Nezabudnime zabúdať Naša doba si chce pamätať všetko okrem toho, čo je naozaj dôležité

Stará bazilika, ktorú v 4. storočí postavil nad apoštolovým hrobom cisár Konštantín, vydržala skutočne dlho, dokonca aj na rímske pomery. Ale po dvanástich storočiach zemetrasení, rabovania a všeobecného zanedbania starému Svätému Petrovi hrozilo, že spadne. Preto sa pápež Július vzdal plánov na obnovu, dal stavbu zbúrať a postaviť novú.

Bazilika, ktorú poznáme dnes, so svojou majestátnou kopulou – Svätý Peter Bramanteho, Michelangela a Berniniho – sa začala stavať v roku 1506 a posvätená bola v roku 1626. To znamená, že Svätý Peter, ktorého poznáme, stojí iba tretinu času, čo stál jeho staroveký predchodca.

A akoby nestačilo zbúrať jeden z najposvätnejších chrámov kresťanstva, mramor na fasádu novej baziliky bol obstaraný lokálne a pomerne lacno z jedného z obľúbených rímskych kameňolomov: Kolosea. Rimania, najmä v stredoveku, ale aj dlho potom, bez okolkov používali kameň zo starých budov a pamätníkov na nové účely.

Stŕhanie mramoru z Kolosea sa nám dnes možno javí ako akt historického a kultúrneho vandalizmu. No použitie krásneho kameňa na čosi také veľkolepé ako Svätý Peter sa určite zdá úctivé v porovnaní s inými známymi spôsobmi, ako Rimania využívali veľké plochy mramorového obloženia Kolosea. Drvili ho a robili z neho pálené vápno.

Aká kultúra si trúfne využívať Koloseum (a nielen Koloseum, ale aj väčšinu starovekých rímskych budov) ako kameňolom? Aká kultúra má tú drzosť zbúrať jednu z najúctyhodnejších budov sveta, ako bol starý Svätý Peter, a predsa má sebavedomie, schopnosť a víziu postaviť čosi také veľkolepé ako baziliku, ktorá dnes stojí nad hrobom svätého Petra?

Pamätám sa, že ma tento rozpor zaujal, keď som bol pred niekoľkými rokmi v Ríme. Na jednej strane môžeme iba bedákať nad touto zdanlivou ľahostajnosťou voči uchovaniu pamiatok, ktoré majú podľa nás nenahraditeľný kultúrny a historický význam. Táto istá ochota rabovať minulosť však vytvorila jedny z najväčších triumfov umenia a architektúry v celej západnej civilizácii.

Dnes by nám ani nenapadlo otrhať Koloseum, aby sme postavili nový kostol. No ani sa nezdá, že by sme dokázali vybudovať čokoľvek, čo by malo taký trvalý význam a krásu ako Svätý Peter. Môžeme sa pokúšať udržiavať alebo zrenovovať starovekú budovu, no ťažko si predstaviť, že ju jednoducho zbúrame, a ešte ťažšie, že by naša kultúra postavila náhradu, ktorá by mohla súperiť s trvalou krásou a veľkoleposťou originálu či ho dokonca prekonať.

Vtedy v Ríme som si uvedomil, že sa zamýšľam nad tým, či by skutočne mohlo jestvovať kauzálne prepojenie medzi tým, že kultúra je ochotná vzdať sa minulosti – dovoliť, aby sa z minulosti stali spomienky či dokonca aby sa na ňu zabudlo – a že dokáže byť natoľko tvorivá a sebavedomá, že zároveň postaví čosi, čo je také nové a veľkolepé ako Svätý Peter.

Náš svet má problém vzdať sa minulosti. Múzeá, ktoré staviame, aby sme v nich uchovávali tieto krásne, ale aj kuriózne či iba staré veci, sú relatívne nedávnym výmyslom. Staroveký ani stredoveký svet nemal nič také ako múzeá v takom zmysle, ako ich máme my dnes. Áno, jestvovali zbierky výtvarných diel, sôch a tak ďalej, ale rozsiahle uchovávanie aj tých najmenších artefaktov z minulosti je charakteristicky moderný fenomén.

Svedomito uchovávame úlomky minulých období, a predsa budujeme iba málo toho, čo by stálo za uchovanie o tisíc rokov, ak by to vôbec dovtedy vydržalo. To, čo tvoríme v súčasnosti, má iba zriedka pretrvať naveky či aspoň dlhšie než len jednu, alebo dve generácie. A nejde iba o architektúru. Vezmime si, aké veľké množstvo súčasného umenia a literatúry spočíva v obchodovaní s nostalgiou, nekonečné množstvo filmov, ktoré ukazujú, čo bolo potom a čo predtým, alebo remake starých filmov, tentokrát s lepšími, modernými špeciálnymi efektmi.

Nemyslite si, že minulosť podceňujem. Pamäť je základnou súčasťou ľudskej existencie a istým spôsobom aj najvýznamnejšou. Lipneme na tom, čo milujeme a čo je nám drahé, a príliš dobre poznáme bolesť zo straty. Túžba skúmať minulosť a poučiť sa z nej je prospešná. Túžba uchovať a udržať to, čo je dobré, je nám prirodzená tak, ako je zábudlivosť, aspoň pri najdôležitejších veciach, smrťou každej spoločnosti a civilizácie.

No i tak sa nedokážem striasť pocitu, že neprirodzená posadnutosť uchovávaním – keď príliš lipneme na dobrých veciach tohto sveta – ide ruka v ruke s tým, že si menej dokážeme predstaviť, čo by mohlo byť. Obzor skúsenosti sa nielen otvára pred nami, ale aj zatvára za nami.

„Čo bolo, je to isté, čo bude. Čo sa stalo, je to isté, čo nastane.“ Tak povedal Kazateľ.

Medzitým sme všetci zaseknutí kdesi uprostred. Pominuteľnosť tohto sveta, nás i všetkého, čo budujeme a milujeme, zostáva nepoddajným faktom ľudskej existencie. Aspoň toto nemôžeme dávať za vinu osobitným neduhom moderny.

Zabúdanie je tiež súčasťou Božej prozreteľnosti. Zabudnutie môže dokonca priniesť oslobodenie, keď napríklad milosrdenstvo vytlačí ľútosť. Možno naša kultúra, v ktorej je všetko katalogizované a naveky uložené na „cloude“ a ktorá akoby nezabúda na nič okrem toho, čo je dôležité, by mohla zniesť, keby na pár vecí predsa len zabudla. Možno by sme si vďaka tomu mohli spomenúť na dôležitejšie veci či dokonca uvažovať nad niečím novým.

Dobrým časom na všetky takéto úvahy je Advent. V Advente nám Cirkev pripomína koniec všetkých veci, i keď nás pripravuje na oslavu jedinej skutočne a radikálne novej veci, ktorá sa uskutočnila v celých dejinách stvorenia. Aká veľká radosť pozerať sa na toto Dieťa v jasliach! Stačí na to, aby sme zanechali a zabudli na všetko ostatné.

Z anglického originálu Remembering to Forget preložil Matúš Sitár.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Katolíckeho projektu na Americkej Katolíckej univerzite a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku vo Washingtone.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.