom pani profesorka politické ambície nestratila a je veľmi pravdepodobné, že bude na kandidátke Pellegriniho Hlasu.

Politika dnes prelieza všetko a môžeme ju vidieť za všetkým.Zdieľať

Je možné, že pani profesorka Kurilovská sa zľakla, ako toto odvolanie bude vyzerať teraz pred voľbami, či jej to neuberie na preferenčných hlasoch, ktorých aj v Dobrej voľbe pozbierala veľa. Aj teraz sa na ne môže spoliehať, lebo na svojej popularite pani profesorka systematicky a dlhodobo pracuje.

Ale aby to celé ešte malo aj širšie politické súvislosti, pani rektorka objasnila, ako sa na to celé máme pozerať.  

Na otázku redaktorky TV JOJ, či aj pred touto kauzou vnímala tlak ministra vnútra na svoje odstúpenie, odpovedala: „Tlak ministra vnútra som v podstate nevnímala, vnímala som tlak od policajného prezidenta Hamrana, pretože ja, tak ako aj veľká časť akademickej obce, zastávam názor, že 363, o ktorej vie celé Slovensko, nie je inštitút, ktorý by sa mal zrušiť, a tiež stojím za veľmi fundovanými rozhodnutiami, odôvodneniami pána generálneho prokurátora Žilinku.“

Takže trochu to vyznelo tak, že v prípade odvolania pani Kurilovskej z postu rektorky ani tak nejde o nešťastnú študentku, o gesto, ktoré by malo byť vyslané verejnosti, ale ide vlastne len o politický súboj. Kvôli politickým ambíciám pani Kurilovskej, kvôli jej postoju k 363 a kvôli jej názoru na prácu generálneho prokurátora pána Žilinku.

A možno aj kvôli možnosti, že čochvíľa bude mať ona sama záujem o post ministerky vnútra. Pri ambíciách pani Kurilovskej to nemožno vylúčiť.

Nuž, dobre, politika dnes prelieza všetko a môžeme ju vidieť za všetkým. Ale veď sú aj situácie, keď sa treba odosobniť a na politiku chvíľku zabudnúť. Neútočiť, nebojovať, neľutovať sa a na chvíľu potlačiť vlastné ambície.

Len tak jednoducho prijať istý podiel zodpovednosti. Možno aj ako akt kajúcnosti.

Pôsobilo by to oveľa silnejšie ako prepiate zdôrazňovanie pocitu skrivodlivosti. Dokonca aj v predvolebnej kampani.

Pani profesorke to v tom návale hnevu samej nedošlo. A nenašiel sa nikto, kto by jej to vysvetlil.