Pieseň o tkáčke (Milan Rúfus)

Milan Rúfus
Pieseň o tkáčke

Spomienky ako plátno po lúkach rozvešiame,
aby ich slnko vybielilo.
A ľudia pôjdu okolo,
podobní mojej mame,
čo brodievala touto stráňou
so sukňou cudne podkasanou,
s kvetavou šatkou do tyla;
kým na záhumní šareli steblá žita,
s vedierkom sivým,
až do omdletia pracovitá,
ľanové plátno kropila.


Raž päťdesiat ráz dozrela.
I dcéra už má dcérku.
Fŕkali rôčky odbité
jak glieda na vedierku.
Mesiac si líha na papradie.
A moja mama zasa pradie,
zas šúľa báseň plátennú.


V marcový večer, až sliepky sedieť počnú,
zavŕzga bidlo pesničku dlhoročnú
a niteľnice zastenú.


Na lúkach plátno kropia.
A zrazu tak sa zdá mi,
v tých vláknach čítam rozprávku
o detstve mojej mamy,
rozprávku clivú, smutno blízku
o detských nohách na strnisku,
do krvi zdretých po členky.


Rozprávku čítam, keď mamka zábudlivá
snáď v polospánku zaplietla do tkaniva
šedivé dievčie spomienky.



Keď som sa rozhodol vybrať na dnešnú nedeľu báseň Milana Rúfusa (1928 - 2009), neuvedomil som si hneď, že od vydania jeho knižného debutu Až dozrieme prešlo šesťdesiat rokov. Áno, bolo to v roku 1956, keď sa čitatelia dočkali Rúfusovej prvej knihy a na záložke si mohli prečítať, že „jeho vyvážený a vypracovaný verš snaží sa preniknúť čím hlbšie pod povrch, za plnou pravdou života...“ Čitatelia to však už vedeli podľa autorových časopisecky publikovaných básní. Siahol som po Rúfusovom debute a moje rozhodnutie bolo ľahké - Pieseň o tkáčke. K tejto básni mám totiž osobitný vzťah, keďže sám som kedysi napísal báseň Bieliť plátno, ktorá vyšla v rovnomennej zbierke v roku 1976, teda dvadsať rokov po Rúfusovom debute. Text básne som vybral z vydania Milan Rúfus: Až dozrieme, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1956.